Úvahy Jánosa Pilinszkého ● Čas súri

Nedávno sa na mňa ktosi obrátil s otázkou, ktorá prekvapovala svojou bezprostrednosťou a priamosťou. Má katolícka literatúra konkrétny program? Akej myšlienke chce najskôr slúžiť v budúcnosti?

Otázka uvádzajúca do rozpakov. Pre mladých aj budúcnosť znamená čosi iné. Otvorenú cestu, voľný priestor, v ktorom si vytýčime cieľ, čo chceme v živote dosiahnuť. Takto vidia budúcnosť oni. Pre nás však budúcnosť znamená niečo iné. Tamtí veria, že ich úsilia sa ako šíp neminú cieľom. My, podobne ako skúsený stratég, už vieme, že osud nášho konania je podobný skôr osudu zdĺhavého ťaženia. Roky plynú a medzitým sa mení i cieľ sám a jedna naša porážka znamená viac než všetky víťazstvá.

To mnohonásobne platí pre literatúru. Lebo nikdy nesmieme zabúdať, že dielo sa usiluje o svoju autonómnosť a suverenitu. „Pieseň rodí svojho pevca” - píše Babits a toto jeho vyznanie v podstate znamená, že pevec je skôr podriadený dielu, než aby mu prikazoval. Skutočne, dielo prekvapí i svojho tvorcu, ako nemožno vopred vymyslieť ani výsledok bitky a ako neočakávané prekvapenia vytvárajú skutočného vojvodcu a podrobujú skúške jeho ozajstnú invenciu.

To všetko však nehovorím preto, aby som odbiehal od otázky. Iba by som chcel túto tému, ktorá sa v podstate hlboko dotýka aj mňa, zaviesť do primeraného riečiska, ibaže by som si netrúfal formulovať ju tak priamo, či presnejšie povedané, tak mladistvo. Chcel by som trochu odvrátiť slovo namierené na svoju hruď, aby som mohol odpovedať pokojnejšie.

Videli sme, že určitá suverénnosť a autonómnosť diela neobyčajne spochybňuje bezprostredný zámer. Keď sa spisovateľ púšťa do písania, skôr iba tuší jeho konečné vyznenie - a vo vzácnych prípadoch to aj vie. Často sa stáva, že pri dokončení diela z pôvodného úmyslu v podstate nezostane nič. A dobré dielo vzniká práve vtedy, keď sa autorovi v zápale tvorby podarí prekonať pôvodný zámer. Skutočné dielo - po čiastkových neúspechoch - v rozhodujúcom bode prekvapí aj svojho pôvodcu a práve nevypočítateľné kúzlo tohto milostivého prekvapenia očarí aj čitateľa a spokorňuje „pevca”. Ak teda vyzvedáme budúcnosť, aj ten najuvedomelejší spisovateľ môže byť iba prorokom a nie plánovačom svojej vlastnej budúcnosti. Samozrejme, uvážlivo berúc do úvahy povahu diela, lebo práve v tejto uvážlivosti nachádza výraz ozajstná odhodlanosť a cieľavedomosť.

Lež prejdime k podstate. Akému cieľu v budúcnosti hodlá slúžiť katolícka literatúra? Ak vezmeme do úvahy všetko, čo som povedal úvodom, na túto otázku môže ten či onen odpovedať iba sám, pričom v jeho prízvukovaní nevyhnutne zaznie „faktor neistoty”, bez ktorého si takúto odpoveď ani nemožno predstaviť. Ak teda mám odpovedať na túto otázku, môžem odpovedať jedine vo svojom mene (aj vo vzťahu k dielam iných a k budúcnosti celej katolíckej literatúry) a moja odpoveď bude nutne váhavá, ako odpoveď hospodára, od ktorého vyzvedajú budúcoročnú úrodu. Podľa mňa grandióznym programom katolíckej literatúry bude láska, program lásky, a to bez toho, že by som o tejto téme či „veštbe” dokázal povedať niečo oveľa bližšie.

Pravda, láska je večná téma a umenie jej večnou metódou, ale nepatrné posuny akcentu v jej charaktere môžu vytvárať i celé epochy. Z vtáčej perspektívy, v záujme lepšej orientácie a plastickosti napríklad môžeme smelo povedať, že stredoveká kresťanská literatúra bola literatúrou teologického kréda a tu myslím na stredoveké hymny Danteho, na nebeskú geometriu a scholastickú krásu Božskej komédie. Ak zase pozerám na nedávno obrodenú katolícku literatúru, konštatujem, že je to „literatúra milosrdenstva”. Román, nepochybne rodinný a psychologický, pripravil pôdu katolíckym spisovateľom upriamením na podstatu a pôsobenie milosti. Na odhalenie skutočnosti mimo psychologického románu a psychológie.

Tento dôraz takto putuje z epochy do epochy vnútri katolíckeho univerza a vytvára autentickú modernosť. Nazdávam sa, že doba takýmto spôsobom i dnes žiada, aby sme vydali svedectvo lásky. V budúcnosti musíme vedieť vypovedať o láske čím hlbšie a čím vrúcnejšie. Budúca katolícka literatúra má byť podľa môjho názoru literatúrou evanjelia.

Pokúsme sa teda v predstavách trochu orientovať z prítomnosti smerom do budúcnosti! Západný svet dnes zápasí s problematikou samoty, východný svet s otázkou socializmu. Tak či onak, naším najdôležitejším problémom sa stal „iný človek”, tí ostatní, blížni. A čo iné by bolo problémom blížneho, než problém lásky, podstata Evanjelia.

Je zaujímavé, že Rusi koncom 19. storočia už raz dali takúto odpoveď Západu, keď svojou láskou takmer do krajnosti prehĺbili západný realistický román. A považujeme za veľmi pravdepodobné, že v súčasnej konštelácii problém samoty v západnej literatúre Rusi zrušia práve realitou lásky. V týchto dňoch ktosi referoval o ich novom filme, ktorý tiež pôsobí v tomto smere. Jeho titul je Aljošova láska a už názov prezradí, že toto dielo chce vypovedať o láske menom Dostojevského hrdinu. Aljoša je prostý, takmer prostoduchý mladík, robotník na železnici. Dostane sa do vzdialenej dediny a zamiluje sa do samoľúbej dcéry železničného dozorcu. Každý večer po práci sa Aljoša objaví u dievčaťa so svojou nemou a krotkou láskou. Spočiatku vyvoláva smiech, neskôr si naň zvyknú, až napokon jeho láska začne naplňovať srdcia. Práca ho stále väčšmi odvádza z dediny, avšak s pomocou ostatných Aljoša sa každý večer vracia k dievčine. Naposledy sa ocitne v natoľko vzdialenom kraji, že je už nemožné, aby k nej zavítal. A vtedy sa na ďalekej stanici objaví ona sama, prekrásna samoľúba dievčina. S topánkami v ruke: pešo podnikla tú dlhočiznú cestu. Prvýkrát sa objímu. „Pozri, koľkí nás vidia!” - vraví chlapec, lebo údolie je plné ľudí.

Áno, realita lásky, to bude podľa mňa program obrodzujúcej sa literatúry. Nový spisovateľ si bezprostrednou láskou privlastní svet - za hranicami rozumu a vnímania. Jedine to môže stvoriť geniálny poriadok a skutočnú samozrejmosť v rozhodne problematickej literatúre našej doby. Všetky znamenia ukazujú na príchod novej lásky. A v tom novom kto by sa ocitol skôr, než katolícky spisovateľ a katolícka literatúra?

Pravda, ako sa odohrá táto veľká umelecká metamorfóza, aké diela a umelecké katechizmy vytvorí, to všetko sotva môžeme predvídať. Je však isté, že Čas nás súri stále väčšmi k prežívaniu podstaty našej viery. A touto podstatou je láska.

(1962)

O pokore

Pokora je bránou k ozajstnému vedeniu a k ozajstnému poznaniu. Podmienkou každého veľkého činu, každého skutočného mravného a duchovného úsilia. Už z prirodzenosti vecí vyplýva, že kto sa pohrúži do svojej úlohy - „zabudne na seba”. Samoľúbosť, sebectvo, záujem sú nielen mravným zlom, ale aj duchovnou bariérou a samoľúba dokonalosť spôsobila, že nejedno vynikajúce dielo sa nemohlo stať ozajstným obecným statkom a nesmrteľným dielom.

Kolektívna a prastará múdrosť jazyka (a jazykov takmer všetkých národov) to vie. Napríklad Maďar povie „prišlo mi na um”. Nie „vymyslel som si”, lebo to je menej. „Odrazu mi prišlo na um”: takto sa bez výnimky rodí skutočné spoznanie. Prastaré poznanie tkvejúce v našom jazyku svedčí o tom, že všetko, čo tvoríme, je čosi neosobnejšie, než si myslíme. Dokonca naše skutočné vedenie sa začína tam, na tom predele, kde naša osobnosť dospieva do neosobného.

Dobrí umelci vždy dosvedčovali, nakoľko sa dielo, autentický výtvor, zhoduje s náhodou. Jeden náš vynikajúci sochár raz rozprával, ako naďabil na zvláštny kameň pri ceste. „Toto je moja najlepšia socha” - povedal v úžase spoznania, keď kameň vzal do rúk. A ukázal aj sošku, na ktorej nespravil jediný vryp. Pod surovým prírodným povlakom kameňa sa tajila nádherná krehká madona s dieťaťom v náruči. Nenapodobiteľný div. Kde sa vzal, tu sa vzal surový kameň, iba kameň - a pritom dokonalá socha. A nepochybne výtvor toho, kto ju objavil a spoznal. Lež pravda je aj to, že ten, kto ju spoznal a mal odvahu ju označiť za „svoju”, o „vlastných” sochách tiež vie, že čím sú lepšie, tým menej sú jeho. Bez pokory niet tvorcu.

Túto pravdu snáď najkrajšie vyslovil T. S. Eliot, keď napísal, že veľkí tvorcovia nie sú veľké osobnosti, ale veľké médiá, ktoré vonkoncom nestavajú múr okolo seba, medzi sebou a svetom, medzi sebou a predmetom svojej vrúcnej pozornosti a „oddanosti”. Individualita je vysielacou stanicou našej osobnosti. Ruší nerušený príjem. Pre dokonalý pokoj tvorby aj tí najväčší deštruovali svoju osobnosť. Keďže práve toto je to „zrušenie” a iba toto je jediná ľudská veľkosť!

Alebo si predstavme ktorékoľvek majstrovské románové dielo. Takmer sledujeme onen tajuplný proces a môžeme zmerať cestu, dokiaľ autor nám dáva vedieť iba to, čo vie. A neskoršie tú podivuhodnú zmenu, keď sa kniha „otvorí” a svet vniká prúdom, keď cítime, že tentoraz už aj autora samého prekvapuje vlastná činnosť a jeho písanie je omnoho skôr spoznávaním než informáciou. Za dar milosti sa neplatí. Majstrovské dielo - nech je kohokoľvek a nech akokoľvek prezrádza autorovu ruku - je majstrovským dielom preto a jedine preto.

A ak je tomu tak v oblasti ducha, vo zvýšenej miere to platí vo sfére morálky a ešte väčšmi v náboženskom živote. O svätých sa napísalo veľa, no v skutočnosti o nich vieme veľmi málo. Sú nedostižní vo svojej pokore. Dokážeme ich len zobraziť, ale nie analyzovať. Spisovateľ, ktorý dokáže prežiť všelijakého svojho hrdinu, svätého prežiť nedokáže - na to by sa musel stať svätým. Svätosť nemožno „prežiť”, iba „zažiť”. Byť svätcom viac nepíšem - hovorí Graham Greene - a cíti pritom, že svätosť je pokora a znamená taký prah nášho odriekania, také ohromujúco nové poznanie, vo svetle ktorého akákoľvek správa stráca na význame. Avšak prah, ktorý nás od svätých oddeľuje, nie je dokonalosť, lež pokora. A podľa kvalitatívneho rozdielu ich pokory - ak v básnikoch sa k nám prihovára „slovo Božie”, vo svätých Boh žije.

(1962)

Z lyrikovho denníka

Nielen vedec, ale aj básnik sa snaží o presné poznanie. Toto poznanie má svoje meno: láska. Chcem sa odovzdať niečomu alebo niekomu. Chcem mať rád, aby som poznal a chcem poznať svet, aby so ho mohol milovať. Chcem objaviť a napomáhať veci, aby som od nich dostal darom samého seba. Aby mi pomáhali žiť. To je však možné iba vtedy, ak ich pozorujem v ich obnaženej skutočnosti, dokonca v ich biede, úbohosti a opustenosti, v tom bode, kde ma potrebujú. Láska je najpresnejším diagnostikom. Iba nepokryto úprimný človek je schopný vkradnúť sa do dôvery obnaženej časti skutočnosti a výmenou si zaslúžiť jej opätovanú dôveru. Písanie nie je správa o objavených končinách sveta, ale čin, nie zeleninové záhradníctvo, ale expedícia.

Básnik si želá milovať svet, snaží sa upriamiť k tým najubiedenejším hviezdam univerza. Prišiel na svet kvôli hladujúcim a nahým. A jeho slávou je, ak môže zaodiať čím väčšiu nahotu a na revanš dostať svoj sviatočný odev z rúk čo najbiednejších.

Avšak o tom už nehovorí. Báseň môže byť iba o procese priblíženia. K zázraku lásky, ak tento nastane, treba ticho, aby ju chránilo a prikrylo. Čo je drahé, to neopotrebúvame, ale vlastníme tak, že sa toho nedotýkame ani na okamih.

x

Začiatkom roka som bol v Osvienčime. Jedna fotografia mi pomohla do istej miery znovu definovať svoje stanovisko. Medzi doskami pripomínajúcimi nalíčenú ohradu popoháňajú starenu v šatke smerom k popravnému baraku. Okolo nej s nepolepšiteľnou apatiou vykračujú po škvarovej ceste dve - tri decká. Stál som pred tým obrazom a silou mocou som chcel zastaviť to nešťastie spred dvadsiatich rokov - ako ho navonok zastavila snímka. Lenže ja som chcel zastaviť skutočnosť. A vtedy som pochopil, že nič nemá zmysel, ak nedokážeme odčiniť to, čo sa už stalo.

Nuž, ak vynechám dlhý rad myšlienok, verím, že môžeme napraviť to, čo sa stalo, a k tomu menovite s postihnutými a menovite so starenkou kráčajúcou v roku 1942 pred obielenými doskami.

Poézia, aj keď nie presne, ale takmer presne znamená pre mňa nápravu nenapraviteľného. Alebo aspoň prvý krok do temna tejto absurdnosti. Keby som tomu neveril, všetky úspechy a všetky radosti by pre mňa zostali hrozivou púšťou a na Camusovo dobiedzanie samovraždu by som považoval za svoju morálnu a filozofickú povinnosť.

Na dôvažok poviem, že Camus sa vo svojom diele Mýtus o Sizyfovi čuduje tomu, že Dostojevskij bol prvý, kto nastolil absurditu sveta v poňatí dnešných existencialistov, hoci nenapísal absurdný román, a že napriek všetkej absurdnosti Aljoša v Bratoch Karamazovcoch sa detsky vyznáva zo svojej viery v konečnú útechu sveta. Podľa mňa nie je náhodou, že Dostojevskij už pred sto rokmi majstrovsky presne načrtol dnešný Camusov problém. To mohol iba preto, že videl až zaňho a že videl to, čo Camus označuje za naivné protirečenie. Pravda je, že ani Kafka nevyrástol z Dostojevského „plášťa” a že naša doba ešte stále k nemu iba smeruje.

Neviem, či som optimista alebo pesimista, ako ma zvyknú označovať podľa kníh. Viem iba toľko, že - napríklad - v Poľsku na jeseň roku 1942 musím vykonať neodkladne dôležitú vec pred obieleným plotom.

x

Hovorí sa, že málo píšem, ale ja to nepociťujem.

Veľa a či málo: v literatúre sú slová spravidla nezrozumiteľné. Rozsiahle diela môžeme pociťovať ako krátke a dvadsaťriadkovú báseň za rozvláčnu. V diele platí jedine kvalita.

Evanjelium svätého Jána nie je kratšie než Vojna a mier a Vojna a mier nie je dlhšia než Shakespearov sonet.

A podobne je to pri písaní či nepísaní obvykle navzájom sa doplňujúcich a nevylučujúcich pojmov. Pre mňa obdobie ticha je spravidla omnoho dôležitejšie než obdobie písania. Iba porovnanie: trepotanie vtáčích krídel je postupné, zato let je rovnomerný. A nie je podstatné ani trepotanie krídel, ale let vpred.

Čo z toho, ak neustále trepoce krídlami a pritom sedí na jednom mieste na streche?

x

Človek po štyridsiatke začína mať pocit, že mu veľa nezostáva. - A je zvláštne, keď sa niekto plaví loďou z mesta, kde snáď strávil dlhé a krušné roky, že čím viac sa vzďaľuje od prístavu, tým krajšie sa mu zdá mesto, ktoré zanecháva. - Vrastať do smrti znamená podľa mňa oveľa intenzívnejšie žiť než byť mladým. Poézia dobýva nevysloviteľné. Význam staroby je teda nevysloviteľný. Seniori sú dnes pripravení zomrieť a sú pripravení žiť hoci tisíc rokov. Ja som dospel iba k tomu, že sa učím usilovnejšie než kedykoľvek predtým vo svojom živote.

(1965)

Preložil Oldřich Kníchal