Hoci tento obraz je poznačený určitou dávkou poetického zveličovania, je v ňom kus pravdy, ktorá sa zakladá z jednej strany na skutočnosti, že k uvedenému podujatiu dochádza pravidelne už viac ako päť rokov, z druhej strany záujem oň neklesá, skôr rastie. Vďaka organizačným podmienkam a príslušnej obsahovej úrovni možno predpokladať, že pokračovanie je na ďalšie roky zabezpečené. Pritom účastníci tohto stretnutia sú tiež vytrvalí a verní, nejeden záujemca sa sem opätovne vracia.

Boli sme zvedaví, aké nuansy okrem literatúry sem lákajú záujemcov, preto sme niektorých „recidivistov“ požiadali o zdôvodnenie svojich pohnútok. Reakcie boli poučné. Čo sa týka detailov výpovedí, líšili sa podľa zámeru a duševného habitu oslovených: niektorých láka príroda, iných spoločnosť, ďalších zasa uvoľnená atmosféra tunajšieho spoločného pobytu a pod. Reakcie mali jedinú spoločnú črtu: spôsob vytvárania konkrétnych programov zo strany organizátorov. Najvýraznejšie sa prejavila v slovách predstaviteľa českého Literárneho klubu Petra Bezruča (Frýdek-Mistek) Jiřího Figuru. Oslovený stretnutie literátov v Martine, ktoré sa síce koná len raz ročne, ale sa opakuje z jesene na jeseň, veľkoryso poníma cez prizmu gréckeho filozofa Harakleita. Aj toto podujatie má svoju stereotypiu, ako aj rieka má svoje stále zložky, ako je koryto, voda v nej, bez čoho by nebola riekou. Pritom je vždy iná, večne sa mení, pretože je v stálom pohybe. Panta rei. Inými slovami: „nevstúpil by si dvakrát do tej istej rieky“.

Ak aj Martinská poetická jeseň má svoj ustálený rámec, bez ktorého by nebola tým, čím je, z roka na rok sa mení tak z formálnej, ako i z obsahovej stránky, a to vďaka snaženiu organizátorov, ktorí sa usilujú z roka na rok poskytnúť čosi nové, ponúkajú viac, menia dejisko, ako urobili aj teraz. Po literárnom stretnutí v martinskej Biblickej škole, kde sa účastníci predstavili s ukážkami zo svojej najnovšej tvorby, sa presunuli do Necpál, rázovitej horskej slovenskej dediny na prahu Veľkej Fatry, akou je aj obec Turčianske Jaseno, dejisko vlaňajšieho stretnutia. Tieto dve osady sú vzdušnou čiarou vzdialené sotva na niekoľko kilometrov, zato ich pomerne bohatá história - sa v značnej miere líši.

Poldňová prehliadka Necpál, potulky v ich minulosti boli jedným z najpestrejších momentov podujatia. Pôvod názvu obce Necpaly nie je celkom jasný. Maďarskí aj slovenskí historici sa zhodujú v tom, že názov považujú za slovanský. Nie je vylúčené, že pochádza od slovesa páliť. Necpaly sa vyznačujú aj historickými pamiatkami, ako je ranogotický kostol z 13. storočia, evanjelický kostol, renesančný kaštieľ a tzv. Franklinovský kaštieľ. Táto malebná obec na prahu Veľkej Fatry, nachádzajúca sa na vyústení Necpalskej doliny do Turčianskej kotliny, sa preslávila viacerými vynikajúcimi historickými osobnosťami. Rod Justhovcov vlastnil Necpaly od 16. až do konca 19. storočia. V období reformácie Justhovci, ako aj väčšina šľachty v Turci, prijali augsburgské vierovyznanie. Justhovci podporovali aj vzdelanosť, od r. 1592 tu pôsobila latinská vyššia škola, známa pod názvom Nationale institutum hungaricum. Koncom 19. storočia hospodársky najsilnejšou rodinou v Necpaloch sa stávajú Franklinovci. Tu sa narodil jeden z generálov uhorskej revolúcie roku 1848, popravený spolu s ďalšími v Arade, Juraj Lahner. V Necpaloch sa narodila a bola pokrstená matka svetoznámeho maďarského básnika Sándora Petőfiho (Alexandra Petroviča) Mária Hrúzová. Dokladom je aj zápis v starých matrikách, nachádzajúcich sa v Štátnom oblastnom archíve v Bytči. Pamätná tabuľa M. Hrúzovej s dvojjazyčným nápisom sa nachádza v predsieni Evanjelického kostola v Necpaloch.