Výroba ľudových hudobných nástrojov a hra na nich je u Jána Trebulu spojená s účinkovaním vo folklórnych súboroch Krtíšan a Prameň z Dolnej Strehovej. S týmito súbormi predviedol svoje hudobné umenie vo viacerých slovenských mestách a tiež v zahraničí, vrátane Maďarska.

Čerstvý šesťdesiatnik Ján Trebula z Veľkého Krtíša je rodákom z Lučenca - Fabianky, ale nielen jeho korene, lež aj detstvo je spojené s Detvianskou Hutou. Jeho starý otec popri roľníčení bol na Uhliskách aj dedinským kováčom. A keď Jánovi v roku 1956 zomrel otec, pripadla mu úloha pomáhať pri pasení a kŕmení kráv. Pri jednej príprave sečky na sečkovicovom stroji mu odtrhlo článok prstu. Starý otec vyrábal aj píšťalky, počas spoločnej pastvy s vnukom si vyhrával a vedel, že to zaujíma aj chlapca, preto vnuka podpichoval, že on so zraneným prstom si už nebude môcť zanôtiť na píšťalkách. Janka však slová starého otca vyburcovali, aby ho presvedčil o opaku. Už desaťročný hrával spolu s bratom v dedinskej kapele. Kým brat vyhrával na husliach a na klarinete, on na bicích nástrojoch. Stať sa baníkom sa rozhodol najprv jeho brat a prihlásil sa do Baníckeho učilišťa vo Veľkom Krtíši. V roku 1964, po skončení základnej školy odišiel za bratom aj on, najmä z toho dôvodu, že brat vychvaľoval aj príkladný hudobný život v učilišti.

- Ťahalo ma tam kvôli muzike. V učilištnej kapele som najprv hrával na saxofóne, neskôr spolu s bratom sme hrali obidvaja na saxofónoch, pričom sme vystupovali aj samostatne. Aj na vojenskej službe som bol členom posádkovej kapely. Vo Veľkom Krtíši sa mi veľmi páčilo aj po návrate z vojenčiny, veď tam boli až štyri muziky: učilištná kapela, dyhová banícka hudba, tanečný orchester a cimbalová muzika, - zaspomínal si jubilant s detvianskym talentom Ján Trebula. Vyučený banský zámočník a potom baník neskôr hrával vo viacerých kapelách a ako 25-ročný sa vo Veľkom Krtíši spriatelil s výborným huslistom, píšťalkárom, fujaristom Antonom Ľuptákom, pochádzajúcim z Látok, ktorý sa zaoberal aj výrobou fujár. Najskôr si od neho fujaru kúpil, ale netrvalo dlho a sám si podobnú vyrobil. Keď mu ju po niekoľkých dňoch prišiel ukázať a zahral na nej, starému majstrovi to vyrazilo dych. To bol potom aj dôvod, že sa rozhodli vyrábať fujary spoločne.

- Keď ujovi Ľuptákovi už oči a prsty dobre neslúžili, zdobenie a zlepšenie výroby som prevzal ja. V roku 1980 na súťaži výrobcov hudobných nástrojov v kategórií fujár v Detve sme získali Cenu Ladislava Lenga. Keď sa už Anton Ľupták v staršom veku nevládal zaoberať výrobou, začal som vyrábať sám nielen fujary, ale aj píšťalky a koncovky (rífovky), pastierske píšťalky a iné druhy. Tieto výrobky som zväčša rozdal rodine a známym, - zaspomínal si veľkokrtíšsky výrobca hudobných nástrojov.

Vo väčšom rozsahu sa začal venovať výrobe týchto ľudových hudobných nástrojov v roku 1990, keď sa stal dôchodcom. Fujary a píšťalky vyrába z bazy, ale možnosť ich výroby je aj z jaseňa a javora. Vyrobil už aj fujaru z africkej limby a hrušky, ba aj fujary vybíjané a s mahagónom. Prevláda na nich prevažne klasická detvianska dekorácia. Majster prezrádza, že lepky sa robia kyselinou po drobnej rezbe a povrch sa upravuje šelakom. Vyrobil aj niekoľko plastických vzorov. O výrobe fujár si vedie presnú evidenciu a ako sám hovorí, každá má svoj rodný list. Celkom ich vyrobil 130. So svojimi výrobkami sa prezentuje na výstavách, jarmokoch a iných významných slávnostiach. S jeho výrobkami sa mohli zoznámiť návštevníci podujatí v Kežmarku, Detve, Východnej, Poprade, Nitre, Oravskom Podzámku, Šahách atď. Všade. kde sa objaví. je oblečený v detvianskom kroji. Výroba ľudových hudobných nástrojov a hra na nich je u Jána Trebulu spojená aj s účinkovaním vo folklórnych súboroch Krtíšan a Prameň z Dolnej Strehovej. S týmito súbormi účinkoval a predviedol svoje hudobné umenie vo viacerých slovenských mestách a tiež v zahraničí, vrátane Maďarska.

Ján Jančovic