Keď som sa ako dieťa prechádzala s matkou po pažiti, čo je vlastne pastvina nad Santovom, vždy sme obdivovali poľné kvety. Viete (a čitatelia z Pilíša mi iste dajú za pravdu), niet krajšieho pohľadu, ako zelená lúka v predpoludňajšom svetle obsypaná malinkými poľnými kvetmi rôznych farieb.

Práve na tieto naše prechádzky som si spomenula, keď som čítala článok o výstave o ovčiarskom remesle na Slovensku, ktorá sa koná v Békešskej Čabe počas Jarného festivalu. Tí bačovia sa museli mať veľmi dobre! Byť stále na dobrom vzduchu, spojení naozaj silno s prírodou – je to pocit, ktorý závidí asi každý, kto už raz „ochutnal a ovoňal“ jar na vidieku.

Ale tento pocit onedlho zažijú aj pandy v Číne. Po mnohých desaťročiach, keď si ľudia z územia obývaného pandami stále viac ukrajovali, sa úrady v S'-čchuane, kde žije najvyšší počet pánd vo voľnej prírode, rozhodli ísť opačnou cestou – vysťahovať viac ako 200-tisíc baníkov, drevorubačov a ďalších obyvateľov. A hoci počet pánd za posledné desaťročia stúpa, čínske úrady sa rozhodli nenechať svoj národný symbol oslabiť a vytvorili pre ne prírodnú rezerváciu na ploche viac ako 27-tisíc štvorcových kilometrov. A je to asi najlepšie, čo mohli urobiť.

Lebo občas sa treba vrátiť k starým osvedčeným veciam, aby sme žili hodnotný život v súčasnosti.

Eva Fábiánová