Slávny kameraman v „osade insity“

Legendárny filmový kameraman Vittorio Storaro navštívil začiatkom júla Kovačicu. Talianska a srbská delegácia pobudla v „osade insity“ na pozvanie riaditeľa Galérie Babka Pavla Babku. Filmári navštívili aj Galériu insitného umenia a ateliéry niektorých insitných maliarov.

V. Storaro nakrúca v týchto dňoch v Belehrade film Caravaggio o Michelangelovi Carravaggiovi, najnadanejšom a najoriginálnejšom talianskom maliarovi svojej doby (koniec 16. a začiatok 17. storočia). Svetoznámy kameraman zbožňuje „metropolu naivného umenia“. O svojich častých stretnutiach s výtvarnými umelcami a o návratoch do Kovačice sa Storaro ochotne zhováral s dopisovateľom  Ľudových novín Jánom Špringeľom.

Vittorio Storaro: Kovačica ako znak jestvovania

- Vždy ma inšpirovali výtvarníci, obzvlášť insitní maliari. Koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov som sa najprv zoznámil s Hlebinskou školou insity v Chorvátsku. O niekoľko rokov som v Belehrade robil pre taliansku televíziu seriál Eneide, vtedy som každú nedeľu trávil v Kovačici. Osadu insity navštevujem od roku 1971. Zoznámil som sa s umelcami a ich tvorbou. Myslím tu predovšetkým na Martina Jonáša, Kňazovica, Sokola, Floricu Puia, Jána Husárika, Veňarskovcov... Ich olejomaľby ma zakaždým inšpirovali v mojej práci. Stretnutia s nimi ma obohacovali o nové skúsenosti, ktoré mi dávali nové podnety v kinematografii.

- Pán Storaro, v polovici 90. rokov ste v Belehrade vyhlásili, že by ste rád urobili film, v ktorom by na nebi dominovali nuansy pomarančovej farby, podobné farbám, ktoré používal na svojich olejomaľbách slávny Martin Jonáš...

- Chystali sme vtedy film Mirka. Hľadal som miesta pre ovzdušie toho filmu. Najviac sa nám pozdávala Vojvodina a okolie Kovačice. Tá Vojvodina, ktorá inšpiruje tak vašich umelcov, ako i mňa osobne. Žiaľ, z rozličných dôvodov sa nám film namiesto v severnom Srbsku podarilo nakrútiť v severnom Taliansku. Neznamená to však, že som sa zriekol svojho sna.

- Aká bola kovačická insita na začiatku vašich návštev a aká je dnes?

- Najstarší maliari nemali vykliesnenú cestu, chodníček do sveta. Ich obrazy boli možno úprimnejšie a úspešnejšie. Dnes si všímam na maliaroch mladšej generácie veľa vplyvu seniorov, ako i chorvátskych umelcov. Možno mala na výtvarný prejav dosah i kríza, ktorú ste prežívali viac ako desaťročie. Ale aj medzi mladšími je veľa talentov. Každý z nich sa musí oslobodiť spod vplyvu účinku iného umelca a vlastnou kreativitou, tvorivosťou sa musí dopracovať k úspechom. Každý umelec musí mať vlastný rukopis. To akceptujú ctitelia umenia i kunsthistorici.

- Čo pre vás znamená insitné umenie?

- Insita znamená okrem iného aj silný emočný prejav, možnosť prenosu  životnej filozofie, videnej očami ľudí bez univerzitného vzdelania, na plátno. Napísal som knihu Znak osudu, v ktorej porovnávam výtvarné a filmové umenie. Je v nej veľa životných právd, ktoré som nadobudol počas častejších návštev Kovačice pred viac ako tromi desaťročiami. Samotná Kovačica sa mi javí ako znak existencie, charakter života.

- Ktoré svoje dielo považujete za najlepšie charakterizujúce vašu tvorbu? Je to niektorý z trojlístka filmov, za ktoré ste získali Oscara, alebo skôr populárny film ako napr. Dvadsiate storočie či Posledné tango v Paríži?

- Mňa poznajú predovšetkým podľa filmu Apokalypsa, ale povedal by som to tak, že v každom diele, medzi ktoré patria napríklad aj Konformista či Červení, je časť, ktorá ma charakterizuje ako kameramana. Povedal by som, že môj rukopis nájdete v každom filme, ktorý som nakrútil.

- Čo je vašim umeleckým krédom?

- Verím v dosiahnutie rovnováhy, balansu v živote. Túžba, smäd po pátraní za stavom vyrovnanosti medzi rozlične pôsobiacimi silami je mojou zásadou, presvedčením.

Ján Špringeľ

Vittorio Storaro (24. 6. 1940, Taliansko) patrí medzi najznámejších a najslávnejších filmových kameramanov. Roku 1960 ukončil štúdium na Cento Spirimentale di Cinematografia v Ríme. Najprv pracoval v televízii, postupne sa zaradil k najvýznamnejším kameramanom. Pracuje aj v americkom filme. Oscara získal za kameru vo filmoch Apokalypsa (1979), Červení (1981) a Posledný cisár (1987). Medzi jeho známejšie filmy patria Stratégia pavúka, Konformista (oba 1970), Posledné tango v Paríži (1972), Giordano Bruno (1973), Dvadsiate storočie (1976), Agatha (1978), Mesiac (1979), Jedna od srdca (1982)... V. Storaro nakrútil najznámejšie filmy Bernarda Bertolucciho a známy je aj zo spolupráce s Francisom Fordom Coppolom, Dariom Argientom a Michelangelom Antognioniom. Nedávno, v deň jeho narodenín, mu Juhoslovanská kinotéka venovala Zlatú pečať (uznanie za celkový prínos vo filmovom umení) a v Múzeu juhoslovanskej kinotéky boli premietané štyri filmy, v ktorých bol hlavným kameramanom.