Slovo kameňolom je bežne používaným pojmom tak v odbornej, ako i v krásnej literatúre, zato slovo zlatolom nie je kodifikované. Pritom existuje výraz pre osobu zlatokopa, avšak kameňokop slovenčine akosi nepristane.

Tvoriť postmoderne nebýva vždy jednoduché

Po tomto krátkom etymologickom ozrejmení pojmov našej materčiny je nevyhnutné zdôvodniť jeho účel. Nuž kameň už pre svoju prirodzenú vlastnosť sa doluje obvykle pomocou dynamitu a ani doprava takto získaného materiálu nie je zďaleka jednoduchá. Aj zlato sa doluje, ale ak sa rozpamätáme na epochu zlatej horúčky na divokom západe, ľahko si spomenieme aj na ryžovačov tohto vzácneho kovu.

Toto porovnanie, zďaleka nie literárne, bolo potrebné k tomu, aby sme poukázali na rozdiel medzi literárnymi „kameňokopmi“ a literárnymi zlatokopmi. Práca v literárnom kameňolome je iná než povedzme pri ryžovaní zlatého kovu literatúry. Toto ryžovanie označujú stúpenci postmoderny najnovšie ako intertext, pomenovanie, pre ktoré bola už vopred pripravená úrodná pôda, pričom nejde o nič iné ako o celkom voľné a zväčša nekontrolované preberanie textov, ibaže nie vlastných. Intertextualita je tu preto, aby zatajila svoj pôvod, alias pôvodného majiteľa. Len aby sme nemuseli citovať Goetheho výrok o strate na cti, pripomeňme si, že tu nejde len o problém právny, lež o problém výsostne etický a týkajúci sa nielen jednej konkrétnej osoby.

Aj vo svete známy maďarský spisovateľ Péter Eszterházy totiž vo svojom nedávnom interview, ktoré poskytol bratislavskému časopisu Romboid, a ktorý vyšiel pod príznačným titulom Citovať nie je jednoduché, ubezpečuje čitateľov, že knihy si majú samy pomáhať a určovať svoj osud. O tom ich osude sme vedeli už dávno predtým, ibaže bez zásahu zvonku (Habent sua fata libelli). Esterházy snáď náročky nevypovie, že v prvom prípade týmto hybným činiteľom nie je nik iný ako autor sám. Aj tým by povedal veľa, lenže on sa pri takýchto „maličkostiach“ predsa nemieni zdržiavať. Zároveň tvrdí, že jeho knihy sa tvária (keďže niet vyhnutia!) ako autobiografické a to hlavne preto, aby sa čitateľ ani náhodou nenazdával, že ide o nejaké výmysly či balamutenie, skrátka, text má byť vierohodný a založený na realite. Takže pozor, nie aby sme sa hoci len pokúšali neuveriť tomu tváreniu sa. Autor si to napokon aj tak zariadi podľa svojho vkusu, veď na to má hojný výber prostriedkov.

Ak sa pozrieme na tú vec obrátene, vychádza nám to isté, keďže za základ narácie si môžeme zvoliť deje, ktoré sa skutočne odohrali a iba navonok sa zdajú neuveriteľné. Napríklad robinsonovský osud mohol byť od začiatku do konca vymyslený, keby sa nebol stal naozaj. A to celkom bez akéhokoľvek tvárenia sa!

P. Esterházy nám veľkoryso umožňuje, aby sme nahliadli do jeho tvorivej dielne ešte hlbšie a dôkladnejšie sa pozreli na jeho alchymistické pomôcky - ako vyrábať ono zlato z materiálov podozrivého pôvodu. Pohľad nás nesklame, náš autor skutočne pripúšťa, že do svojho Výrobného románu preberal texty od K. Mikszátha a tiež z publikácií o ňom samom. Prvá časť doznania znie takmer bizarne. Výrobný román a Mikszáth? Nezmysel, povedal by niekto. Lenže dnešný autor vie, ako na to ísť. Žijeme predsa v jednom jazykovom prostredí, tvrdí náš vavrínmi ovenčený autor, a pracujeme (presnejšie preberáme) na vetách s rozličným statusom. V jeho prípade sa na to nikto nesťažoval tridsať rokov!

To je teda skutočne smola, ktorú si autor s takým menom nemôže len tak dovoliť. Nemýľme sa, P. Esterházy je úprimný a otvorený diskusii. Pripúšťa, že podaktorých takto postihnutých autorov to irituje. Ak si to domyslíme, potom on v tej iritačnej praxi pokračuje aj v súčasnosti. (Bodaj by to niekoho neiritovalo, keby zistil, že jeho literárny blížny mu odcudzil zopár odsekov z románu!) A navyše s ľútosťou dodáva, že keď ide práca príliš od ruky (podčiarkol O. K.), potom si treba uvedomiť, či je to naozaj nevyhnutné, t. j. či je nevyhnutné plagizovať. Nepovie ani áno ani nie, ale konštatuje, že pestovať si svoje vlastné záhradky je príznačné v situácii diktatúry, zatiaľ čo v slobodnej krajine sa takáto činnosť stáva pravidlom, keďže tu ide o celkom novú situáciu a v tejto situácii si zároveň osvojujeme iný náhľad na tradíciu.Ba skôr by sme povedali, že ju týmto spôsobom znovu vytvárame! Pri týchto slovách - nech mi to každý prepáči - človek má dojem, že nepočuje autora Malej maďarskej pornografie, ale A. Ždanova alebo jeho súdobého maďarského beženca J. Révayho.

Mimochodom, P. Esterházy nezvykol označovať svoju vlasť za výslovne slobodnú krajinu - práve v súčasnosti. Ak nie on, potom ho svojským spôsobom zastúpili jeho súpútnici a kolegovia. Radšej nezachádzajme do podrobností, aby sme si nerozhnevali bohov. Rozmotať tento gordický uzol možno iba tak, ako to kedysi urobil Alexander Veľký - jednoducho ho rozťať.

Náš oslávený autor napokon vyhodí posledný tromf, keď uvádza svetové úspechy maďarskej literatúry a jedným dychom pripomína Sándora Máraiho a nositeľa Nobelovej ceny Imre Kertésza, pričom akoby suchou nohou prešiel more - ani jedným písmenom nepripomenie maďarskú spisovateľku číslo jedna Magdu Szabóovú, romány ktorej dodnes vychádzajú v desiatkach jazykov a vo vysokých nákladoch a častých vydaniach. Nobelovu cenu I. Kertésza, ktorý sa so svojou slávou utiahol do jemu priateľskejšieho prostredia, radšej ani nekritizujme - konieckoncov o tomto husárskom kúsku písali medzitým aj iní -, pretože by to mohlo vyvolať obvinenia zo závisti, ako sme toho boli nedávno svedkom v prípade jeho menovca, keď jeho „žalostenie“ musel odniesť celý maďarský národ.

Bolo by však veľkým omylom, keby sme to všetko, čo sme sa dozvedeli o preberaní a citovaní textov, považovali za jednu veľkú a nepodarenú frašku, akých v minulosti prehrmela celá séria a zanechala iba nostalgické spomienky. Podobne ako pamiatka na starogréckych sofistov, ktorí proti každému tvrdeniu postavili tvrdenie opačné a svoju kauzu podoprenú slabými argumentmi napokon presadili. Nie neprávom sa im vytýka, že sa snažili skôr prehovárať než presvedčovať. Kto má o tejto metóde pochybnosti, nech sa dôkladnejšie pozrie na súčasný knižný trh a na produkty literárnej tvorby.

Natíska sa otázka, nakoľko sa spomenuté techniky „citovania“ uvádzajú do súvislosti s postmodernými postupmi, alebo či sa s nimi v podstate stotožňujú. Tak či onak - knihy sú v tejto chvíli už definitívne a bez pomoci vydané napospas osudu.

Aby to všetko nevyzeralo ani zďaleka ako jeden podarený žart, podpísaný si dovolí uviesť stanovisko českého literárneho znalca a kritika európskeho formátu, podľa ktorého prvým a najdôležitejším znakom autentického a esteticky hodnotného diela je jeho pôvodnosť. Aby ani náhodou nedošlo k nedorozumeniu, že v našom prípade je reč o Františkovi Xaverovi Šaldovi (1870-1930), ktorého slovo vo svojej dobe doma malo silu axiómy a podľa úsudku ktorého literárne dielo mohlo byť buď nanič, alebo dobré. Žeby bol vtedy F. X. Šalda zobral do úvahy aj výstrednosti označované ako plagiát? O tom škoda pochybovať. A potom - literárne panamy a iné podobné špásy nech posúdi história.

Oldřich Kníchal