Žijeme v dobe, v ktorej starodávne zvyky našich predkov postupne zapadajú prachom. Spýtali sme sa našich Slovákov, či sa ešte zachovávajú v ich užšej lokalite slovenské veľkonočné tradície.

Zachovávate ešte vo vašej rodine, osade slovenské veľkonočné zvyky?

Podpredsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Šarišápe Anna Baumstarková

„Teraz už nie veľmi žijú staré tradície. Pamätám si z môjho detstva, že chlapci chodili po dedine v skupinách na kočoch. Z vŕbových prútov si uviazali šibák, zastavili sa v domoch, kde bývali slobodné dievčatá a trošku ich ním vyšibali. Každá dievka uviazala stužku na šibák toho mládenca, ktorý sa jej páčil. Každá z nich mala stužku inej farby. Pred koncom dňa sa chlapci chválili tým, že kto má viac stužiek a čí šibák je najfarebnejší. Pritom boli aj oblievačky, chlapci oblievali dievčatá studenou vodou zo studní, dievčatá sa počas dňa museli viackrát preobliekať. Chlapcom dávali farbené vajíčka, u nás boli väčšinou červené, zafarbili ich buď už hotovými farbami, alebo šupinami z cibule a zabalili ich počas farbenia do rôznych listov, aby na vajíčkach boli z nich rozličné motívy. Tieto zvyky už nežijú, dnes sú obľúbené kvalitné kolínske vody a čokoládové vajíčka, ale chlapci už chodia oblievať čoraz zriedkavejšie. Pritom v dedine máme niekoľko starších ujov, ktorí ešte pletú šibáky. Pozvali ich do školy, aby naučili chlapcov, ako sa robia. Treba si dávať pozor, lebo prúty z vŕbového stromu treba odrezať včas, kým sú mäkšie a pružnejšie, kým sa ešte dajú upliesť. Medzi školákmi sa našli aj takí chlapci, ktorí sa to naučili a k dievčatám chodia už nielen s kolínskou vodou, ale aj s vlastnoručne zhotoveným šibákom. Teda zvyk v podstate už raz „vymrel“, ale v škole pomocou slovenčinárky Kataríny Huberovej Kisgyőriovej na hodine slovenskej vzdelanosti ho oživili. V našom pávom krúžku sú starší, ktorí si pamätajú aj verš pri šibaní, ja si ho však už z detstva nepamätám.“

Predsedníčka Kultúrneho a mládežníckeho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Mária Nagyová, Čív

„Žiaľbohu, už nie veľmi. Voľakedy sa nosila šunka, aj koláč na posviacku. Žiaľbohu, už ani šibačka nie je. Pomaly to zanikne, ja si však ešte dobre pamätám aj veršík pri šibaní: „ Šibi ribi, masné ryby, kus koláča od korbáča aj jenno vajco...“. A na korbáč sa dávali stužky, potom z ich počtu bolo vidieť, ktorý mládenec u koľkých dievčat bol šibať. Neskôr chodili už iba s prútikom, nie korbáčom, pomaly vymreli tí, ktorí vedeli korbáč upliesť. Môj krstný otec, ktorý má 95 rokov, oni ešte plietli korbáč, ale teraz už nie. Na Čiernu nedeľu sme však v roku 2008 obnovili zvyk vynášania Moreny. Na tento zvyk sa už skoro nikto nepamätal, ja si spomínam, že moja stará mama, ktorá sa narodila v roku 1895, mi o tom kedysi rozprávala.“

Predseda Slovenskej národnostnej samosprávy v Senváclave Rudolf Fraňo

„Na veľkonočné zvyky už nemôžeme povedať, že to sú iba naše. V Mlynkoch prežívajú najlepšie tie slovenské zvyky. V Senváclave chodíme oblievať a šibať dievčence, ale to už chodia aj Maďari. Nemôžeme povedať, že to je len slovenský zvyk, my sme už pomiešaný národ, aj Maďari prevzali od nás naše zvyky, chodíme spolu šibať už dvadsať rokov, naučili sa od nás aj vinše, ako napr. „ Šibi ribi, masné ryby, od korbáča kus koláča, daj kražlicu...“ Ja chodím už skôr s voňavou vodou, ale mám pri sebe aj šibák a bachnem im po nohe...“

Redaktor slovenského televízneho magazínu MTVA Domovina Ján Bencsik

„Ja som si už zo starých zvykov nič nezachoval, ani nechodíme domov, na Komlóš, na oblievačku. To je asi tým, že aktívne pracujeme a na Veľkú noc aj naše deti majú v škole prázdniny. Pravidelne sa stretávame buď u nás v Segedíne, alebo my odcestujeme za rodinou na Slovensko, manželka je totiž zo Slovenska. Ale s nimi šibačku a podobné veľkonočné zvyky nie veľmi udržiavame. Na Veľkonočný pondelok oblievam ženy studenou vodou z pohára a chlapci zato majú ešte korbáče a vyšibú všetky ženy a dievčatá. Dostaneme aj malé darčeky. Ale deti už nepoznajú ozajstné, pôvodné zvyky, alebo to, ako prebiehali veľkonočné sviatky. Pretože keď som chodil ja ako dieťa k rodine a známym, po oblievačke sme sa museli posadiť, porozprávať sa, pohostili nás, jedli sme šunku, klobásu, vajíčka... To je podľa mňa zmysel veľkonočných zvykov, porozprávať sa s členmi rodiny. Mne chýba stály kontakt so širšou rodinou a so starými známymi. Rád by som ich navštívil, dokonca by som išiel aj za bývalými spolužiačkami, aby som ich oblial... Ale zdá sa mi, že už ani na Slovensku sa tieto zvyky neudržiavajú.“

Členky Ľudového speváckeho zboru Orgován, Békešská Čaba

„Na Veľký piatok bol pôst, nemohli sme jesť mastné jedlá. Celý deň sme jedli pukance, varené vajcia, alebo nejaké varené cestoviny. Veľkonočné zvyky sa najviac zachovali v gastronómii, mnohí dodržiavajú aj v súčasnosti na Veľký piatok pôst. V sobotu popoludní už sme jedli šunku, ktorú katolíci dali posviacať. Iné rozdiely ani nie veľmi boli medzi tradíciami dvoch konfesií. Chlapci nás oblievali pri studni z vedier už ráno, v ten deň sme sa preobliekali niekedy aj dvadsaťpäťkrát. Dostali za to podpierku, to boli prvé jarné kvety, hlavne fialky, ale aj snežienky, hyacint, narcis, tulipán, podľa toho, čo práve kvitlo, to sme im pripevnili na golierik. Ale to iba mladším, starších už nepodperili. Vraveli sme im, že boli podperení a dostali za odmenu aj varenie vajcia, na ňom boli minte (vzorky). Malé deti už aj vtedy dostávali nejaké peniaze. Ponúkli sme ich šunkou, chrenom, klobásou, vajcami, pleteným koláčom a vínom. Dnes už oblievajú kolínskou vodou, alebo zo sódovej fľaše. Ale občas sa stávalo ešte aj pred pätnástimi rokmi, že chlapcom pripevnili podpierku. Tu v meste – my sme skoro všetky z mestskej časti Vinice (Jamina) – sa menej zachovali tieto zvyky, na dedinách určite sú ešte živšie. Boli aj slovenské vinše, ale tie si už nepamätáme. Ale naša vedúca Ildika Očovská v Poľnom Berinčoku zaznamenala pred 20–25 rokmi od staršieho uja detskú pieseň s vinšom, ktorý sa nám marí: „Ďiovčina krása a vlase do pása. Či slobod oblievať?“.“

csl

Foto: csl