Zoltán B. Valkán ● Pivnica

Sotva svitá, dedina ešte spí. Jozef Kara, družstevný dôchodca, prudko zhodil zo seba ťažkú duchnu, spustil nohy z postele a pudovým pohybom ich vopchal do obnosených bačkor. O tomto čase iste nebolo v dedine človeka, čo by bol takto skoro na nohách. Staroba ho necháva hore, oči mu otvára.

Načo by aj polihoval ďalej, pomyslel si, veď od polnoci ani oka nezažmúril, iba sa na posteli prehadzoval. Dusilo ho a celý čas pokašliaval. Po hriešne krátkom spánku sa mu myšlienky poberali tým istým, dávno vyšliapaným chodníčkom. Už vyše štyri roky, odkedy ho tu navždy nechala jeho verná družka, po nociach rozmýšľa zavše o jednom-jedinom, o neúprosnom plynutí času, o blížiacom sa konci, ktorého sa už dávno nebojí. Skôr naopak, očakáva ho, aj po ňom sám túži. Veď žil dosť, dnes-zajtra oslávi osemdesiatosem. Dlhý je to čas, dlhočizný. Zo dňa na deň sa cíti čoraz slabším a nevládnejším. Táto nemohúcnosť ho vždy privádza do zúfalstva a v takýto čas, či chce, či nie, myslí na smrť. Dokonca po nociach sa jej aj prihovára. Sotva usne pod teplou duchnou, na dvore jeho starý, už celkom slepý pes zaskučí, na čo sa neraz aj zobudí. Zostrí sluch, načúva a jasne sa ozvú kroky, nato vrznú aj dvere. Musí veriť vlastným očiam: tá s tou kosou si tam stojí oproti jeho posteli! Po chvíli sa k nemu nahne a dotkne sa mu pleca. „Mám sa pobrať?” opýta sa jej nebojácne, ale tá sa tvári, akoby nič nečula a ako rýchlo sa objavila, tak náhlivo aj zmizne a nechá ho tam poníženého trápiť sa ďalej v neistote.

- Po slnku ešte ani chýru-slychu a ja som už celkom zmorený, - povedal si Jozef Kara nahlas. Áno, nahlas, a niet sa čo diviť, že sa zhovára sám so sebou. Už štyri roky, odkedy je sám v dome, keď chce počuť hlasné slovo, nuž, rozpráva sám sebe. Na to všetko si aj celkom privykol, ba, je to jeho rata, účinná medicína proti skľučujúcej ťarche samoty.

Pomaličky podišiel k oknu, vyľakane a s nesmiernou ľútosťou zočil, že sneh na bielo pokryl celý dvor a husto sa sype, akoby niekto na oblohe vytriasal obrovskú perinu: vločka za vločkou sa ukladajú na všetko, čo vidí v prikrádajúcom sa šere cez sklo obloka. Večer primrzlo, aj cez noc bola zima, preto tento sneh nezmizne, pomyslel si znechutene. A v duchu sa zriekol aj chystaného odchodu do pivnice, čo mu došlo prevelice ľúto, lebo na dnešok, práve na božiu nedeľu, v dome nemá ani glg vína.

- Precca len pójdem, veruže pójdem! – vyhŕklo zo starca a vzápätí nohy s námahou už aj džgá do vyšmatlaných čižiem, oblieka si ošúchaný, ťažký zimník a až po uši si nasadí moľami sem-tam už dávno povyžieranú baranicu.

Jozef Kara v duchu už prichystaný na ťažkosti z cesty do pivnice dá si pred dvere trojlitrový demižón, potom zdrapí prútenú metlu a rovno k bránke si začína raziť chodníček. Postupuje pomaly, krôčik za krôčikom, spod metly na strany fŕka čerstvo napadaný sneh. Pri bránke sa vyčerpane zastaví, trošku si odfúkne a potom rozhodným krokom sa vráti po demižón.

Starec zhrbený od zimy kráča vymretou ulicou na vrchný koniec dediny, kde sa začína rad vínnych pivníc. Po celom tele cíti studený vietor, čo sa ženie od Bílej skaly a prečesáva celú dedinu. Po chvíľke už rýchlejšie dýcha, z nosa i z úst mu stúpa para.

- Ale pritahuje… Len tak praščí…- vyletelo z neho. - Neni súce ani psa ven vyhnat, - hovorí pre seba a banuje, že prenáhlene opustil teplú kuchyňu svojho domca. Zdalo sa mu, že sa už prevelice dlho brodí v snehu; pevne pociťuje, ako sa mu chôdza spomaľuje a že už nemôže ďalej, lebo nohy mu akosi olovnatejú. Musel sa zastaviť. Keď sa narovnal a zdvihol zrak, v skorom svite zbadal, že je, chvála bohu, už na konci dediny, presnejšie pri predposlednom dome, kde pod mohutnou lipou stojí kamenný kríž. Ako od detstva vždy, aj teraz sa tu prežehnal, tak ako vídal svojho otca. Bože, koľkokrát len prešiel popri tomto vždy ovenčenom kríži, pomyslel si. To sa vari ani zrátať nedá. Onoho času v detstve, čo sa jasne pamätá, ako sa držal otcovej teplej ruky a obaja s rozpálenými lícami kráčali k pivnici po chodníku chrániacom stopy predkov. Aj teraz, po dlhých desaťročiach pociťuje v duši tú istotu a ochranu, ktorú vyžarovalo teplo otcovej ruky.

Jozef Kara postojí a v spomienkach hľadá otcovu tvár, ale tá ostáva akosi zahmlená. Nedokáže si oživiť kedysi tak známe črty tváre, otec ani čo by nebol žil. Má pocit, že sa naňho pozerá cez sotva priesvitnú záclonu a vidí iba rozmazanú postavu s neviditeľnou tvárou. Kde je už otec, a kde sú tí druhí, čo tu kedysi chodili pred ním? Všetci sú preč, ostal sám, samučičký, ako táto stará lipa verne chrániaca kamenný kríž. Aj tá sa raz vyvalí, ako aj on sám, lenže on omnoho skôr ako toto mohutné stromisko.

- Dost, preč s takýmato márnostami! – zasyčal, a keď sa lepšie rozhliadol, prekvapilo ho celkom pekne rozvidnené okolie. Pravda, snežiť neprestalo, z tmavošedých snehových mrakov jednostaj sypalo, až nahrubo pokrylo dobre známy kraj. Potom ho prekvapil pohľad na kŕdel čiernych vtákov smútku, na krákajúce vrany, čo leteli nad zasneženou dedinou, potom tiahli nad lúkami smerom k neďalekej Komínovej skale, kde ich nakoniec jeho zrak stratil.

Starec pokračuje vo svojej ceste, od námahy dychčí, ale posmeľuje ho vedomie, že každým krokom je bližšie k pivnici, v lone ktorej, ako zavše, aj teraz istotne nájde útočište. Každých desať-pätnásť metrov sa na kratučký čas zastaví, aby si oddýchol. Pri takomto naberaní síl si hrčovitými prstami utiera od mrazu stuhnuté fúzy a pohľadom zablúdi kamsi nad vysoké skalisko, kde pred chvíľkou zmizli vrany. Zima, čo lomcovala jeho telom, ho zároveň poháňala ďalej. A súrila ho aj túžba po mihotajúcom svetle sviečky a po vlastnom domácom vínečku, ktoré sa pri plamienku voskovice tak vábivo ponúka zo skleného pohára. Už nemyslí na útrapy, na zimu a sneh, na nesmiernu únavu v tele, ale na potešenie, ktoré ho čaká vždy v pivnici. Čím bližšie k nej, tým si je už istejší, že pre túto radosť by sa bol vydal na cestu aj keby cigánčatá padali z neba. Pre Jozefa Karu je to jedno-jedinké, čo ešte zo slastí života môže mať a čo si za nič na svete nedá ujsť. Toľkoto a nič viacej, lebo aj pôžitok z tepla ženského lona je už prevelice dávno tam. Pre neho toto horúce žriedlo rozkoší už vychladlo. Pochoval kedysi tak mocnú túžbu potešiť sa so ženou do hĺbky spomienok, ktoré aj keď sa občas vrátia s troškou vzrušenia, ako rýchlo vzplanú, tak rýchlo aj zhasnú a rozplynú sa ako dym.

Starec si konečne mohol vydýchnuť pred dverami prešovne, ktoré len ťažko otvoril jednou rukou, kým v druhej držal demižón. Niekoľkokrát dupol opätkami a otriasol sa od snehu, potom rozvážne vstúpil do prítmia prešovne. Po zapálení sviečky pudovo sa rozhliadol, či je všetko ako to tu pred týždňom zanechal. Pohľad po miestnosti mu aj teraz zoviera hrdlo, z pôvodného zariadenia tu ostalo len málo vecí. Pravda-pravdúca, už ich ani nepotrebuje. Pýcha jeho pivnice, mohutný švábsky preš, ktorý zdedil po starom otcovi, dnes už obdivujú návštevníci dedinského múzea. Tam stojí na dvore pod strechou v plnej svojej paráde, obnovený, prefarbený; čitateľné je aj meno starého otca umne vryté do hrady preša - Jozef Kara -, a švábsky majster zo susednej dediny nezabudol ani na rok zhotovenia preša: 1883. Čo by si len počal s takýmto pomocníkom, ktorého iba závažie vykresané z kameňa má takých štyristo kíl. On už žiadny preš nepotrebuje. Viníc sa dávno zbavil, tých dvesto kíl hrozna, čo sa mu urodí v záhrade, vyprešuje sused a mušt mu dopraví rovno do pivnice. Akurát dosť na celý rok, viacej by ani nepotreboval. Týždenne tri litre. Nič viacej. Z toho sa sem-tam pohárik ujde aj susedovi. Zbavil sa aj putní, kadí, meričiek i sudov. Čo sa dalo, predal, čo nie, porozdával. Ostal tu iba dubový stôl s lavicou a dvomi ťažkými dubovými stoličkami. Zo stropu prešovne tu už oddávna nevisia strapce hrozna, ani domáca šunka a klobása zahalená do siete proti muchám. Dávno sa zbavil aj šezlónu, čo slúžil pre oddych počas nedeľných popoludní v pivnici. Poličky na stenách sú takisto prázdne, nechal zavesených iba zopár zarámovaných čestných diplomov, ktoré mu dalil na miestnych alebo okresných koštovkách vína. To je všetko.

Jozef Kara v jednej ruke má horiacu sviečku, druhou rukou zvesí zo steny sklenenú tekvičku - ako sa tu nazýva hever - a namieri si to schodmi do pivnice. Tu pod kamennou klenbou kedysi mal zoradených – od päťdesiatlitrového až po sedemhekták - dvanásť sudov. Ostali mu iba dva, aj to malé. Dlho úctivo postojí pred nimi, čo naznačuje, že jeho vzťah k vínu je dôverný a priateľský. Ako to je aj pochopiteľné, veď vlastné domáce vínko nie je iba nápojom radosti, sily a chuti do života, ale aj iné, znamená oveľa viac. Je zvláštnym spojivon medzi ním a tými, čo tu boli pred ním; víno vyčarí spomienky na predkov, ako aj teraz, keď mu príde na um, ako tu pred vyše sedemdesiatimi rokmi popíjal so svojím už dávno zosnulým starým otcom. A to domáce víno bolo akurát také ako jeho terajšie. Vôňa vína mu tu zavše pripomína aj veselé oberačky, horúce objímania, dávne, už odmlčané smiechy a dohorené vatry.

Starec uvažoval, z ktorého suda si má natiahnuť. Rozhodol sa pre červené, pre víno z frankúša. Odzátkoval päťdesiatlitrový súdok a namáhavým vdýchnutím natiahol do tekvičky. Kedysi na jediný raz naplnil litrový hever, teraz však, keď ukazovákom napustil do dvojdecáka, čo mal prichystaný na sude, veru, sotva ho naplnil.

- Darmo-daromné, - zdvihol pohár do výšky očí, - ani plúca už neslúžá jak sa patrí, - povedal nahlas a rozhodol sa, že sudy narazí na čap.

Jozef Kara po celý čas pred sudmi pociťoval, že ho v krížoch drví bolesť a nesmierna únava v nohách mu nedovoľuje ďalej postávať. Pomaly, neisto sa mu kráčalo po schodoch nahor. Až keď v prešovni zasadol za dubový stôl, preložil si tenké nohy jednu cez druhú a lakťom sa oň oprel, sa mu troška uľavilo. O chvíľku si z pohára odchlípol, ale víno nepustil dole hrdlom, len ho zohrieval v ústach a tak vychutnával. Dobré, velice dobré, pochvaľoval si, bol s ním spokojný. Akoby aj nie, veď je také, ako ho boh stvoril, pomyslel si. Pri stáčaní okrem hanšlógu do vína nikdy nič nepridával. Žiadne prášky a do muštu ani kvapky vody. Takéto vína pili aj jeho predkovia, takýmito častovali svojich hostí a čo bolo najhlavnejšie, takéto vína aj predávali. Bol to nepísaný zákon v ich rodine, ktorý nikdy nikto neporušil.

Po poháriku vína starec sa cítil tak dobre, ako predtým už velice dávno. Ako by ho boli celkom vymenili. Alkohol mu stúpol do hlavy nezvyčajne rýchlo a hneď ho prestali drviť všetky bolesti tela. Pripisoval to vínu, áno, vínu, veď dnes nič iné nevzal do úst. A troška aj pivnice, lebo tu sa zvykol cítiť ináč, ako hocikde inde. Pivnica dajako upokojivo vplývala na jeho dušu. A nečudo, že takýto čas s vďakou v srdci myslel na pradeda, ktorý v strmom kopci vykopal túto pivnicu, ako i na starého otca, ktorý z vápenca vymuroval jej klenbu. Aj otec pridal svoj podiel, k pivnici z váľkov pristavil prešovňu. Jemu neostalo už iné, ako hlinenú podlahu prešovne vydláždiť pálenými tehlami. Teraz v tejto pohode už nijako neľutoval, že sem prišiel. Bol vďačný Pánu Bohu, že ho nenechal vyľakať sa zimy a snehu a nezdržal ho doma. O hodinu-dve na veľkej svätej omši sa mu za toto a vôbec za všetko aj modlitbou poďakuje.

Jozef Kara podišiel k dverám prešovne a dokorán ich otvoril, aby sa nadýchal mrazivého vzduchu. Pri pohľade na krajinu priam zmeravel: pokiaľ popíjal, vonku ešte furt husto sypal sneh a úplne pokryl stopy jeho čižiem. Skúmavo hľadí do diaľavy a dumá: či pod kopcom v dedine voľakto vie, že tu hore je ľudský tvor? Vôbec môže o tom niekto vedieť, veď v snehu niet ani stopy? Nemôže. Pravda je však aj taká, že keď si bude raziť cestu späť do dediny, nejaké zanechá. Aspoň na určitý čas. On osobne si myslí, že v tomto čase, v nedeľu ráno, by tu nemal byť jediným živým tvorom, čo sa zdržuje na kopci, na rade vínnych pivníc. Pokladá to za vylúčené. A hľa, v zápätí jeho starobou zakalené oči zbadali pohybujúcu sa postavu, ktorá kráčala rýchlym, rezkým krokom. O chvíľku mu je jasné už aj to, že má namierené rovno k jeho pivnici. Áno, je to tak, niet pochybností. A v tom okamihu ju aj spozná. Je to ona, čo ho po nociach navštevuje… Tá s tou kosou! A Kosatá mieri rovno k nemu. Starec jasne vidí aj to, že za sebou v snehu nenecháva žiadne stopy…