Ildika Fúziková ● Posledné vyznanie k Dňu matiek

Znovu je máj... Na najkrajší mesiac kvitnúcich stromov, kríkov a kvetov sa tešíme celý rok. Príroda hýri krásou, kvety a zeleň zrazu takmer zo dňa na deň sfarbia celé naše okolie a naplno rozbehnutú jar sprevádza už celkom usmievavé a teplučké slniečko.

V prvú májovú nedeľu sa oslavuje krásny sviatok - Deň matiek.

Sú v živote príbehy, spomienky, svedectvá, veci, ale i mnoho toho, čo sa nedá jednoznačne zachytiť, vyčísliť, ba ani primerane zmerať. Medzi také „samozrejmosti“ patrí predovšetkým tichá oddanosť, obeta a láskavosť našich drahých mám a starých mám.

Každá matka má privilégium i povinnosť tešiť sa z prvých zázrakov svojho dieťaťa, i keď si pritom mnohé tajomstvá ponechá a vryje len vo svojom srdci a duši... Každá matka má privilégium i povinnosť byť nablízku, keď kríž tlačí jej dieťa k zemi - bez ohľadu na jeho vek...

Matkou sa nemožno „odstať“, prežíva to každá matka každý deň svojho materstva, i keď si to spoločnosť symbolicky pripomína len raz v roku. Prekvapujúca radosť z počatia, radostné a vzrušujúce očakávanie dieťaťa, pôrod, časté nočné vstávanie, detský plač, neustála zodpovednosť a povinnosť robí matku matkou a vďačnejšou dcérou... Preto každá matka bude vždy nenápadnou a pritom pevne istiacou pavučinou nehy, ktorú najdlhšia zvislá niť spája priamo s jej dieťaťom. A každá matka sa teší z tohto zázračného prepojenia, cez ktoré môže čerpať každodennú zázračnú silu a nehu pre svoje prvoradé a najdôležitejšie - materské povolanie.

Pri príležitosti Dňa matiek sa po tejto krátkej úvahe vrátim k svojmu poslednému vyznaniu mojej milovanej mamičke - mamke. Vlani som ešte netušila, že tohtoročný Deň matiek sa mi zmení na bôľnu pieseň a na krutú skutočnosť... Žiaľbohu, už mojej milovanej mamke nemôžem podať ruku, pobozkať jej tvár, povedať vinš, len ticho ísť na kestúcky cintorín, pokloniť sa jej pamiatke a s modlitbou a kvetmi premýšľať a s láskou si pospomínať... A vrúcne sa pomodliť za jej nezištnú starostlivosť, materinskú lásku, s ktorou ma obklopovala počas svojho života, najmä v posledných rokoch.

Mojej milovanej mamke už prestali hviezdy svietiť a slnko ju hriať, lebo dotĺklo jej úprimné srdce, stuhli ruky, ktoré ma objímali, zamĺkli ústa, ktoré sa každý deň modlili k Pánu Bohu a jeho Nebeskej Matke - Panne Márii.

Moja mamka tíško usnula a na večný odpočinok sa odobrala v jeden studený januárový večer. Ako tíško žila, tak tíško odišla a odovzdala svoju dušu svojmu Spasiteľovi. Už štvrtý mesiac sníva svoj pokojný a večný sen... Čas plynie, ale môj bolestný smútok v srdci zostáva. Jej strata ako nezahojiteľná rana veľmi bolí...

Teraz, v Deň matiek, tu stojím pri tvojom hrobe s veľkým žiaľom a smútkom v srdci. Iba teraz si v plnej miere uvedomujem, čo si pre mňa znamenala a v mojej mysli a duši sa mi ostro vynárajú obrazy...

Tvoje teplé hnedé oči, otvorený a úprimný pohľad a teplý dotyk tvojich upracovaných dlaní...

Za nedožitých 86 rokov moja mamka sa narobila viac než veľa. Už od útleho detstva pracovala na starorodičovských poliach a vinohradoch. Jej celoživotný sen sa nemohol uskutočniť, lebo sa nemohla učiť a stať sa učiteľkou. Vydala sa, keď mala 26 rokov a behom desiatich rokov porodila päť detí - štyri dcéry a jedného syna. Manžela, milovaného a starostlivého otca, stratila pred šestnástimi rokmi...

Mamka moja, nikdy si sa nesťažovala na únavu, lebo si bola vždy, do posledného svojho dychu náročná na svoje každodenné povinnosti. Na nás si bola prísna, niekedy tvrdá, ale dnes si už uvedomujem, že by sme si boli ako deti zaslúžili ešte väčšiu prísnosť a dôslednosť. Veď koľko pestiev si nám, štyrom dcéram a jednému synovi, odpustila... Dnes som ti vďačná, že si nám nedovolila zostávať dlho vonku a v dohodnutom čase, keď zazvonili na večer, sme museli byť doma. Mladý a neskúsený človek, si nevie ani len predstaviť nástrahy, ktoré naňho čakajú vo svete!

Mamka moja, tá tvoja viera v život a húževnatosť bola príkladná a závideniahodná! Aká to bola sila, ktorá ti pomáhala žiť v tých najtvrdších päťdesiatych rokoch - zázračná či rozprávková? Veru, bola to sila prameniaca z hlbokej lásky k Bohu a k nám deťom, ktorú si často ani nedokázala prejaviť „podľa našej vôle“... Pred šestnástimi rokmi sme sa rozlúčili s otcom. Odvtedy som čoraz častejšie bola s tebou cez víkendy a v lete aj dlhší čas. Často sme sedávali vonku na gangu, pod košatou hruškou a orechom, a dlhé hodiny sme sa rozprávali... Ty si bola usmievavá, niekedy až tajomná. Bolo nám spolu hrejivo a mäkulinko... Počúvala som tvoje výpovede a ani sa mi nechcelo veriť, koľko utrpenia a strádania si uniesla počas svojho dlhého života... V ušiach mi čoraz častejšie znejú tvoje povzbudzujúce slová a citát zo Svätého Písma, ktorý aj teba viedol počas celého tvojho života:

„Neslúžte, aby ste sa ľuďom páčili, ale ako Kristovi služobníci!“

Mamka moja, tvoje pracovité ruky boli dôkazom tohto, že život sa s tebou nikdy nemaznal. Popri každodenných ťažkostiach, spojených s vysokým vekom, ťa však väčšmi trápila ľudská zloba a nevďačnosť tých, ktorých povinnosťou je ctiť a vážiť si rodičov. Ty sama si svojich rodičov veľmi vážila, ctila a počas svojho dlhého života si na nich s láskou spomínala. Preto ťa Pán Boh obdaril dobrým zdravím, silnou náturou a pevnou vôľou. A kde si hľadala útechu? V pevnej viere v Boha a v každodennej tichej modlitbe...

Mamka moja, na Vianoce sme sa videli naposledy. A opäť prežívam náš rozlúčkový bozk a vidím tvoje mávanie rukou na rozlúčku v nádeji, že čoskoro ti prinesieme ukázať novorodeného pravnúčika Milanka. Dodnes mi znejú v ušiach a v srdci tvoje posledné slová: „Na jar, na Veľkú noc, keď už bude Milanko odolnejší a väčší, mi ho prineste ukázať“!

Mamka moja, ty si sa však so mnou a s mojim manželom už vtedy v duši rozlúčila, čo som si vtedy ešte neuvedomila, hoci tvoj pohľad do diaľky bol nanajvýš tajuplný a smutný... Mala som však zlú predtuchu, veď si mi pod vianočný stromček darovala svoj obľúbený nástenný obraz - gobelín Trpiaceho Ježiša Krista... Mala si ho nad posteľou a každý deň si sa k nemu modlila za seba, za zomretého manžela, za svoje deti, vnúčatá a pravnúčatá a všetkých ľudí dobrej vôle.

Sotva sa začal nový rok, v jednu januárovú stredu došla tá smutná zvesť... V ten zimný večer som sa mohla s tebou naposledy rozlúčiť. V studenej márnici si ležala predo mnou, ale na tvári si mala veľmi pokojný, nádejný a takmer „teplý“ výraz. Je to dobré znamenie... Odišla si pokojná, v nádeji, zmierená s Pánom Bohom, ktorého si celý svoj život nosila vo svojom srdci. Ja však viem, cítim, že ma počuješ, že si tu, blízko a že mi rozumieš, ako vždy. Veď aj tvoja ruka, ktorú pevne zvieram vo svojej dlani, nie je až taká studená, ale čelo, na ktoré som ti dala posledný rozlúčkový bozk, bolo až desivo mrazivé ako ten januárový večer. Smútočný a hlboký žiaľ ma sprevádzal aj v deň tvojho pohrebu, v sobotu, v deň Panny Márie, ktorej si ako členka Ružencového kruhu bola veľkou ctiteľkou. A akoby aj príroda bola trúchlila za tebou, odela sa do bielej sriene a celý cintorín bol pokrytý v zimnom slnku sa ligotajúcou inovaťou...

Mamka moja, potom nastali smutné a bolestné dni bez teba a aj odvtedy prežívam zvláštny smutný pocit, akoby som bola trochu „odumrela“ s tebou... Moja nádej však nezomrela, viem, cítim, verím, že si bola a vždy budeš so mnou, od mojej kolísky až po hrob...

Mamka moja, prepáč mi, že len teraz, pri tvojom hrobe, k Dňu matiek vypoviem ešte nedopovedané myšlienky a hlbokú lásku k tebe, ktorú nepretrhla ani tvoja nezmeniteľná smrť... Žiaľ, život je už taký. Kým žijeme, isté veci nedokážeme primerane doceniť a myšlienky a city úprimne zo srdca vypovedať. Keby si vedela, aký je to strašný a nevysloviteľne smutný pocit, že ťa už niet medzi nami... Ale každý raz z vôle Božej na svet príde a z vôle Božej musí aj zo sveta odísť...

Mamka moja, opäť ti vyslovujem srdečné Pán Boh zaplať a prosím ťa, odpusť mi všetko zlé, čo som ti v živote myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého urobila. Mamka moja, prepáč, lebo len dieťa vie vytvoriť Sedembolestnú...

Zbohom, mamka moja! Budem sa modliť, aby si na príhovor Pána Boha, preblahoslavenej Panny Márie a všetkých svätých dosiahla účasť na večnej blaženosti. A skalopevne verím, že sa raz opäť stretneme v Božom kráľovstve, s tebou a s otcom, pri ktorom už spíš svoj večný a pokojný spánok...

Lúčim sa v srdci a duši s nádejou na stretnutie a vzkriesenie

Tvoja smútiaca najstaršia dcéra