Vianoce sú sviatkom, na ktorý čakáme všetci s veľkou nedočkavosťou. Nesú sa v znamení pokoja, lásky, porozumenia a ľudského tepla a väčšinou v rodinnom kruhu.

Každého napadne iná myšlienka alebo spomienka, keď vyslovíme slovo Vianoce. Sú takí, ktorým sa vynoria spomienky z detstva, ďalej sú takí, pre ktorých súčasné Vianoce sú naj-naj. Všetkým sme položili tú istú otázku, a hoci nám odpovedali rôzne, zo všetkých odpovedí je jasné, že najväčším prínosom Vianoc je možnosť, aby rodina bola spolu.

Ruženka Egyedová Baráneková, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku

Od detstva až po dnešok sú pre mňa Vianoce najočakávanejšie a najčarovnejšie sviatky v roku, keď je rodina spolu, pri stromčeku sa spievajú vianočné koledy, vo vianočnom menu nechýbajú oblátky, med, vianočná kapustnica, ryba, zemiakový šalát a makové opekance. Dom je plný vône jedličky, pečených jabĺk a škorice. Neodmysliteľné je pozeranie filmových rozprávok, ktoré sme už síce videli x krát, ale bez nich by Vianoce neboli dokonalé. Manžel to síce nechápe, ale toleruje. K Vianociam patrí aj návšteva polnočnej omše a tradičného vianočného koncertu symfonického orchestra v meste. Štedrý večer trávime v Šalgótarjáne v kruhu rodiny z Maďarska, kým Prvý sviatok vianočný trávime v kruhu najbližšej rodiny zo Slovenska v Hornej Mičinej. Vstup návštevy je povolený len po zaspievaní koledy „Narodil sa Kristus pán, veseľme sa...“ na prahu domu.

Spolu nás je 28 a všetci sa navzájom obdarúvame. Samozrejme, vždy sa teším z každého darčeka, ale najväčšiu radosť mám, keď sa naše darčeky páčia. Naozaj je pravda, že najväčšou radosťou je urobiť šťastným iných ľudí. Samozrejme, že na Slovensku nesmú chýbať betlehemci. A aby som nezabudla, krásnym zvykom sa stalo, že naši Slováci (zväzáci) na Štedrý večer zapália osobitnú sviečku – ako symbol toho, že aspoň srdcom je celá naša slovenská rodina spolu.

Ladislav Petro, dlhoročný riaditeľ budapeštianskej slovenskej školy, predseda Slovenskej samosprávy VI. obvodu hlavného mesta

Mám trochu hmlisté spomienky na domáce Vianoce. Bolo to dosť chudobné obdobie. Začalo sa to tak, že s bratom sme vyťali borovicu a tú sme ozdobili. Ozdoba bola veľmi skromná, mamka zabalila orechy do staniolu, zavesili sme jablko, to tam muselo byť, ale žiadna iná ozdoba nebola. Štedrý večer sa začal tak, že sme išli na šiestu do kostola. U nás v Šámšonháze je kostol na vŕšku, takže to bola vždy dobrá prechádzka, na ktorú si chlapci mali zobrať so sebou osvetlenie. Pamätám sa, najväčšiu hodnotu mali baterky, ktoré mali všetci chlapci, veď verejné osvetlenie ešte nebolo, takže sme museli nejako svietiť cestou do kostola. Bola to slávnosť, vždy sme sa museli pekne obliecť. Vianočná večera bola slávnostnejšia, ak sme predtým mali zabíjačku, lebo vtedy sa dávalo na stôl aj mäso. Na slávnostnej večeri nikdy nechýbala kyslá polievka, neviem aká bola, nebola kapustová, možno zemiaková, ale isté je, že v nej bola uvarená klobása. Potom nasledovali makové bubáky. U nás iné jedlá neboli, ale nasledovali koláče. Vždy sme mali tvarožník a bejgle, tie iba orechové a makové. Tvarožníka mamka vždy upiekla viac a rozkrájala ho, a to sme mali aj na druhý a na tretí deň. Boli to síce chudobné sviatky, ale mám na ne pekné spomienky.

Zuzana Antalová, vedúca Slovenskej redakcie MTVA

My vždy oslavujeme v rodinnom kruhu, viac-menej na Slovensku. Keďže moja sestra je farárka v sesterskej obci Mlynkov – vo Veľkých Ludinciach – pôjdeme k nej na veľkú faru, tam sa aj pomestíme a môžeme spolu oslavovať narodenie Pána Ježiša Krista. U nás sú Vianoce najväčším sviatkom a niet Vianoc bez kostola a bez bohoslužieb. Na Štedrý večer máme neskoršie popoludní bohoslužbu, potom nasleduje program detí, ktoré krásne zarecitujú, zaspievajú, kto vie, aj zahrá na husliach alebo na gitare. Po bohoslužbe nasleduje rodinná večera. U nás je štedrovečerným jedlom kapustnica – so sušenými slivkami a hríbmi, samozrejme aj trošku mäska tam dáme – robíme to podľa receptu našej slovenskej starej mamy z Horniakov, z Trebichavy. Potom máme pečeného kapra. Pije sa dobré suché vínečko. Nie sme veľmi na zákusky, viac-menej jeme medovníky, makový a orechový koláč a sušené ovocie – slivky, datle, figy. Po večeri rozdávame darčeky, ale vždy si pripomenieme aj tých členov rodiny, ktorí už s nami nemôžu byť, starého otca z mamičkinej strany sme stratili 25. decembra, takže naše Vianoce sú aj trošku smutné. Potom si zaspievame pred stromčekom vianočné pesničky – cirkevné aj svetské, ktoré nás ešte v detstve naučili. Tri vianočné dni sme doma spolu, potom navštívime aj rodinu. Sviatočné dni sa snažíme prežiť v trošku spomalenejšom tempe, ako vo všedné dni. Je to radosť a oslava Spasiteľa, radosť zo života a rodiny. Preto sú Vianoce také krásne dodnes. Jedinú vec nerobím na Vianoce. Nezdobím stromček, to nechám na ostatných, aby som sa potom mohla prekvapiť ako v detstve, keď sme s oteckom a sestrou prišli domov z popoludňajšej prechádzky, a mali sme tam stromček od Ježiška.

Ondrej Kiszely, predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku

Pre mňa to nie sú Vianoce, ale Kračún, ako sa sviatok volá u nás v Békešskej Čabe. Kračún pre mňa znamená Štedrý večer, keď celá rodina sedí okolo stola ... Na stole sú orechy, jablká, Tranoscius a keď vyjde Zornička, tak začneme večerať. Najprv máme vždy cesnak s medom. Som rád, že sme spolu, ako vtedy pastieri pri jasličkách okolo malého Pacholiatka. Na druhý vianočný deň o 8.45 hod. som vo Veľkom kostole a spolu s mojimi Čabänmi si zaspievame: „Čas radosti, veselosti světu nastal nyni...“

Za odpovede ďakuje Eva Fábiánová

Foto: autorka, csl