Za ozajstnú kultúrnu misiu možno označiť najnovšiu knihu laureáta Kossuthovej ceny Pála Závadu 33 slovenských ľudových rozprávok, ktorú treba zvlášť oceniť v terajších pohnutých maďarsko-slovenských vzťahoch. Spisovateľ slovenského pôvodu, rodák zo Slovenského Komlóša, prekvapil svojich čitateľov kyticou rozprávok zo zbierok Samuela Czambela a Pavla Dobšinského, ktoré - ako sám formuloval - „prerozprával“ do maďarčiny.

„Osobný dlh a gesto“

Tento jeho skutok je tiež dôkazom toho, že jeho tvorba je síce súčasťou maďarskej literatúry, ale vôbec mu nie je cudzia reč a kultúra svojich predkov. Knihu, ktorá vyšla vo vydavateľstve Magvető, predstavili maďarskému publiku tesne pred Týždňom knihy v Slovenskom inštitúte. Podľa riaditeľa Milana Kurucza bol inštitút prirodzeným miestom predstavenia tohto diela v Budapešti. S autorom a ilustrátorkou Fruzsinou Kunovou sa o novej knihe rozprával básnik Lajos Parti Nagy. Pravú atmosféru dejiska rozprávok do divadelnej sály na Rákócziho triede pričaroval hrou na fujare a rozprávkou v írečitom gemerskom nárečí Gregor Agócs, známy folklorista, všestranný hudobník a člen skupiny Fonó.

Z odpovedí P. Závadu na otázky vysvitlo, že vo svojom detstve sa nedostal do kontaktu so slovenskými ľudovými rozprávkami. Objavil ich na internete, na portáli zlatyfond.sk. Okamžite ho očarili a rozhodol sa napísať rozprávkovú knihu. Keď sa pustil do čítania rozprávok zo zbierok S. Czambela a P. Dobšinského z XIX. a zo začiatku XX. storočia, prekvapilo ho, že im lepšie rozumel ako literárnemu jazyku, čo vysvetlil tým, že tento jazyk sa viac podobá komlóšskemu nárečiu. Pri preklade mu pomáhala slovenská prekladateľka jeho románov Renáta Deáková. Aj keď sú rozprávky svojim spôsobom univerzálne, v každej hľadal znaky, odvolávky na miesto, kde sa odohrávajú, ktoré potom pri prerozprávaní miestami aj zapracoval do textu. Najčastejšie uvažoval o pomenovaniach, o tom, ako postavy charakterizovať a ako zachovať pri preklade archaizmus spolu s jeho inštrumentmi, ako aj dvojjazyčnosť textov. Myslí si totiž, že neuškodí, ak čitateľ rozumie jazyku brata alebo suseda, a keďže menej ľudí v Maďarsku žije v dvojjazyčnom prostredí, snažil sa im to odovzdať. Do zväzku sú najprv zaradené rozprávky Sama Czambela (1-24), po nich rozprávky Pavla Dobšinského, čo sa núkalo logicky, veď tie sú dlhšie a dejovo komplikovanejšie. Napriek tomu, že P. Závada ako malé dieťa vyrastal v slovenskom prostredí, starí rodičia mu slovenské rozprávky nerozprávali. Jeho rýchle pomaďarčovanie sa podľa jeho slov začalo už v škôlke. Ani neskôr nečítal po slovensky, až na jeden prípad, keď pri jednej návšteve u príbuzných na Slovensku sa začítal do knihy o Jánošíkovi, ktorú potom dostal aj do daru. Spisovateľ to pripisuje „vyhnaneckému“ osudu slovenského menšinového bytia, pričom pripustil, že tí jeho rovesníci, ktorí chodili do slovenskej školy (spisovateľ navštevoval v Slovenskom Komlóši maďarskú školu - pozn. autorky), sa s tým pokladom, s ktorým sa on dostal do kontaktu v dospelosti, oboznámili už v škole.

Exkluzívny rozhovor s Pálom Závadom

- Čo povedal na nové „ockove“ rozprávky tvoj synček?

- Už počas písania som prečítal niektoré rozprávky svojmu synovi Jankovi, ktorý má šesť rokov, na jeseň pôjde do školy. Najprv som mu neprezradil, že mám s nimi niečo do činenia, napriek tomu sa mu páčili, hoci zvykne neúprosne poznamenať, keď niečo pokladá za nudné alebo za bľabotanie, ktoré sa hodí iba pre menších. Keď som dostal e-mailom už zalomenú ilustrovanú knihu, vytlačil som ju. Keď Janko uvidel na titulnej strane moje meno - lebo už všetko prečíta -, začal sa o ňu vážnejšie zaujímať. Vyjasnili sme si, čo znamená výraz slovenská ľudová rozprávka. Vyfarbil kresby Fruzsiny Kunovej, ktoré boli vyprintované v čierno-bielom, pozliepal strany do „knihy“, poprosil ma, aby som mu ju prečítal - za tri dni sme to mali za sebou. Našli sme niekoľko chýb, našťastie ešte nebolo neskoro, mohol som to oznámiť technickému redaktorovi. Dcérka mojej redaktorky - podobným spôsobom - už predtým zistila, že na jednom mieste som namiesto Paľka napísal Janka, čo som okamžite opravil.

- Podľa mňa si týmto novým zväzkom prekvapil svojich čitateľov. Po prvé, „prerozprávaš“ rozprávky, čo je vzhľadom na tvoju doterajšiu spisovateľskú dráhu určite nová oblasť, po druhé ide o slovenské rozprávky, čo v súčasnej hysterickej etape slovensko-maďarských vzťahov bude pre mnohých minimálne prekvapujúce. Nepovažuješ za riskantnú túto „kombináciu“?

- Ja pokladám rozprávky za vážny žáner - nie náhodou som nenapísal doteraz vlastné rozprávky. Nie preto, že by som mal averziu voči nim ako voči niečomu, čo je pre ňu neobvyklé, ale preto, lebo dobrú rozprávku je veľmi ťažké napísať. Preto čo sa týka deja rozprávky som si myslel, že sa radšej spoľahnem na „ústa ľudu“. Myslel som však na ten ľud - na slovenský -, s ktorým som silne zviazaný, napriek tomu podstatne menej poznám jeho rozprávky, ako klenoty maďarského ľudu. Takto som na jednej strane splatil svoj osobný dlh a na druhej strane som si myslel, že to neuškodí ani mojim maďarským spoluobčanom. Veď ide o očarujúco pekné historky a niečo snáď znamená aj samotné gesto výberu uprostred súčasných zložitých maďarsko-slovenských pomerov. Myslím si, že nie ja riskujem, ale naši politici - česť výnimkám. Zarmucuje ma, ako nezodpovedne aj v posledných týždňoch narábajú vládne sily oboch štátov so vzťahmi medzi našimi národmi. Mnohí (pravda, nie je nás dosť) už dávno pracujeme na zlepšovaní vzťahov medzi Slovákmi a Maďarmi, na vzájomnom spoznávaní našich kultúr (pričom ja sa považujem iba za príležitostného prispievateľa), budovaní cezhraničných vzťahov, či už ide o slovensko-maďarské vzťahy v rámci Slovenska, alebo maďarsko-slovenské v Maďarsku. Výsledky tejto dlhodobej trpezlivej stavby možno veľmi ľahko neuvážene naštrbiť a ja mám obavy, že teraz sú ohrozované.

- V marci vyšiel na Slovensku slovenský preklad tvojho románu Potomkovia fotografa. Prezentácia knihy sa síce očakáva iba na jeseň, ale určite už máš nejaké odozvy o jej prijatí.

- Slovenský preklad tejto mojej knihy vyšiel vo vydavateľstve Kalligram. Práve dnes som ho prvýkrát dostal do rúk. Prvé dve reakcie sú teda moje. Na základe našej rozsiahlej korešpondencie a po prečítaní mnohých úryvkov môžem tvrdiť, že - podobne ako v prípade Jadviginho vankúšika - preklad Renáty Deákovej charakterizuje veľmi zriedkavú dôkladnosť, obetavosť a pružnosť. Páči sa mi aj grafická úprava a prebal Tibora Hrapku. Dúfam, že mnohí si prečítajú aj túto moju slovenskú knihu.

Zaznamenala

Alžbeta Račková