Festival duchov a strašidiel v Bojniciach

V týchto dňoch sa v Bojniciach skončil 13. festival duchov a strašidiel. Dvojtýždňové podujatie otvoril sprievod 120 zamaskovaných príšer, ktorý prešiel mestom a utiahol sa na Bojnický zámok, kde zabával 26 000 návštevníkov.

Tí, ktorí koncom apríla a začiatkom mája zavítali do Bojníc, si mohli pozrieť aj chýrnu zoologickú záhradu a vyskúšať si svoju šikovnosť v rôznych hrách: v súboji štítom a bijákom na kladine, v streľbe z luku, vrhu nožom na terč, strieľaní z katapultu atď. Obdivovať mohli let skrotených dravcov, ale i stredoveký jarmok, na ktorom ponúkalo svoje výrobky viac ako 40 ľudových umelcov z celého Slovenska. Dianie pod zámkom spestrili vystúpenia folklórnych skupín a šermiari, ktorí predvádzali stredoveké súboje rytierov.

Bojnický zámok je národnou kultúrnou pamiatkou a zároveň sídlom múzea. Patrí medzi najkrajšie pamiatkové objekty na Slovensku. Je jedným z najstarších a najvýznamnejších slovenských hradov. Stojí na travertínovej kope nad mestom. Prvá písomná zmienka o existencii hradu je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Pôvodne bol vybudovaný z dreva, v priebehu 13. storočia z kameňa. V tom čase patril rodu Poznanovcov. Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad bol jeho do roku 1321. V 14. a 15. storočí sa vystriedali ako majitelia nasledujúce šľachtické rody - Gilethovci, Leustachovci a Noffryovci. Výsledkom vtedajších stavebných aktivít je dodnes zachovaný pôdorys v tvare pretiahnutého oválu. Bojnický hrad i panstvo boli vždy kráľovským majetkom. Kráľ ich prideľoval do zálohy alebo dedičného vlastníctva oddaným veľmožom. V roku 1489 kráľ Matej Korvín daroval Bojnický hrad svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi. Podľa povesti sám kráľ Matej rád chodieval do Bojníc a sedával pod lipou oproti vstupu do hradu, ktorú nazvali lipou kráľa Mateja. V jej tieni diktoval úradné listiny. Po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a obývali ho až do roku 1526. Vtedy bolo vybudované mohutné hradné opevnenie, ktoré zostalo zachované v murive aj s vežami dodnes. V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Alexejovi Thurzovi. Thurzovci hrad upravili a prestavali na pohodlné renesančné sídlo. Po vymretí rodu Thurzovcov hrad opäť pripadol korune a kráľ Ferdinand III. ho v roku 1644 daroval Pavlovi Pálffymu za pomoc v boji proti Turkom a odbojnej uhorskej šľachte.

V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Jeho podoba sa v priebehu 18. a 19. storočia podstatne nezmenila. Po dlhšom období stagnácie získal bojnické panstvo r. 1852 jeho posledný majiteľ - gróf Ján František Pálffy. Bol významným súkromným zberateľom a svojim zberateľským úsilím presiahol miestne pomery. Zámerne a systematicky zbieral umelecké predmety. Po jeho smrti v roku 1910 odborníci odhadli jeho majetok na 90 miliónov korún. Okrem viedenského a budapeštianskeho paláca mal na Slovensku šesť sídiel. Pri zariaďovaní jednotlivých objektov kaštieľov i palácov bola snaha grófa Pálffyho vytvoriť jednotný slohový celok exteriéru i interiéru. Z toho pohľadu patrí prvenstvo zámku v Bojniciach, ktorý dal gróf prestavať podľa vzoru francúzskych gotických zámkov v údolí rieky Loire. Rozsiahla neogotická prestavba sa uskutočnila v priebehu rokov 1889 - 1910 a zmenila hrad na čarokrásny zámok. Už vo svojom testamente gróf Pálffy vyslovil želanie, aby jeho paláce vo Viedni a Budapešti, kaštieľ v Kráľovej a zámok v Bojniciach boli sprístupnené pre verejnosť, aby umelecké diela zostali na pôvodných miestach a prehliadka bola umožnená všetkým záujemcom. Toto jeho želanie sa naplnilo v roku 1950, kedy v Bojnickom zámku bolo zriadené Krajské nitrianske múzeum. Dnešné múzeum je súčasťou Slovenského národného múzea. V roku 1970 bol zámok vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.

Pred trinástimi rokmi sa vedenie múzea rozhodlo usporadúvať v zámku rôzne akcie. Jedna je z nich Medzinárodný festival duchov a strašidiel. Autorom projektu bol tohto roku riaditeľ SNM - Múzea Bojnice Mgr. Ján Papco, hlavným režisérom Tomáš Árendáš a pomocnú réžiu robila Halina Sklenárová. Pripravili produkciu pod názvom Hadie prekliatie a vymysleli si k nej nasledujúci príbeh.

Noc bola chladná a tmavá, povetrím dul silný vietor a svojím kvílením pripomínal utrpenie smútiacich rozprávkových bytostí. Starodávny aristokratický rod Serpentes sa znovu chopil moci. Najmocnejšia čarodejnícka dynastia, ktorá má v erbe čierneho hada so striebornou korunkou, vstala z popola a kruté duše jej čarodejníkov mátajú v ríši rozprávok. Lord Lexerdis de Serpentes, dedič trónu v Rozprávkovej ríši, už ako dieťa našiel zakázanú knihu - Čierny kódex Serpentesov. Kniha ho úplne opantala a svoj životný cieľ mal zrazu jasný - zničiť v celej ríši lásku a dobro. Pomocou Čierneho kódexu si osvojil silné zaklínadlá a zmárnil svojich rodičov a malého brata, aby mu nič nebránilo na ceste k moci zla. Proti najstrašnejšiemu kúzlu Cheotera duše jeho rodičov nemali šancu. Avšak nepoškvrnená duša jeho malého brata áno. Trojmesačné dieťatko zakrútené v handre, so strieborným medailónom obviazaným na rúčke, nemohlo prežiť v chlade a v noci. Jeho teta Izabella de Kadill ho uchránila pred zlým Lexerdisom. Nechala ho v treskúcom mraze pred bránou Bojnického zámku, trikrát zaklopala a odišla. V Bojnickom zámku vládol bezcitný kastelán Rudolf Bojnický. Nemal ani tušenia, že pod zámkom je tajná podzemná chodba, ktorá od nepamäti spája svet rozprávok so svetom ľudí. Jeho sídlo zakreslené v čarodejníckych mapách ako miesto strachu, krutosti a beznádeje priťahovalo Lexerdisa, netrpezlivo pozorujúceho dianie v zámku. Čakal na deň, kedy nevinná duša prekľaje tohto krutého smrteľníka a on sa do neho vtelí a nadobudne tak ľudskú podobu, ktorú stratil v deň krvavej vraždy vo svojej rodine. Ubehlo dlhých 18 rokov nástupu dynastie Serpentes k moci v ríši rozprávok. Všetky rozprávkové bytosti trpeli, obyvateľov zámku a okolia sužoval Rudolf Bojnický. Jedného dňa prišla do zámku stará, chorobou sužovaná žobráčka, ktorá prosila kastelána o zľutovanie, trochu jedla a nocľah. On, netušiac, že je to čarodejnica, kázal ju vyhnať zo zámku a keď nevládala už ani odísť, ponížil ju a zbil. Úbohá žena potom skonala. Jej posledné slová uvrhli na kastelána kliatbu, ktorou prekliala jeho telo v tmavého hada. Presne s úderom polnoci sa zmocnil Lexerdis kastelánovho tela a tajná podzemná chodba pod zámkom sa zrazu zjavila na čarodejníckych mapách jasnejšie ako prv. Zámok sa stal sídlom ukrutného rodu, ktorý uctieva tmavomodrú krv čierneho hada, odkiaľ vytlačili lásku a nehu, ostalo len miesto pre bolesť a slzy. Lord Lexerdis okamžite vydáva čierne dekréty obyvateľom Rozprávkovej ríše so šialeným plánom, aby postavy z rozprávok len ničili a ubližovali. Z rozprávkových kníh pomaly miznú písmená a strany pofŕkané kvapkami atramentu už pripomínajú iba erb dynastie Serpentes! Netuší, že cestu k absolútnej krutovláde v rozprávkach a nad svetom ľudí mu prekazí láska, priateľstvo, vernosť a ... jeho brat Tomáš. Ten, o ktorom si myslel, že je už dávno mŕtvy, žije v Bojnickom zámku a od svojich siedmich rokov tu slúži ako paholok v stajni. Ujala sa ho slúžka Mária a prečítala ho k svojim deťom. Podstrčili jej ho stráže v tú noc, keď priviedla na svet svojho syna. Aby ho uchránila pred krutosťou kastelána, povedala, že porodila dvojičky. Takto vedno vyrastali Tomáš a Jurko až do dospelosti. Trávili spolu veľa času, a tak začal Tomáš badať, že hoci sú ako bratia, predsa sú rozdielni. Bolo mu čudné, že má na chrbte znamienko v tvare S a nezdal sa mu ani medailón, ktorý od detstva opatroval a bol na ňom rovnaký znak, ako mal na chrbte - had s korunkou! Netušil, že medailón mu nechala sestra jeho matky Izabella de Kadill ako dôkaz minulosti, prítomnosti a budúcnosti... Po žobráčkinej smrti nájde Jurko v jej kapse rovnaký medailón. Vystrašený letí za Tomášom, aby spolu našli súvislosť medzi ním, starou ženou a medailónom. S blížiacou sa polnocou sa prudko ochladí, k zámku sa plazia húfy hadov na čele s najmocnejším, s Lexerdisom! Rod Serpentesov napokon po rokoch dobyl Bojnický zámok na veľké nešťastie jeho obyvateľov. Lexerdis zakrátko spoznáva krásnu slúžku Johanku, Tomášovu lásku. Vidí, že jej srdce bije len pre Tomáša, preto sa rozhodne okamžite sa paholka zbaviť. Tomáš sa nevzdáva, preto ho chce Lexerdis zhypnotizovať, aby navždy na Johanku zabudol. Keď sa vpije do Tomášových očí, vzplanie v ňom obrovský oheň hnevu – spoznáva v ňom mladšieho brata. Okamžite ho necháva odvliecť do temnice. Johanka, šialená od žiaľu, uteká na povalu, kde si chce vziať život, aby sa vyhla svadbe s Lexerdisom. Jurko, ktorý sľúbil Tomášovi pomoc do poslednej kvapky krvi, sám skončí v pazúroch temného grófa. Zasiahnutý kúzlom Cheotera myslí si, že Johanka je mŕtva a zistí, že jeho priateľ je v temnici so zohavenou tvárou. Od dobrej Havranej ženy dostal bylinku, ktorá hojí rany a zbavuje bolesti. Hoci veľmi trpel, rozhodol sa obetovať a uchovať ju pre svojho najlepšieho priateľa. Blúdi zámkom, kde počuť len syčanie hadov a náreky rozprávkových postáv. Aj Johanka sa snaží nájsť Tomáša a pomôcť mu. Nájde ho a zistí, že Lexerdis mu začaroval krv, aby ho zvnútra olizovali horúce plamene za trest, že nezahynul s rodičmi. Zmierniť jeho utrpenia môže len ona, keď sa vydá za Lexerdisa. Johanka zničená žiaľom súhlasí len s podmienkou, že Lexerdis oslobodí drahého Tomáša z múk. Prichádza do kaplnky na sobáš oblečená v čiernom rúchu. Nádej je pochovaná, budúcnosť Rozprávkovej ríše v troskách! Tesne predtým, ako sa panenské pery takmer dotkli šupinatých modrých pier Lexerdisa, nad ríšou sa rozprestrie jasná žiara. Do kaplnky vbehne Tomáš a drží vo svojich nevinných rukách hada, v ktorom je uväznené odporné Lexerdisovo srdce. Misky váh sa nachyľujú na stranu dobra a šťastia. Zbor Serpentesov sa začína chvieť od strachu a slizký, dovtedy mocný Lexerdis, sa falošne zalieča Tomášovi, plazí sa pred ním, aby mu vrátil srdce. Tomáš mu vracia srdce a Lexerdis prisahá, že opustí Bojnice a zmizne ako had hlboko pod čiernu zem.

(aszm)