Kaviareň s cukrárňou Labužník už dávno klesla do kategórie krčiem. Jej zakladateľ a majiteľ starý Šiling bol známy vysokou, chudou, až kostnatou postavou, ktorej dôstojnosť zvyšovala hlava pokrytá riedkymi šedinami a vždy vážny výraz denne do hladka oholenej tváre.

Zákazníci roky uznávali jeho schopnosti úspešne prevádzkovať podnik v duchu klasických kaviarenských tradícií. Labužník od prvého dňa vábil hostí z celého okolia mámivou arómou výberovej kávy, širokým sortimentom vynikajúcich domácich zákuskov a majstrovsky zdobenými tortami, podľa dohody aj na objednávku. Napriek prognózam kríza pripravila horké dni aj biznisu so sladkosťami. A dôsledok? Záujem o kaviareň sprvu z mesiaca na mesiac upadal, až naostatok jej hrozil absolútny krach. Na úporné naliehanie syna, tučnučkého mladého Šilinga, v tvári pehavého ako morčacie vajce, starý Šiling najprv súhlasil, aby sa v kaviarni fajčilo a čapovalo pivo. Keď ani toto nepomohlo, zo strachu, že bude musieť podnik zatvoriť, bezmocne škrípal zubami a so zaťatými päsťami síce, ale predsa dovolil vo veľkom predávať rôzne alkoholické nápoje, tabakové výrobky a dokonca zaobstaral aj tri hracie automaty. Slovom, časom sa z kaviarne s cukrárňou vykľula pravá dedinská krčma, začmudená dymom lacných cigariet a plná príšerného, priam neznesiteľného smradu.

Starý Šiling v jednej jedinej veci neustúpil ani o piaď a nebol ochotný pristať na nijaký kompromis, a to vo veci salónika. V salóniku so samostatným vchodom z výčapu naďalej platili pravidlá prevádzky klasickej kaviarne, ibaže o nejakom výbere ponúkaných jedál a nápojov sa nedalo ani hovoriť. Mladý Šiling si však neustále lámal hlavu nad tým, ako vopchať do salónika, či silou, či mocou, ale za každú cenu, päť či šesť výherných automatov. Radšej šesť, odhadoval podľa kapacity miestnosti a predstáv, ako sa z nich s veľkým hrmotom sypú peniažky... Prehováral aj otca, aby to už konečne pochopil, lebo inak z mizerného obratu krčmy budú iba ak živoriť.

- S tým ja nechcem mať nič spoločné, - krútil starý Šiling hlavou na znak nesúhlasu. - Veruže nie. Nie náhodou nazývajú ľudia tieto automaty jednorukými banditami.

Vzdoroval synovým snahám, neraz ho žiadal, nech s tým raz a navždy prestane. Salónik musí ostať taký, aký vždy bol!

V salóniku po celé dni vysedávala spoločnosť postarších, krčmárovi blízkych rovesníkov. Majiteľ podniku ich dobre poznal, pre  každého mal vľúdny úsmev a milé slovo. Sám ich aj obsluhoval. (Bola to jediná možnosť, ako zatajiť pred synom mizerný obrat salónika). Každú polhodinu nazrel do tejto separovanej miestnosti a opýtal sa hostí sediacich pri veľkom mramorovom stole, čím môže poslúžiť? Tí sa zvyčajne naňho len milo usmiali a zborovo poďakovali, že im zatiaľ nič nechýba. Starý Šiling sa zavše tiež milo pousmial a schmatol zo stola prázdny alebo poloprázdny džbánik, aby ho vonku vo výčape naplnil čerstvou vodou. Pravda, sem-tam odzneli aj dajaké objednávky. Niekto si pýtal kávu, iný zasa párky s horčicou, alebo pagáče, dokonca na výber boli zemiakové a oškvarkové. Hostia salónika pomaly zobkali, hryzkali z tých najlacnejších jedál, zapíjali ich čerstvou vodou, občas si dali kávu alebo čaj, pričom ani reč nestála. Slovom takto si krátili dlhú chvíľu.

Najelegantnejšou a zároveň najstaršou ženou spoločnosti bola pani Antónia. Sieť hlbokých vrások zahaľovala jemné črty jej tváre a tenké kosti svedčili o kedysi štíhlej a súmernej postave. Každému, kto sa na ňu pozrel, bolo jasné, že do tejto cintľavej, zosušenej ženičky s malým klobúčikom na hlave chodí už len duša spávať. Myseľ však mala v poriadku a dušu vyrovnanú. Ani samota ju nemorila, naopak, často trošku i chválenkársky sa vystatovala, že si s manželom, synom, nevestou a rozkošnými vnúčatami nažívajú v harmónii a šťastí.

- A mohli by ste nám teda láskavo prezradiť, prečo nie ste spolu s tou milou rodinou? – vrhol pichľavý pohľad smerom k starenke plešivý Janda. – Pravda, iba v tom prípade, ak nám to smiete prezradiť, - dodal so strojeným úsmevom a ľavú ruku, čo mal v sadre pre zlomené zápästie, položil na stôl. (Pán Janda sa často sťažoval na vysoký krvný tlak a preto nie čudo, že keď vychádzal z vane, z ničoho nič sa pred ním všetko zatmelo a on už aj ležal na podlahe kúpeľne so zlomenou rukou. Aspoň takto komentoval svoj úraz. Niektorí však, tí dobre informovaní členovia spoločnosti, vôbec nezatajovali, že holohlavý kúpeľňu ani nemá, a keď k tomu nešťastiu došlo, bol spitý na mol a zrútil sa zo schodov pred vchodom do dcérinho domu. Tu sa totiž handrkoval so zaťom, dotieravo do neho strkal, chcel nejaké groše, ale ten neprejavil ani najmenšiu ochotu dať mu na ďalšiu slopanicu).

- Môj manžel, advokát, je aj teraz na služobnej ceste, má toho vyše hlavy, - odpovedala pokojne pani Antónia. – Syn a nevesta pracujú, dokonca na jednom pracovisku a deti sú v takomto čase, pochopiteľne, v škole.

- Pani Antónia má pravdu, - poznamenal starý Šiling, keď práve poslúžil ďalším džbánikom čerstvej vody. - Predsa každý má právo na svoj voľný čas podľa vlastných záľub, povedal by som, že podľa svojej panskej vôle a síce tam, kde len chce. No nie?

- Ani vás, pán Janda, sa nikto nepýta, prečo nie ste u dcéry, - ozval sa niekto z druhej strany spoza mramorového stola.

- Mňa môžu čakať, u nich ma nikto viac neuvidí, - poznamenal holohlavý starec bez rozmýšľania, čím zároveň chtiac – nechtiac priznal svoj konflikt s dcérou a zaťom.

- Bola by som zvedavá, prečo nie? – obrátila sa na Jandu pani Antónia. – Pamätám sa dobre, ako ste pred časom o dcére i zaťovi hovorili s uznaním, vychvaľovali ste ich až do nebies. Moja dcérenka – môj zaťko... ach! - Pani Antónia postojačky zdvihne ruky, akoby niekoho objímala, zvyšuje tým účinok svojich slov a trochu sa i posmieva, čo neujde pozornosti starca.

- Nebuďte uštipačná, to bolo vtedy, viete dobre! – odvrkol Janda. – Nechovajú sa voči mne férovo, ba mohol by som povedať, že sú skôr nepriateľskí. Toto si zaslúžim po toľkej starostlivosti o nich? A po toľkej podpore, čo dostali odo mňa? Toto? Zaujímalo by ma, milá pani, čo by ste robili vy na mojom mieste? Škoda o tom aj hovoriť, - ani nečakal na odpoveď, iba mávol rukou.

- Vraj ich vy vydierate, - fľochol smerom k Jandovi poštár na dôchodku, ktorý, ako vždy, aj teraz prišiel do salónika v služobnej rovnošate.

- Vy len mlčte! – zvýšil hlas napadnutý Janda a dostal sa opäť do ráže.  - Je mi na zvracanie z pohľadu na vás… - s odporom mraštil tvár, ako sa skúmavo zahľadel na poriadne obnosenú poštársku rovnošatu. – Vidieť, že nespíte v posteli, ale ako bezdomovec v parku na lavičke…

- Odkiaľ máte túto hanebnú lož? - zrúkol poštár ako ranený diviak.

- Videl som vás.

- Kedy a kde ste ma mohli vidieť?

- Raz v noci…

- A teraz sa zdvorilo pýtam ja vás: čo ste robili vy v noci v parku?

- Mám na to aj svedka. S priateľkou sme išli okolo vás domov...

- S priateľkou!? - vyhŕklo z poštára a vzápätí ho div nezadusil výbuch hysterického smiechu. - Vraj s priateľkou! To ma podržte! Vy luhár jeden…

- Prosím, nebantujme jeden druhého, - zasiahol starý Šiling. Sťa rozhodca chcel ukončiť slovnú potýčku zmierením všetkých strán. - Pán Janda v tom parku určite nevidel nášho poštára, musel to byť niekto iný...

- Ale páni, za takúto škriepku by ste sa mali hanbiť, sú to celkom zbytočné reči, - poznamenala ticho a tiež zmierlivo pani Antónia.

- Vám sa ľahko hovorí, - zahundral poštár. - Máte pekný byt…

- A pani Antónia spáva v teplej posteli, - štipľavo dodal Janda.

- Ukazuje sa, že budeme mať pekné počasie, - riekol starý Šiling, aby odvrátil pozornosť iným smerom a mokrou handrou začal rázne utierať mramorový stôl.

- A s pekným počasím prichádza aj radosť, - povedala pani Antónia trošku hlasnejšie, aby každý počul. - Aj my budeme mať hneď lepšiu a veselšiu náladu…

Všetci prítomní naraz akoby na povel prikývli a v ich pohľadoch na stareckú tvár pani Antónie sa odrážal  súhlas a vďačnosť...

x

- Čo sa stalo, sa stať nemalo, - otvoril dvere salónika dokorán mladý Šiling. - Otec dostal v sobotu v noci porážku, upadol do kómy, leží v nemocnici a iba sám pánboh vie, či sa z toho dostane, - povedal pokojne a skúmavo si premeriaval tváre hostí. - Odo dneška, ak dovolíte, vás budem obsluhovať ja, - povedal a s profesionálnou zdvorilosťou sa mierne uklonil.

Prekvapení hostia úplne onemeli, bezradne pokukávali jeden na druhého. Veď v sobotu popoludní im ešte starý Šiling usilovne nosil čerstvú vodu, usmieval sa na nich, prihováral sa im a dnes, v pondelok, ho tu už niet a možno viac ho ani nebude. Všetci mali zo smutnej správy nedobré predtuchy, prepadli ich zlé myšlienky. Začali ľutovať sami seba. Čo ak aj na nich príde rad? Predsa niektorí sú dokonca starší ako krčmár Šiling.

- Spolucítime s vami, pán Šiling, - spamätala sa ako prvá pani Antónia. - Je nám ľúto vášho otecka.

- Ďakujem, - obrátil sa krčmár k starenke. - Čochvíľa je obed, - odvádzal pozornosť z rovnováhy vykoľajených a celkom zmätených hostí iným smerom. - O hodinku - dve bude už nielen mastný chlieb, párky a pagáče, ako doteraz, ale aj huspenina, lahôdky studenej kuchyne, obložené žemle, obložené misy a čo by ste povedali na také vyprážané šnicle s francúzskym šalátom? Porozmýšľajte, kto má na čo chuť. Aj zatiaľ... kto si dá niečo na pitie?

Nastalo trápne ticho. Každý meravo hľadel na mramorovú dosku stola, akoby stadiaľ mala prísť dajaká pomoc. Najradšej by si pýtali džbánok vody, ako zavše doposiaľ. Teraz sa však obávajú, čo by im na to povedal tento pehavý krčmár. Aj kávu by si dali, ale iba popoludní.

- Ja by som si prosila nejaký ovocný čaj, - ozvala sa aj teraz ako prvá pani Antónia.

- Čaj už nemáme, - riekol krčmár rozhodne.

- Tak dobre. A mohli by ste mi priniesť malú kávu? – nevzdávala sa a milo sa pýtala starenka.

- Ja by som si dal pohár sódovej vody, - pripojil sa k pani Antónii poštár na dôchodku.

Čo má toto všetko znamenať? Čo chce od nás tento mladý tučniak? Čo si to dovoľuje? Čím viac sa hostia rozčuľovali, ako nikdy predtým, tým viac im bolo jasné, že ich dobrým časom v ich salóniku v tejto chvíli odzvonilo. Musia sa poobzerať po dajakej inej miestnosti, kde ich nikto nebude dráždiť, nebude sa na nich pozerať krivým okom, ale ich milostivo strpí. Nechcú nič iné, iba to, čo doteraz: vysedávať v pokoji, ak niekto chce, môže konzumovať a ak nie, tak mu to nik nevyčíta a ochotne mu hocikedy podá pohár čistej vody...

- Párky sa nám už minuli, - povedal mladý Šiling na objednávku holohlavého Jandu. – Dajte si radšej šnicľu s chlebom a kyslou uhorkou.

- Zuby, pane, - zastonal Janda v pomykove. - Zo zubami je to celkom zlé…

- Prečo nejdete k zubárovi? – osopil sa peháň na hosťa. – Urobí vám protézu a máte po starosti...

- Vám sa to povie, ale je tu aj druhý a ešte väčší problém… a síce, ako sa dnes hovorí, nedostatok finančných zdrojov…

- Bez zubov predsa človek nemôže žiť, - krútil hlavou mladý krčmár. – Skôr-neskôr je z toho vredík na žalúdku, - povedal a vzápätí uchopil zo stola prázdny džbánik na vodu a nečujne sa vytratil zo salónika. Zato o malú chvíľu každý, aj kto nechcel, začul krik nesúci sa z výčapu. Čoskoro bolo všetkým jasné, že to mladý tučniak sa zlostí a ponosuje sa manželke, ktorá obsluhuje za pultom.

- Vysedávajú tu celý deň jak hovno v tráve a nič nežerú… Darmo len zaberajú miesto iným, ktorí prichádzajú, aby sa najedli a potom zaplatili... Takých hostí my potrebujeme, čo konzumujú! Niet sa čo diviť, kam to náš starý dotiahol a aj sám dobačoval. Má čo chcel a my máme teraz káru z blata vytiahnuť? Dočerta, čo s takýmito ľuďmi?...

Keď na mramorovom stole v salóniku neostal už ani džbán na vodu, „vážení  štamgasti“ - ako ich ostatní návštevníci krčmy medzi sebou volali -, čo iné im aj ostávalo, bezradne zvierali v rukách prázdne poháre. Ale i to len dovtedy, kým sa tu opäť neobjavil nervózny krčmár, aby naložil všetko, čo ostalo stole, na tácku.

Pani Antónia váhavo zdvihla ruku a prstom ukázala na krčmára:

- Mladý pán, prosím vás...

- A čo chcete? - osopil sa na ňu surovo mladý Šiling.

- Francúzsky šalát, ak si smiem prosiť, - odpovedala slušne a zachovala si pokoj a dôstojnosť.

- Francúzsky šalát sa už minul!

- Ale veď pred chvíľkou ste ho niesli…

- Nemáme! Nerozumiete, že nemáme? - krčmár zrúkol hystericky, až pozerať mu žily navreli na krku.

Pani Antónia sa najprv zháčila a veľkými, okrúhlymi očami nechápavo blúdila po krčmárovej tvári. Vzápätí však napnuté svaly na jej lícach náhle ochabli a hlava jej ovisla až na hruď.

Po dobrej chvíli poštár na dôchodku sa ako prvý naklonil nad nehybnú starenku a pokúsil sa dvihnúť jej sklonenú hlavu. Niekoľko sekúnd vyčkal a potom potichu zahlásil:

- Zomrela… žiaľ, je to isté, skonala…

- Chudinka, bola to dobrá žena, - zavzdychal starý Janda.

- Aj nás čaká to isté, - povedal niekto oproti, spoza druhej strany stola.

- Aspoň ju pochová rodina ako sa patrí, - ozval sa opäť niekto pri poštárovi.

- Kdeže, samospráva ju pochová,- povedal poštár rozhodne. – Pani Antónia žila osamote… viem to isto. Práve tak osamote ako aj my skoro všetci…

Spoločnosť sa ešte nerozišla, čakala na lekára. Ten bez toho, že by sa bol čo i len dotkol starenky, rozhodil rukami a poznamenal, že je bezmocný, že tu už nepomôže ani sám pánboh. Potom vytiahol z vrecka mobilný telefón a nariadil, aby prišli po mŕtvolu.

- Stalo sa to bleskurýchlo, z jednej sekundy na druhú, - vysvetľoval lekárovi pehavý krčmár. – Akurát som sa jej opýtal, čo si želá, keď zrazu, bez toho, že by prehovorila čo i len slovka, hlava jej bezmocne klesla.

Mladý Šiling sa potom obrátil na hostí:

- Vy všetci ste svedkami, že sa to všetko odohralo takto rýchlo…

Členovia spoločnosti mlčali, iba mraštili tváre a ich pohľady strnuli na doske mramorového stola.

Keď odniesli mŕtvolu, mladý Šiling si vydýchol a ako keby sa nič nebolo stalo, mierne sa uklonil a zdvorilo vyhlásil:

- Posaďte sa, nech sa páči! Všetkých vás pozývam na francúzsky šalát! A vodička bude tiež, čerstvá...