Všetko bolo naopak ● Spišské divadlo v Békešskej Čabe

Dejiny slovenského divadla sa začínajú predstavením veselohry Jána Chalupku Kocúrkovo. Prvá premiéra bola pred 175 rokmi a pri príležitosti tohto jubilea ju naštudovalo Spišské divadlo v Spišskej Novej Vsi. V rámci seriálu kultúrnych programov Dní slovenskej kultúry v Maďarsku ju 6. októbra predviedlo v Dome mládeže v Békešskej Čabe.

Mohli sme si myslieť, že Kocúrkovo do „Kocúrkova“, ale nebolo by to celkom spravodlivé, okrem toho ide predsa o klasickú hru, ktorá môže byť aj zaprášená. Stalo sa však všetko naopak. Predstavenie bolo živé, obecenstvo sa výborne zabávalo a odvďačilo sa úprimným, búrlivým potleskom. Pravdepodobne nikto vopred nemyslel na to, že nakoniec ešte aj slzy vyhŕknu v hľadisku i na javisku, keď v záverečnom obraze herci spievali pieseň Zahučali hory, zahučali lesy... Obecenstvo spievalo spolu s nimi a žiadalo si reprízu. Aj pri tomto divadelnom predstavení sme s dobrým pocitom mohli konštatovať, že v ňom zanechalo taký príjemný zážitok, s akým sme možno ani nerátali, hoci v posledných rokoch sme sa nikdy nesklamali v slovenských divadelných predstaveniach. Po vystúpení sme požiadali o krátky rozhovor režiséra Mira Košického, ktorý stvárnil rolu starého rektora Procházku:

- Boli sme si vedomí toho, že predstavenie má riziká. Teší nás, že obecenstvo rezonuje, a to aj mládež. Príbeh sme zhustili. Najradikálnejšou zmenou je výstup študentov, ktorý sme rozložili do viacerých výstupov už aj preto, lebo naši mladí kolegovia sú fešáci a dobre spievajú. Piesne pochádzajú z anonymnej rukopisnej zbierky svetskej poézie z rokov 1457-1886. Len text úvodnej pesničky je modifikovaný, finálna pieseň je autentická. Čo sa týka čabianskeho predstavenia, nemal som obavy, že nám obecenstvo nebude rozumieť. Tunajší ľudia nám práve tak rozumeli ako diváci na Slovensku.

Prečo sa rozhodol umelecký kolektív Spišského divadla predstaviť Kocúrkovo? Režisér o tom povedal:

- Lebo Tibor Ferko si uvedomil, že je výročie a že táto hra môže byť aktuálna. Lebo inscenovať ju nie je jednoduché, ale potrebné. Lebo aj keď nie je v zmysle „techniky drámy“ najlepšia, je múdra! Lebo je o tom, ako sa pechoríme a nevieme za čím. Lebo sme „kam vietor, tam plášť“, a už sme zabudli, že sa to nepatrí. Lebo sme takí vždy boli. Lebo sa od čias Chalupku na Slovensku - teda v slovenskom myslení - nič nezmenilo. Lebo nám vždy ide viac o dojem, ako o podstatu (asi aj mne). Lebo ľudská hlúposť je nevykoreniteľná... Lebo radi definujeme stav, ktorý sa nám nepáči, ako „Kocúrkovo“, ale neuvedomujeme si, že sa v ňom permanentne nachádzame. Lebo si myslím ako Chalupka, že rozumný človek aj národ si dokáže strieľať sám zo seba.

Na tú istú otázku odpovedal aj dramaturg hry Tibor Ferko:

- Lebo Kocúrkovo znamená nielen začiatok divadelníctva, ale aj trvanie javu, ktorý sa volá kocúrkovčina. Kocúrkovo je síce slovenského rodu, dokonca také echt slovenské, že preložiť do inej reči sa nedá (aj by sa dalo, ale to už by nebol originál)... Nebuďme sebeckí. Pripusťme, že keď sa prdúskame s niečím, čo je „všetko naopak“, že to môžu mať v krvi aj kocúrkovské nátury hocikde na svete. Doprajme teda aj iným smiať sa sami sebe. Ale obrázok z našich luhov a hájov je len o nás a pre nás.

Umelci hovorili aj o tom, čo im príde na um, keď sa povie Kocúrkovo. Citujeme z ich výpovedí.

Divadelný režisér Ján Sedláček:

- Keď potrebuje nejaký nešťastník najjednoduchšie, najvýstižnejšie charakterizovať svoju situáciu či okolitú realitu, tak najčastejšie použije práve toto slovo. Až je človek náchylný uveriť, že je priam súčasťou našej identity, tak sa nám pletie do cesty, teda na jazyk. Ak by náhodou došlo k takej katastrofe, že by sme ho už nemuseli používať, o čom ako optimista pochybujem, nebudeme poznať sami seba. A stratiť vlastnú identitu znamená rozplynúť sa v dejinách. A to sme predsa len nechceli. My sme húževnatý národ a tak ako nám tu Kocúrkovo naši vzácni predkovia zanechali, my ho skvalitňujeme, do šírky i hĺbky rozvíjame a som presvedčený, že si ho užijú i naši potomkovia.

Dramaturg a teatrológ Tono Kret:

- Každý si myslí, že Kocúrkovo je sústava ľudských brlohov, ktorá sa líši od iných sústav tým, že jej obyvatelia sú originálnejší, vtipnejší, múdrejší ako ostatný svet, ibaže pánbožko a osud im nežičia a preto sa miesto ich pobytu, ich súručenstvo ako také, nemôžu stať vyvolenými.

Teatrológ Oleg Dlouhý:

- Hneď niekoľko skutočností. Asi najskôr sa mi vybaví neskonalý zmätok hodnôt, ktorý si na Slovensku pestujeme vari od nepamäti. Stále je pre mnohých dôležitejšie, „aby sme v hanbe nezostali“, než razantne pohnúť nedvižnými vecami... Po takejto občiansky angažovanej impresii nastupuje profesionálna deformácia. Chvála Pánu Bohu, prírode a osudu za to, že istý rechtor Ján Chalupka poznal viac ako rodný chotár... A tisne sa ešte jedna impresia, úzko previazaná s oboma vyššie naznačenými. Chvála za to, že aspoň v Spišskom divadle ktosi vidí nielen pragmatickú agendu prítomnosti, ale pozerá sa i do minulosti. Lebo okolité kultúry by obdobný podnet, ako je výročie zrodu národnej dramatiky, onakvejšie svetu pripomenuli.

(aki)