Ľudovít Augustín Haan ● Spomienky na starú Čabu

(Úryvok z denníka)

Začali tu stavať domy, ale keďže prichádzajúci ľudia tu potajomky začali víno predávať, Žid, ktorý prenajal regálne práva, mal právo zrúcať domy takýchto ľudí. Dnes už nenájdeme ani stopy po hrozne...

Za môjho detstva na Čabe žili nasledujúci „honorátiori“, čiže ľudia, ktorí nosili „pantalóny“: dvaja evanjelickí kňazi, môj otec a Ondrej Uhrinyi; katolícky kňaz József Erdélyi a jeho kapláni, piati evanjelickí učitelia: Juraj Andrassovics, Pavel Semian, Samuel Czuker, Karol Straka a Pavel Vozárik; slúžny Ján Stummer; župný vyrubovač daní Jozef Beliczay; traja miestni notári, menovite Ján Koricsánszky, Ján Vidovszky a Matej Petrovszky; kasnár panstva Stang, hospodársky správca Pálenik, prokurátor panstva Žigmund Omaszta, poštový majster Samuel Omaszta, jeden advokát Žigmund Omaszta starší, ktorý radšej hospodáril. Tu bol potom chirurg menom Liszt, lekárnik Juraj Hamaliar. syn superintendenta Martina Hamaliara, ďalej obchodník so železiarskym tovarom Juraj Gaal, ktorého obchod bol väčšinou zavretý, lebo Čabania si takýto tovar nakupovali na gyulianskom trhu. Keby nebol predával aj soľ pre každodennú potrebu („a la minúta“), sotva by boli bývali kupci v obchode aj behom celého týždňa. Sem patrili ešte obchodník Ondrej Dombár, katolícky učiteľ a kantor, kapitán na dôchodku menom Búcs a napokon krčmár Lipót Heródek. Bol tam iba jeden Žid, nejaký Lőrincz, ktorý kupčil s kožou, perím, najmä zajacmi a bol veľmi chudobný. Ostatní ľudia, ešte aj majstri, chodili v gatiach, cez leto v huniach, alebo v kožúšku, cez zimu v bundách. Len kde-tu bolo vidieť na niektorých majstroch ošúchaný modrý dolomán. Veľmi dobre sa pamätám, že keď sa maliar Ján Šuch dostal domov z putovania do Čaby a začal nosiť pantalóny, akým okom sa dívali naňho Čabania a najmä majstri. Pokladali za neslušné to, že Ján Šuch už má takéto ašpirácie (snahy), že sa chce podobať pánom. Medzi týmito honoratiormi nebol žiaden prívetivý vzťah. Každý žil sám pre seba. Jediný príklad nebol na to, žeby bol niektorý z učiteľov navštívil faru. Slúžny a katolícky kňaz ani raz nebol u nás. Spomedzi domov ešte najlepší bol dom Koričanskovcov, kam moji rodičia občas zavítali a Koričanskovci zase k nám.

Čo sa týka rozlohy Čaby za môjho detstva, posledné domy v dedine boli na dolnom konci. Boli to Ondroviczké mlyny pod číslom 564, mlyn pod číslom 667 a 1181.

Za Kerešom okrem starej pošty, ďaleko od mesta, boli tiež domy. Pri pošte, pozdĺž terajších kerešských viníc, smerom k Gyule, bolo 10 - 15 podzemných chatrčí, v ktorých žila najchudobnejšia vrstva Čaby. Od týchto chatrčí dostala prezývku celá táto mestská štvrť: chrobačie domy (Bogárház). Tam, kde je teraz parný mlyn a nádherné domy Andora Urszinyiho, Petra Kisa, Štefana Reöka, sa rozprestieral sčasti katolícky a sčasti evanjelický cintorín. Na dvore dnešného parného mlyna sú vraj pochovaní kňaz Michal Milecz a učitelia Ján Schiro a Ján Rolko. Ešte za môjho profesorstva stál Mileczov pomník z mramoru.

Na hornom konci mesta posledné domy mali čísla 1458 a 2251. Domy, ktoré stoja za nimi, boli postavené po roku 1825. V terajších najstarších viniciach za môjho detstva sa ešte kde-tu našlo hrozno. Dnes niet po nich ani slychu, ľudia tam žijú príliš tesne vedľa seba.

Terajšie vinice v Jamine boli za môjho detstva ešte ozajstnými vinicami, okopávanými hlbokým jarkom zo všetkých štyroch strán. Cez ne len kde-tu viedol prechod s bránou a pri ňom stála strážnica. Neskôr tu začali stavať domy, ale keďže prichádzajúci ľudia tu potajomky začali víno predávať, Žid, ktorý prenajal regálne práva, mal právo zrúcať domy takýchto ľudí. Dnes už nenájdeme ani stopy po hrozne; je tu vyše 700 pekných domov, v ktorých žije viac ako 3000 duší. (...)

Takzvaná lúka za môjho detstva a mladších rokov bola ozajstnou lúkou. Od dnešného trhoviska až po Békés a od takzvaných „chrobačích domov“ po Gyulu bolo more vody. Táto voda pretekala cez hrádze v takom množstve, že na jar na oboch spomenutých miestach sme sa mohli preprvovať len člnom. Stalo sa neraz, že podžupan Simay so slúžnym na jesenné župné zhromaždenie takýmto spôsobom cestovali do Gyuly. Tam, kde je teraz trhovisko, sme mali my, mladí, priviazané člny, na nich sme šli s puškou na lúku na divé kačice. Bolo vtedy toľko divej zveri, že keď sa voda vyliala, aj z okna starej pošty mohli sme strieľať divé kačice nadostač. Ešte v roku 1844 ako kaplán som pochoval človeka menom Šebian Petrovszky, ktorý sa utopil tam, kde teraz pozdĺž békešskej hradskej stoja najkrajšie sálaše. Na tejto lúke sa rodila šašina, ktorá bola rozdelená podľa účasti na vlastníctve, podľa rozdelenia takzvanej strely medzi obyvateľstvom. Každý rok v júni vychádzal húf ľudí kosiť trávu. Človek si ani predstaviť nevie ten prach, čo zaplavil celé mesto, keď sa pohol dlhý rad vozov, aby zvážal seno do mesta. Dnes na mieste lúky sú najúrodnejšie polia so sálašmi.

(Országos Széchenyi Könyvtár, Quart. Hung. 1952)

Preložil Ján Gomboš