Slovenský dokumentárny film v Segedíne

Segedínske kino Grand Café bolo dejiskom zaujímavého stretnutia so slovenským dokumentárnym filmom včera a dnes. Usporiadatelia - Spolok segedínskych Slovákov, Slovenská menšinová samospráva v Segedíne, Kino Grand Café a Slovenský filmový ústav - pripravili premietanie dvoch celovečerných dokumentárnych filmov a  besedu s režisérom svetového mena Dušanom Hanákom, riaditeľom Slovenského filmového ústavu Petrom Dubeckým a estétom Petrom Michalovičom.

Diváci si 5. apríla mohli pozrieť najprv filmový debut mladého slovenského režiséra Petra Kerekeša 66 sezón, ktorý získal hlavnú cenu na vlaňajšom festivale dokumentárnych filmov Etnofilm Čadca 2004. Na plátne sa v ňom prostredníctvom rozprávania pravidelných návštevníkov a zamestnancov Košickej plavárne rozvíja história Československa. Tí, ktorí chodievali do novej plavárne, sú dnes už na zaslúženom odpočinku. Prišla vojna, niektorí narukovali a niektorí sa nikdy nevrátili, dostali sa do koncentračných táborov. Synovi majiteľa pivovaru štát koncom 40. rokov zhabal dedičstvo, roku 1968 okolo plavárne prehrmeli sovietske tanky. Archívne zábery sa striedajú so súčasnosťou a divák má pocit, že sa nič nezmenilo, ľudia sú stále tí istí. Presvedčí sa o tom, že stať sa môže hocičo.

Druhý film, ktorý si mohli pozrieť diváci v Grand Café v Segedíne, bol  z tvorivej dielne režiséra Dušana Hanáka Obrazy starého sveta. Zhodou okolností tiež dostal hlavnú cenu festivalu Etnofilm Čadca, ale roku 1988, keď ho po 17 rokoch mohli konečne vytiahnuť z trezora. Vznikol v roku 1972 a zachytáva osudy starých ľudí žijúcich osamelo v Bohom zabudnutých dedinkách na Slovensku. Sú to dojímavé príbehy, pre dnešného človeka takmer nepochopiteľné. Príbehy ľudí, ktorí žijú v kôlni, medzi ovcami, alebo len tak pod holým nebom, bez vody, elektriny, splachovacieho záchodu, nieto ešte televízie, a predsa s vedomím nepremárneného života a akéhosi druhu takmer hmatateľného šťastia. S odôvodnením, že film nezachytáva šťastnú skutočnosť socialistického človeka, sa dostal na takmer dve desaťročia do trezoru ako divácky nevhodný. Po premietaní filmu Obrazy starého sveta sa v Grand Café rozvinula živá diskusia, v rámci ktorej sa diváci zaujímali nielen o to, ako film vznikol, ale hovorilo sa aj o základných ľudských hodnotách - o láske, pravde, deťoch a práci - a o tom, že nikto z nás nemyslí na starobu, ktorá nás bezpodmienečne čaká.

322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980), Tichá radosť (1985), Papierové hlavy (1995) - to je veľmi krátky a neúplný výpočet filmov svetoznámeho režiséra Dušana Hanáka (1938). Podrobne o ňom, jeho filmoch a oceneniach na rôznych festivaloch, nájdeme husto popísané strany vo filmových encyklopédiách. A ako odpovedá D. Hanák so svojským humorom na otázku, prečo sa rozhodol zasvätiť svoj život filmu?

- Mňa ten svet filmu priťahoval. Predtým som čítal veľké množstvo takej tej nepovinnej literatúry, mnohých svetových autorov som prečítal už ako dieťa a k filmu som sa dostal možno aj preto, lebo moja matka veľmi krátke obdobie robila vo filmových laboratóriách a nejako sa to vo mne zafixovalo… Teraz si spomínam, že keď som mal asi pätnásť rokov, bol som v puberte, tak som videl na korze dve krásne dievčatá, mladé ženy, o ktorých som vedel, že sú z filmu, neskôr som sa dozvedel, že jedna bola skriptka a druhá sa zaoberala kostýmami. Možnože som sa chcel dostať do prostredia, kde sú takéto pekné ženy…

…K tomu, aby som sa dostal na školu, v päťdesiatych rokoch som išiel pracovať na rok do bane. Teraz sa to mladým ľuďom ťažko vysvetľuje, ale vtedy existovali akési kritéria, podľa ktorých na vysokých školách chceli hlavne robotnícku triedu. Ja som v päťdesiatom šiestom maturoval a keď som prišiel na filmovú fakultu, tak som mal také čierne kruhy pod očami, čo som si nevedel umyť, to bol ten uhoľný prach z Ostravy… Isteže som ich zaujal snáď aj niečím iným, nielen čiernymi kruhmi pod očami.

- Nad akými témami uvažujete dnes?

- Dnes uvažujem nad tým, či vo štvrtok alebo v piatok pôjdem k lekárovi… Mám rôzne takzvané civilizačné choroby, takže teraz sa venujem hlavne študentom. Keď myslím na film, tak sa snažím vylepšovať projekty svojich študentov. Nejako ich vediem k tomu, aby sa nevzdávali žiadnym materialistickým tlakom a ponukám a aby boli verní tvorivej práci, ktorá sa približuje k akejsi pravde, a nie je len zábavou a reklamou.

Organizátorov natoľko oslovili vynikajúce slovenské dokumentárne filmy, že sa rozhodli na jeseň opäť zaplánovať ich premietanie.

(ih)