V druhom polroku 2024 sme na Slovensku venovali zvýšenú pozornosť významným ľavicovým osobnostiam slovenskej kultúry i politiky Lacovi Novomeskému a Ivanovi Horváthovi. Malo to svoj dôvod, narodili sa pred sto dvadsiatimi rokmi. Jeden aj druhý boli úprimní prívrženci spolupráce s Maďarmi. V ich životných osudoch zohrala významné miesto Budapešť.

Nielen ako zemepisný pojem: Laco Novomeský sa v Pešti narodil a žil do svojich 15 rokov a Ivan Horváth tam bol dva roky (1948 – 1950) československým vyslancom. Dodnes si tiež pripomíname ich jednoznačne celoživotný pozitívny zástoj v slovensko-maďarských vzťahoch. Obaja sa po vojne aktívne podieľali na budovaní nových kontaktov medzi našimi štátmi, pričom nemohli opomenúť tragické následky Viedenskej arbitráže. Maďarskí predstavitelia na to nezabudli.

V lete 1949 v Maďarsku zatkli maďarského ministra zahraničných vecí Lászlóa Rajka. Začiatkom septembra 1949 napísal Mátyás Rákosi prezidentovi ČSR Klementovi Gottwaldovi list, v ktorom mu oznámil, že v súdnom procese s Rajkom uverejnia „tucty československých mien, ktoré poznáte“. K listu pripojil zoznam, na ktorom nechýbal ani Vladimír Clementis (1948 – 1950 minister zahraničných vecí ČSR), jeho námestník Arthur London, námestník ministra zahraničného obchodu Eugen Löbl, či ďalší Slováci, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Eduard Friš, Ivan Horváth, Samuel Falťan, Ladislav Holdoš, František Zupka. „Tento zoznam poukazuje na to,“ tvrdil Rákosi, „že rozmery sprisahanectva sú v zásade podobné s našimi, s tou výnimkou, že vo vašej ľudovej demokracii je počet osôb, ktoré sa vrátili po vojne zo západnej emigrácie väčší a ich úloha je tiež väčšia. Nás to mimoriadne ruší, že osoby, ktoré sú odôvodnene podozrivé, že sú v službách amerických imperialistov, hrajú vedúcu úlohu.“

Od (maďarských) slov k (československým) činom nebolo ďaleko. Menovaných pozatýkali a odsúdili vo vykonštruovaných procesoch ako slovenských buržoáznych nacionalistov. Vladimíra Clementisa v decembri 1952 popravili.

Jozef Schwarz