Tlačová beseda Slovákov z Poľska v Bratislave

Hrdina našich čias? To je titul novej knihy Spolku Slovákov v Poľsku, ktorú predstavili slovenskej verejnosti na tlačovej besede v Dome novinárov v Bratislave. Ide o knihu, ktorá vyšla v poľštine a jej autorom je poľský etnológ Jerzy S. Latka.

Hrdina našich čias?

Autor napísal viacero kníh o histórii Poliakov v Osmanskej ríši a zaoberal sa aj históriou Turecka. Vo voľnom čase sa venuje epizódam histórie a ľudských osudov, ktoré zatiaľ neboli dôkladne preskúmané. Do tejto kategórie možno zaradiť aj v Bratislave predstavenú knihu, ktorá približuje čitateľovi osobnosť a činnosť partizánskeho veliteľa Jozefa Kuraša „Ohňa“. Jeho čata vykonávala v rokoch 1945–46 protiprávne rozsudky smrti na obyvateľoch Spiša a Podhalia (Slovákmi obývané oblasti v Poľsku), prenasledovala, týrala a vykrádala tamojšie obyvateľstvo. Ako povedal predseda Spolku Slovákov v Poľsku Ľudomír Molitoris, apropom vydania knihy a tlačovej besedy bol v auguste 2006 odhalený pomník v Zakopanom, ktorým ho uznali za hrdinu. Hlavným iniciátorom postavenia pamätníka bol Maciej Korkuc z Inštitútu pamäti národa a odhalil ho osobne prezident Poľskej republiky. Slováci v Poľsku ešte pred odhalením pamätníka začali upozorňovať kompetentné orgány v Poľsku a na Slovensku, čo by to pre nich znamenalo. Iniciovali usporiadanie vedeckej konferencie venovanej tejto osobnosti za účasti slovenských a poľských historikov, ale záležitosťou sa ani v Poľsku ani na Slovensku meritórne nezaoberali. Ako povedal, preto sa rozhodli usporiadať tlačovú besedu Bratislave, aby prostredníctvom nej upriamili pozornosť slovenskej diplomacie, štátnych orgánov a širokej slovenskej verejnosti na šírenie nenávisti a falšovanie histórie v Poľsku.

Kto bol vlastne Jozef Kuraš?

Partizánsky vodca, bandita a vrah Jozef Kuraš, nazývaný aj Oheň, v rokoch 1945-46 tyranizoval celé obce. Na svedomí má viac ako štyristo vyhasnutých životov – Slovákov, Židov, ale aj Poliakov. Prechodom frontu sa totiž pre Slovákov na hornej Orave a severnom Spiši vojna neskončila. Naopak. V júli 1945 sa dozvedeli, že ich pripoja k Poľsku, proti čomu sa síce búrili a protestovali, ale vtedajšia moc bola silnejšia. Situáciu ďalej komplikovalo pohybovanie všelijakých ozbrojených bánd pod Tatrami, ktoré, najmä v noci, lúpili, vraždili, prepadávali civilné obyvateľstvo. Nik si nemohol byť istý, či zajtra nevylomia aj jeho dvere. Dvadsaťpäť obcí, ktoré počas vojny patrili k Slovensku, sa od ostatného územia líšilo relatívnym blahobytom, na rozdiel od poľských, netrpeli biedou a hladom. Aj preto sa čoraz častejšie stávali obeťami násilných útokov. No nielen preto. Jozef Kuraš, alebo “major Oheň“, ich so svojou bandou surovo trestal najmä za to, že sa odvážili zdvihnúť hlas proti popoľšťovaniu. Mnohí obyvatelia slovenských obcí na Spiši a Orave museli preto opustiť svoje domovy a utiecť na Slovensko. Rozsudky, ktoré sa posielali normálnou poštou alebo poslom, spravidla obsahovali stručný dôvod (“zradcovské konanie pre nepriateľské Slovensko“) a boli opatrené pečiatkou a podpisom Kuraša. Nešťastník, ktorý takúto zásielku dostal, vedel, že musí okamžite zmiznúť. Mnohých takto doslova “vykázali“ z poľského územia. Dnes sa oficiálne hovorí, že v dôsledku týchto udalostí odišlo z Poľska šesť a pol tisíc Slovákov.

(br)