V každom kolektíve existujú také osobnosti, ktoré aj keď nezastávajú žiadnu funkciu, sú prirodzené autority. Takou je aj Mária Hajtmanová, rodená Zanová, ktorá po dvadsaťsedemročnom živote v Čechách sa vrátila do rodného Veľkého Bánhedeša.

Vyše dvadsať rokov stála na čele miestneho slovenského kolektívu a napriek zdravotným ťažkostiam je dodnes aktívna a plná pozitívnej energie.

- Pochádzam z bánhedešskej slovenskej rodiny, medzi mojimi predkami sú aj Komlóšania a prastarý otec Zana bol zase Maďar z Orošházy, ktorý sa však medzi bánhedešskými Slovákmi naučil po slovensky. V rodine sme boli tri sestry, ja som bola najmladšia... Ako som sa dostala do Čiech? Ako sedemnásťročná som bola družičkou na svadbe sesternice v Nededi, kde, podobne ako vo Vlčanoch, dodnes žije veľa presídlených Bánhedešanov. Tu sa objavil aj syn otcovho kamaráta Janko Hajtmanov a padli sme si do oka. Ja som sa naňho nepamätala z Bánhedeša, totiž my sme bývali s rodinou niekoľko rokov vo Fürjesi pri Békešskej Čabe, aj prvé tri triedy som tam chodila do sálašskej školy... Manžel ako vojak slúžil v Čechách, tam sme sa vybrali spolu pozrieť, ako sa tam žije a tam sme sa aj zobrali. Usadili sme sa v Nejdeku, v blízkosti Karlových Varov. Čeština mi nerobila problémy, veď slovenčina je mojím materinským jazykom a aj v bánhedešskej škole sme sa učili po slovensky. Ja som sa zamestnala v česárni a neskôr v zdravotníctve a po ôsmich rokoch sa nám narodil syn. Pekne sme si vytvorili život, po niekoľkých rokoch sme si kúpili poschodový dom, manžel pracoval v uránovej bani, dobre zarábal, bol to poriadny človek. Avšak keď som videla, ako to vplýva na jeho zdravie, povedala som mu: „Tatinko, a dosť, toto je ni zdravo...“ Neskôr, keď vážne ochorel, často som mu dávala zo svojej krvi.

- Prečo ste sa vrátili domov, do Veľkého Bánhedeša?

- Keď manžel zomrel, syn mal sedemnásť. Keď skončil gymnázium spýtal sa ma: „Mamko, čo keby sme išli do Maďarska bývať? Ty si sa tam narodila, ocko sa tam narodil, ja tam mám veľa kamarátov a mne sa tam páči...“ Pristala som, bolo to v roku 1985. Moja mama ešte žila, dali sme do poriadku jej dom. Ja som sa zamestnala v miestnej mliekarni, kde vyrábali známe tyčinky Túró Rudi, aj údený syr parenicu. Neskôr som pracovala v miestnych kúpeľoch. Ešte v Čechách som absolvovala pedikérsky kurz a trošku sa vyznám aj v masírovaní. Pritom 10-15 rokov som pravidelne varila na dedinských svadbách. Syn dnes žije v Orošháze, ako policajt už je na dôchodku, pritom mal možnosť využiť znalosť viacerých jazykov.

- Ako ste sa zapojili do slovenského diania?

- Keď sme sa vrátili domov, vedúcou miestneho Slovenského klubu bola učiteľka slovenčiny, pôvodom Pitvarošanka Alžbeta Stanková, od nej som prevzala štafetu. V rámci tohto kolektívu sme mali spevácky zbor, ale predviedli sme aj divadelné scénky, napríklad Drotára. Prišli sa naň pozrieť aj z iných obcí, napríklad z neďalekého Slovenského Komlóša. Chodili sme na výlety po Maďarsku, ale aj do Čiech. Ako ľudové speváčky sme vystupovali aj mimo Bánhedešu. Spomínam si napríklad na nebohú andiku tetu Zanovú, ktorá bola známa v celom okolí a bola aktívnou Slovenkou... Ja som sa na čele kolektívu, kde som pracovala vyše dvadsať rokov, vždy pridržiavala toho, aby sme boli voči sebe milí a aby podľa možnosti vládlo medzi nami porozumenie a mier. Mala som a dodnes mám s ľuďmi bezprostredný vzťah.

Pani Hajtmanová, alebo ako ju volajú v rodnej obci a na okolí Maňa, sa nám zverila, že nikdy nič neoľutovala vo svojom pestrom, nekaždodennom živote. Dodnes sa napriek vážnym zdravotným problémom snaží angažovať v spoločenskom živote bánhedešských Slovákov. Možno sa s ňou stretnúť na rôznych kultúrnych akciách, resp. na aktivitách Spolku pre zachovávanie miestnych tradícií vo Veľkom Bánhedeši, ktorý pokračuje v pestovaní slovenskej kultúry v šľapajach niekdajšieho Slovenského klubu.

(CSL)