Koncom januára uplynulo 90 rokov odvtedy, ako sa zo Šalgótarjánu stalo mesto. Pri tejto príležitosti otvorili v Novohradskom historickom múzeu retrospektívnu výstavu zo života lokality a pripravili množstvo programov na spoznanie mesta, na zakladaní ktorého mali značný vplyv aj Slováci. O Slovákoch v Šalgótarjáne napísala zaujímavú štúdiu dlhoročná riaditeľka Župnej knižnice B. Balassiho dr. Zuzana Bódiová. Prinášame úryvky z jej práce.

Šalgótarján sa nachádza na rozhraní pohorí Karanč, Medreš a Čerhát, na brehu riek Zaďva a Tarján. Cez mesto vedie cesta č. 21. a jedna z prvých železníc vybudovaných v 19. storočí na linke Ruttka – Šalgótarján – Budapešť. Okolie Šalgótarjánu bolo obývané už v 9. storočí, v 13. storočí patrilo Kačićovcom z územia dnešného Chorvátska. Osady nachádzajúce sa pri hradoch boli samostatné a zväčša v 20. storočí sa stali súčasťou Šalgótarjánu.

O národnostnom zložení okolia v 9. storočí píše Ferenc Radványi vo svojej práci o dejinách Novohradu, že ho obývali Slovania a po príchode na územie aj Maďari. Sčítanie obyvateľstva z r. 1720 svedčí o tom, že kým časti Tarján, Baglyasalja a Šomoška obývali Maďari, zatiaľ v Lóne, Pálfalve žili Slováci a Ruténi. Na sčítacích hárkoch v rokoch 1850 a 1857 sa neuvádzala národnostná príslušnosť. Podľa výpočtov štatistika Carla Czoerniga v tom období žilo v Novohrade 168 330 obyvateľov, z toho 73 299 Maďarov, 71 544 Slovákov, 12 489 Nemcov, 10 088 Židov a 163 Cigánov a obyvateľov inej národnosti. Elek Fényes oproti tomu tvrdil, že na základe „módneho“ jazyka žije v Novohrade 135 075 Maďarov, 43 281 Slovákov, 830 Nemcov a 56 iných národností.

Modernizácia, ktorá nastala po r. 1867 priniesla rapídny rozvoj mesta. Odštartovanie baníckeho priemyslu, vybudovanie železnice a rozvoj priemyslu vyžadovali značnú pracovnú silu. Rapídny nárast obyvateľstva môžeme badať v priebehu 50. rokov, kedy 14 násobne narástol počet obyvateľov (z 926 na 13 522).

Vytvárajúca sa banícka spoločnosť, podobne ako v celoštátnom meradle, sa vyznačovala viacnárodnosťou. Vo väčšom počte v nej boli zastúpení Nemci, Slováci a v menšom Rumuni, Rusíni a Južní Slovania.

Koncom 19. storočia prichádzali baníci z Gemeru, Spiša, Liptova, Zvolenskej stolice, lebo tam už vyčerpali rudné a uhoľné bane a výroba železa a strojov ochabla. Baníci prišli do okolia Ózdu, Tatabánye a Šalgótarjánu. Ďalšími cieľmi vyštudovaných a menej študovaných národnostných občanov boli Amerika a Západná Európa.

Prví baníci prišli do Šalgótarjánu v rokoch 1848-1862 – keďže boli dôležité odborné skúsenosti – z Rakúska, Česka, Moravy, Kremnice a Banskej Štiavnice. V druhej vlne už prichádzali pomocní baníci. Spomedzi 3 200 prijatých pracovníkov 3 000 malo trvalý pobyt v Gemeri a Spiši. Totiž sprvu dolovanie baní prebiehalo od jesene do jari a letné obdobie vyžadovalo menej pracovnej sily. Tí, ktorí boli zamestnaní dočasne sa na leto vrátili k svojim rodinám a živili sa rôznymi robotami (ťažba dreva, obrábanie pôdy).

Napriek tomu, že hospodárska konjunktúra a úpadok sa striedali, v roku 1900 už pracovalo v šalgótarjánskych baniach 5 588 robotníkov. Dočasné zamestnania postupne vymieňali za stále pracovné miesta a tak sa baníci usadili. Prvotné obydlia vyryté do zeme vystriedali drevené baraky a postupne stavali rodinné domčeky a dejiská každodenného života: obchody, pekárne, nové školy a iné priestory na stretávanie: kaplnky, kostoly a kasína. Tieto banícke a priemyselné kolónie sa potom vytvárali aj v okolí ďalších baní a tovární, ktoré stavali južnejšie.

Viacjazyčnosť bola proti bezpečnému prevádzkovaniu baní a priemyselných tovární, lebo hoci na začiatku sa zrodili povely v slovenčine a nemčine, v prípade odborných výrazov prevládal dlho nemecký jazyk. Asimilácia a asimilovane sa baníkov a priemyselných robotníkov boli v Šalgótarjáne, podobne ako po celej krajine, postupné, prirodzené i nátlakové v priebehu dvoch generácií. V živote pracovníkov výrobných tovární žila slovenská a nemecká kultúra a jazyk po prvej svetovej vojne iba v rodinách. Dôvody je možné vysvetliť viacerými spôsobmi. Oproti sile spolupatričnosti západonovohradských slovenských a nemeckých osád a cirkevných zborov v meste bola charakteristická skôr lojalita voči zamestnávateľovi, príslušnosť k jednej profesii organizovanej robotníkmi a existencia v baníckej a priemyselnej kolónii.

Výchova, vzdelanie a snaha o zjednocovanie sa začínali v materských školách založených r. 1890. Károly Pacséri píše vo svojej práci o histórii ľudového školstva v Novohradskej župe nasledovne: „Počet detí navštevujúcich túto škôlku je 80, sú sčasti cudzojazyčné, ale v škôlke si osvoja maďarský jazyk.“

Jazyková asimilácia a pomaďarčovanie prebiehalo v školách baníckych a továrenských kolónií vo väčšej miere. V spočiatku v nich pôsobili učitelia, ktorí ovládali tri jazyky - takto boli aj oznamované pracovné miesta. Títo učitelia ale okrem očakávaní majiteľa plnili aj celoštátne politické snahy. V škole hutníckej továrne napríklad v školskom roku 1870/71 spomedzi 53 žiakov bolo 32 slovenských, 11 maďarských a 9 nemeckých. Vtedy už v súlade so školským zákonom z r. 1863 vyučovanie prebiehalo výlučne v maďarskom jazyku, resp. nemecký jazyk bol zastúpený týždenne 8 hodinami. Údaje vzťahujúce sa na ústrednú banícku školu máme iba z neskorších rokov. Podľa týchto údajov v školskom roku 1898/99 spomedzi 445 žiakov malo materinský jazyk maďarský 247, slovenský 110 a nemecký 25 žiakov. V týchto rokoch otvárali nové bane v západnej časti Šalgótarjánu a prichádzali sem pomocníci zväčša z Liptovskej stolice. Školské matriky uvádzali sprvu ako miesto narodenia osady z Liptovskej stolice, ale postupne narástol počet tých žiakov, ktorí sa narodili v Šalgótarjáne. Materinský jazyk rodičov bol slovenský, hovorový maďarský. V školskom roku 1923/24 bol v ústrednej škole už opačný stav. 378 žiakov malo materinský jazyk maďarský a nikto neoznačil za hovorový jazyk nemecký alebo slovenský. Medzi dôvodmi musíme vymenovať zahraničnopolitické, celoštátne a miestne politické zmeny, presťahovanie baníckych tovární smerom na juh, nové zdroje pracovníkov z okolitých osád, ktorí dochádzali za robotou.

Miestom asimilácie môžeme označiť aj organizovanie kultúrnych spolkov, čitateľských krúžkov, dôstojníckych kasín, ktorých jazyk bol na začiatku viacjazyčný vďaka členstvu. V knižniciach nachádzame časopisy v troch jazykoch. Dokumentácia spolkov bola spočiatku v nemeckom jazyku a v 1880. rokoch prešli na povinné evidovanie spolkovej dokumentácie v maďarskom jazyku.

O viacnárodnosti obyvateľstva Šalgótarjánu jasne svedčia údaje sčítania ľudu v rokoch 1890, 1900 a 1910, v ktorých boli otázky týkajúce sa maďarského a hovorového jazyka. O situácii medzi dvomi svetovými vojnami môžu svedčiť údaje sčítania ľudu z roku 1941. vtedy spomedzi 20 338 obyvateľov mesta hovorilo po slovensky 1 369 a nemecky 1 280 osôb. Iné údaje o zachovaní nemeckej a slovenskej národnostnej identity ani o organizovaní spoločného života nemáme.

Po zániku národnostného ministerstva v roku 1922 vládny splnomocnenec za nárdodnosti Adolf Pecháň často navštevoval západonovohradské osady, ale dostupné dokumenty sa nezmieňujú o Šalgótarjáne. Je objektívnym faktorom, že počas 50-ročnej modernizácie obyvatelia Šalgótarjánu sa pomaďarčili. Školské matriky z konca 1930. rokov uvádzajú v rubrike národnosť iba maďarskú v prípade všetkých žiakov. Postupne zmizli aj tie priezviská, ktoré by svedčili o národnostných koreňoch. V roku 1933 počas štátneho pomaďarčovania mien mali významnú úlohu aj miestni notári a učitelia. Napríklad v Zagyvapálfalve informoval notár o iniciovaní pomaďarčovania mien až 600 rodín. V školách v baníckych kolóniách však samotní učitelia neboli ochotní pomaďarčovať svoje priezviská ako Chmely, Vankli či Müller, hoci sa od nich očakávalo, že pôjdu príkladom.

Po druhej svetovej vojne sa šalgótarjánski Nemci a Slováci ocitli v podmienkach násilného vysťahovania a výmeny obyvateľstva. Svoju štúdiu práve týmto obdobím končí knihovníčka na dôchodku, ktorá sa s nažila zmapovať vysťahovaných Šalgótarjánčanov. Vtedy našla dokument, podľa ktorého slovenské obyvateľstvo mesta žiadalo od školského inšpektorátu Novohradsko-Hontianskej župy, aby zriadili v meste výučbu slovenského jazyka. Avšak žiadosť podaná v mene 22 žiakov stratila na aktualite po výmene obyvateľstva, nakoľko sa všetci presťahovali na Slovensko.

História Slovákov v Šalgótarjáne je teda neodmysliteľnou súčasťou histórie mesta, ktoré v tomto roku oslavuje 90. výročie svojho založenia.

(ef)