Slovensko-maďarské otázky ● Prítomnosť a budúcnosť

4. októbra sa v Bratislave uskutočnilo nesmierne aktuálne a zaujímavé podujatie. Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku a nadácia Konrad Adenauer Stiftung pozvali množstvo intelektuálov do knižnice SFPA, kde v rámci Jour Fixe prednášala analytička Ústavu Lászlóa Telekiho Judita Hambergerová. Prezentácia bola v slovenčine bez tlmočenia, moderoval Tomáš Strážay.

V preplnenej sále sa zišlo pozoruhodné obecenstvo. V jeho radoch sedeli významní politici, publicisti, predstavitelia diplomatických zborov rôznych štátov, historici a pod. Úvodom prednášajúca konštatovala, že maďarská zahraničná politika má tri priority, jednou je obrana svojich menšín žijúcich v okolitých štátoch. Ďalej konštatovala, že na Slovensku je napätie, čo je síce vnútroštátny problém, ale nemôže to byť iba záležitosťou Slovenska. Následne vymenovala rad problémov, medzi nimi tieto:

Slováci obviňujú svojich Maďarov, že sa chodia sťažovať do zahraničia. Ani si ich nevypočujú, nieže by ich problémy vyriešili. Nikdy sa ich nespýtajú, čo ich sužuje, čo by robili, keby tak mali možnosť na autonómiu. Zdôraznila, že by na Slovensku mali zabezpečiť minoritám menšinové práva, a takým právom je aj autonómia, že požadovanie autonómie je len na Slovensku hriech, jej hysterizovanie nie je oprávnené... Slovensko nechce svojim Maďarom dovoliť, aby sa tam cítili dobre a preto maďarskí poslanci hľadajú pomoc v EÚ...

Slovák ako ja, ktorý má aký-taký prehľad o tom, čo všetko má maďarská menšina na Slovensku zabezpečené, o čom Slováci v Maďarsku ani nesnívajú, nestačí lapať dych pri počúvaní takýchto viet. Veď tam majú ozajstné maďarské školy, od materskej až po univerzitu, maďarských kňazov až po biskupa, divadlá, múzeá, tucty novín, vydavateľstvá... 8 rokov boli vo vláde, mali podpredsedu vlády, štyroch ministrov, ktovie koľko štátnych tajomníkov... Čo by im ešte malo dať Slovensko, aby sa „dobre cítili“? Ale poďme ďalej. Prednášajúca spomenula aj maďarskú výstavu o deportáciách po 2. svetovej vojne, ktorú slovenskí Maďari predstavili v Štrasburgu, a z toho vyplývajúcu urazenosť Slovákov označila za neoprávnenú. Vraj ak Slováci prežili niečo podobné, nech aj oni urobia takú výstavu.

Veru, Slováci prežili nielen „niečo podobné“, ale oveľa skôr aj oveľa horšie. Lenže ak nám ide skutočne o tak často opakované zmierenie, potom takéto výstavy k tomu asi neprispejú.

Prednášajúca hovorila aj o chybách maďarskej politiky. Zaradila sem zredukovanie samostatného Úradu pre zahraničných Maďarov, zlikvidovanie Stálej konferencie zahraničných Maďarov, zníženie možností Illéšovej nadácie... Podotkla, že ministerka Kinga Gönczová má ťažkú úlohu, keďže na rozdiel od slovenského ministra zahraničných vecí Jána Kubiša nie je diplomatkou... K maďarským chybám zaradila aj skutočnosti, že Maďari žijú v ilúziách, že maďarská politika bola vždy galantná k Slovákom žijúcim v Maďarsku, nevedia, kedy a kde im krivdili.

Nuž, čo si o tom myslieť? Je možné, že tú totálnu maďarizáciu Slovákov tu vykonali nechtiac a podvedome? Ďalej povedala aj takú vetu, s ktorou sa dá len súhlasiť, že totiž ten, kto dnes sníva o 64 župách, nepozná objektívne fakty, čo je tiež chyba. Podľa nej nová zahraničná politika Maďarska sa bude meniť, a mali by do nej zaradiť aj slovensko-maďarské zmierenie. Bolo by treba uvažovať, čo sme urobili dobre a čo zle, kedy, ako a čo sme pokazili. Čo by mali urobiť Maďari a čo Slováci... Podľa nej „nepôjde to rýchlo. Hlboké, organické riešenia sú len dlhodobé.“

V poslednej časti prednášky boli načrtnuté krátkodobé, strednodobé a perspektívne úlohy riešenia tejto zložitej a neľahkej otázky. Za krátkodobú úlohu pokladá prednášajúca politické vyhlásenie o zmierení, vzájomnej úcte a rovnocennosti.

V rámci strednodobých úloh bude treba vydebatovať vzájomné krivdy, kto ako hodnotí, interpretuje, prežíva isté procesy... Priznať, že sú body, ktoré sú rôzne vnímané, zozbierať ich, vydať učebnicu... Na základe reťazca postojov naučiť sa rozoberať negatívne obrazy, ktoré sme si navzájom vytvorili.

V rámci dlhodobého procesu bude treba zohľadňovať, čo majú Slováci proti Maďarom a naopak, Maďari proti Slovákom, mať silnú vôľu a vytrvať pri zámere rozobrať konfliktné situácie. Kontroverzné otázky treba vysvetliť preto, lebo sme vzájomne precitlivení... Problémy by sme mali vyriešiť tak, ako to urobili Nemci a Francúzi.

Po prednáške budapeštianskym Slovákom dobre známej J. Hambergerovej mal moderátor Tomáš Strážay ťažkú úlohu. Obecenstvo mimoriadne ožilo, každý mal nielen otázky, ale aj svoje názory na množstvo počutých výrokov. Nebolo by jednoduché zhrnúť ich.

Osobne si myslím, že zosúladenie slovenských a maďarských názorov na našu viac než 1100-ročnú spoločnú históriu nebude ani ľahká, ani krátkodobá úloha. Bude to ťažké vajatanie. Kým maďarský jazyk nebude mať ani len adekvátne pomenovanie na označenie našej niekdajšej spoločnej vlasti Uhorska a bude ho nazývať len „veľkým Maďarskom“, kým sa v Maďarsku budú steny, tabule, autá, výklady... zdobiť mapami a mapkami veľkého Maďarska, kým sa deti v školách budú učiť nie skutočnú, ale výmyslami sveta vyfintenú, zdeformovanú históriu, dôsledkom čoho obalamutená mládež bude blúzniť o 64 župách, kým slovo reciprocita tu bude znamenať strašidlo a nie vzájomnosť, a kým také pesničky ako „Kassa, Pozsony, Eperjes is magyar lesz“ budú také populárne, že z nich zostavené CD sa bleskovo stane zlatou platňou, dovtedy naše slovensko-maďarské vzťahy budú kulminovať na bode mrazu a perspektíva ich oteplenia bude v nedozerne. Výmeny názorov na túto tému - aj keď sú zatiaľ len takéto - sú akiste potrebné. Ich osoh sa bude dať zmerať až potom, keď raz uzrieme koniec tohto tunela.

Gregor Papuček