Decembrové stretnutie pod Budínskym hradom

V priestoroch tabánskej reštaurácie Gösser pod Budínskym hradom sa 8. decembra uskutočnilo podujatie Literárna kaviareň, ktoré organizuje Slovenská samospráva I. obvodu každý rok v decembri. Schádza sa tu so svojimi priaznivcami, aby sa porozprávali o udalostiach roka a dôstojne sa s rokom rozlúčili. Tentoraz si sem pozvali aj dvoch našich významných spisovateľov, zakladateľa slovenského románu v Maďarsku, pôvodne Sarvašana Pavla Kondača s manželkou a súčasne najaktívnejšieho majstra krátkej prózy, rodáka z pilíšskeho Kestúca, Zoltána Bárkányiho Valkána s manželkou. Obaja sú všeobecne známi medzi našimi Slovákmi, spod ich pera vyšli vzácne knižky, romány, zbierky poviedok, literárne reportáže. A to všetko o nás, o rázovitom živote Slovákov - našich predkov.

Ako to obyčajne býva, nie všetci pozvaní mohli prísť, ale zato sa ich tu nazbieralo dosť. Hlavný organizátor, predseda samosprávy Gregor Papuček si rozložil na stôl kopu kníh a srdečne sa poďakoval prítomným, že prijali pozvanie a svojou prítomnosťou dali zmysel tomuto podujatiu. Predstavil svojho zástupcu, sarvašského rodáka Pavla C. Tótha, poslankyne Alžbetu Moravskú, pôvodne Komlóšanku a Katku Noszlopyovú, rodáčku z Budapešti. Povedal, že toto podujatie finančne podporuje aj Samospráva Budínskeho hradu.

Po úvode si predseda zaspomínal na pekné časy, keď sa Slovákom v Maďarsku začalo brieždiť na literárnu jar. Písal sa rok 1975, keď slovenčinári v Mlynkoch zorganizovali Slovenský jazykový tábor. Svedectvom tejto udalosti je veľká medená plaketa, ktorú tam rozdávali. Tam sa naši literárni začiatočníci rozhodli, že v nádeji na lepšie príležitosti začnú spolupracovať. Z toho o tri roky vzišla antológia Výhonky (1978), ktorá obsahovala diela troch básnikov a dvoch prozaikov. Medzi nimi už bol aj Pavol Kondač s dvoma poviedkami. Neskôr, 6. mája 1981 s podporou vzdelaného a uvedomelého Komlóšana, pracovníka DZSM Michala Krajčíka sa založila Literárna sekcia, prvá literárna organizácia Slovákov v Maďarsku, a začalo sa pracovať na základe ročného edičného plánu. Popri antológiách sa vydávali aj samostatné zbierky. Vyšla antológia Pramene (1982), v nej s troma poviedkami je už Zoltán Bárkányi-Valkán a so šiestimi poviedkami aj Pavol Kondač. A takto sa to pekne rozbiehalo. Po týchto všeobecných informáciách predseda predstavil dvoch pozvaných hostí.

Začal s prítomným Zoltánom Bárkányim Valkánom. Poukázal na jeho rodný kraj, kde už v 9. storočí - aj podľa webovej stránky jeho rodnej obce Kestúca -sa nachádzali v Plešských vrchoch drobné slovanské (podľa nás zrejme slovenské) dedinky. Medzi nimi i Kostelec, ale aj Pleš (dnes Mlynky), Boroň (dnes Čobánka), Čevo (dnes Čív) atď. Čiže rečová a ľudová kultúra Slovákov v Pilíšskych (pôvodne Plešských) vrchoch siaha ďaleko do 9. storočia, čo vyžaruje až do dneška. Nie je to náhoda, že aj napriek všetkým nerestiam v antológii Pod Pilíšom - tam je náš svet máme až 16 autorov! Z tohto kraja pochádza náš priateľ, zdatný prozaik Zolo, autor štyroch literárnych zväzkov (Vzplanutie 1987, Návrat 1998, Vianoce tetky Karovej 2009, Pivnica 2011). Ten prvý práve jubiluje, má 25 rokov! Pätnásť poviedok tohto zväzku zavedie čitateľa do Kestúca medzi Slovákov a hodnoverne mu ukáže, ako tu ľudia žili, čím sa zaoberali, ako zmýšľali, ba aj akým nárečím hovorili v minulosti. Lebo v centre pozornosti autora je človek-Kestúčan, ktorého dôverne pozná a svojím majstrovským perom ho dokáže autenticky predstaviť. Čítať poviedky Zola B. Valkána je zvláštny zážitok.

Poďakovali sme sa mu, zablahoželali k jeho literárnej činnosti, popriali ďalšie úspechy, a keďže vie, kto je jeho najväčšou oporou v tvorivej činnosti, odovzdali sme spisovateľovej manželke darčekový kôš.

Keď stíchol potlesk, hostiteľ predstavil nášho románopisca Pavla Kondača. Pripomenul, že po odchode Turkov získal obrovské spustošené, zdivočené územie na Dolnej zemi barón Ján Harruckern, ktorý - ak chcel mať z toho osoh - potreboval ľudí. Tí boli iba na severe, kde žili Slováci. Tak sa stalo, že r. 1722 naverboval Slovákov a začal ich usádzať na miestach dnešného Sarvaša. Mesto založili Slováci. Vďaka genialite Samuela Tešedíka sa tu vytvorilo a zveľadilo mesto, slovenské obyvateľstvo pod jeho vedením skultúrnilo celé okolie, založila sa chýrna hospodárska škola, vysadili sa agátové lesy. Mesto má celý rad významných vzdelaných rodákov (fyzik Juraj Luštik, matematik Juraj Borguľa, bratia Korbeľovci, operný spevák Juraj Meliš). A v tomto dlhom rade má právom svoje miesto aj poľnohospodársky inžinier, novinár a spisovateľ, zakladateľ tunajšieho slovenského románu (Hrboľatá cesta, Neskorý návrat), autor noviel (Onemelá izba) Pavol Kondač (1931). Ešte v roku 1900 tu žilo 17 771 Slovákov a 7 845 Maďarov. Dnes je ten pomer už neuveriteľne inakší, ale aj to má svoje príčiny.

Pavol Kondač pred rokom oslávil svoje osemdesiate narodeniny. A jeho román Neskorý návrat tiež jubiluje, má 25 rokov. Opisuje v ňom životné príbehy slávneho operného speváka Juraja Meliša, ktorý ako päťročný vedel len po slovensky. A neraz v živote si zaspomínal na matku, ktorá sa mu prihovárala len po slovensky. Na ilustráciu tejto skutočnosti niektoré pasáže románu prečítala Katka Noszlopyová. Dá sa len súhlasiť s profesorkou Katarínou Maruzsovou Šebovou, ktorá píše, že „autor románu je dobrý pozorovateľ a rozprávač, plasticky vykreslil životný spôsob a zmýšľanie Dolnozemčanov, podáva autentický obraz o ich živote.” Pavol síce tak ďaleko, až pod Budínsky hrad prísť nemohol, ale je o všetkom informovaný a skromný darček samosprávy I. obvodu neminul ani jeho manželku.

Keďže sa tu ešte našla jubilujúca knižka s názvom Pilíšske ozveny (1982), jej autor, Gregor Papuček z nej prečítal báseň Pod Pilíšom. Dojímavá bola aj zhudobnená báseň komlóšskeho básnika Pavla Samuela Neverná láska z jeho zbierky Perly ľadu (1987). Tento skvelý majster pera nás opustil v posledný deň roku 2000. Jeho báseň zhudobnila Katka Noszlopyová, s ktorou ju vďačnému obecenstvu s predsedom aj zaspievali.

Jeden z účastníkov literárnej kaviarne pri odchode v trme-vrme nevdojak poznamenal: „Bolo to pekné stretnutie, a hlavne osožné.”

(GP)