Zabíjačka bola v čase našich starých mám nielen nevyhnutnou povinnosťou, veď rodinu bolo treba zásobiť mäsom a masťou, ale zároveň aj veľkou spoločenskou udalosťou, na ktorej sa zišla celá família.

Na tradičnej zabíjačke, ktorú usporiadala Slovenská samospráva v Lucine, sme sa porozprávali s Jolanou Malinovou rod. Klabenovou a elenou Malinovou rod. Hudecovou o miestnych zabíjačkových zvykoch.

- Ako vyzerali zabíjačky v čase vašej mladosti?

- Keď chlapi zabili ošípanú, poliali ju vodou a nakládli na ňu slamu, ktorú zapálili. Keď sa pekne dočervena upiekla, poumývali ju, kefou očistili a začali rozoberať počnúc od chrbta. Rozobrali aj všetky vnútornosti. Mäso do klobásy, jazyk, srdce, kožky, mäso z hlavy a obličky do tlačenky aj do hurky (jaternice - pozn. zp), slaninu, pečienku... Klobásy robili chlapi, pri hurkách sme pomáhali aj my, ženy.

- Dlho ste sa na zabíjačku pripravovali?

- Aj dva dni. Bolo treba pripraviť všetko náradie, poznášať z povaly nádoby a ak sme niečo nemali, tak sme si požičali od susedov. Za odplatu sme im potom zobrali „koštovačku“. Na zabíjačke sa zúčastňovala celá rodina, všetci súrodenci aj s deťmi, takže sa poroznášala aj polovica svine.

- Koľko vážilo prasa súce na zakáľačku?

- Mávalo tak metrák a pol a mohlo vážiť aj 200 kíl, ale ak sme potrebovali mäso skôr, nepočkali sme, kým tak stučnelo.

- Kedy bývala zabíjačka?

- Vždy pred sviatkami, napr. pred Vianocami, aby sme počas sviatkov mali čerstvé mäso. To nám vydržalo aj do Veľkej noci.

- V čom sa líšia lucinské hurky od ostatných?

- Naše hurky sa robia tak, že uvaríme ryžu ochutenú majoránom, dáme ju do koryta, posypeme novým korením, mletým korením, soľou, paprikou, všetko to dobre zmiešame s mletým mäsom a naplníme do čriev. Kedysi, keď neboli mlynčeky na mäso, muži aj ženy spoločne krájali mäso na malé kúsky a dávali do hurky. Ba bolo aj také obdobie, keď sme namiesto ryže používali kukuričnú kašu, veď nie vždy sa dala zohnať ryža.

- Ako ste po zabíjačke uskladňovali mäso?

- Keďže v tom čase neboli chladničky, hurky aj klobásy sme vyúdili. Kto nemal udiareň, údil u susedov - ľudia si v tom čase viac pomáhali.

- Akým drevom sa údilo?

- Vŕbovým a dubovým. Údilo sa 2-3 dni. Keď už bola klobása pekná červená, tak sme ju zvesili. Konzervovali sme aj tak, že soľou posypané mäso sme dali do koryta, týždeň sme ho polievali vlastnou šťavou, ktorú pustilo, a keď už prestalo púšťať „vodičku“, ako sa tomu u nás hovorilo, tak sme ho na motúzi zavesili do udiarne.

- Ako vyzerá zabíjačka v Lucine v súčasnosti?

- Na rozdiel od minulosti dnes už máme mlynček, ktorým mäso pomelieme. K hurkám už používame ryžu a nie kukuricu a robíme ich dvojaké - obyčajné aj krvavničky. Krv využívame aj tak, že ju obaríme, nalejeme na plech s masťou, cibuľou a zemiakmi a takto spolu upečieme - to jedávame potom, ako dokončíme všetky práce okolo zabíjačky, alebo aj na raňajky. Vtedy však býva aj pečienka so slaninou a s kyslými uhorkami.

- Čo jedávate po zabíjačke na večeru?

- Večer mávame mäsovú polievku, do ktorej dávame veľa cibule a nakrájame si k nej chlebík. Potom hurky a klobásy poukladáme na zemiaky, dáme na ne kyslú kapustu zo suda a v rúre to všetko upražíme dočervena. Po večeri zvykneme poroznášať jedlo rodine a susedom. Deň končíme veľkým umývaním riadu.

(zp)