Milan Rúfus

Bez názvu

V jaskynke pamäti svieti večné svetlo.

A z povaly tam padá hviezdny prach.

I smrť má zlaté vlasy, jak z nej vychádza,

odrazu omladnutá ako dievčatko.

A takmer pekná.

Krajina ako organ večerný

tam ticho hrmí.

Tenké klávesy

roličiek svietia.

A chorál, starý chorál

padá na lesy.

Dobrú noc, moji mŕtvi.

To podstatné je mlčanie, povedal básnik ticha

Tvorbu Milana Rúfusa ovplyvnil symbolizmus, mal silné sociálne cítenie a nechal sa inšpirovať i dielom fotografa M. Martinčeka. Inšpiroval sa slovenskou ľudovou slovesnosťou a dielami viacerých slovenských maliarov. Okrem tvorby pre dospelých sa venoval tiež písaniu kníh pre deti a mládež. Tvorbou patrí k najvýraznejším básnickým zjavom. Predstavil sa ako básnik s autonómnym pohľadom na životné a morálne hodnoty ľudského konania, na lásku, pravdu, krásu, utrpenie i tragiku človeka i sveta druhej polovice 20. storočia. Veľmi vnímavo a citlivo hľadá zmysel a podstatu ľudského života. Hlboko načrel do jeho starostí, bolestí, neistôt, radosti, šťastia i vzdoru. Je to poézia vysokých ideových, morálnych a estetických hodnôt zakotvená v mnohorozmernom priestore ľudského sveta. Rúfus vo svojich básňach oslovoval čitateľov jednoduchosťou a pokorou, s akou písal o večných témach - pravde, kráse, domove, láske. „Poézia nemusí nič. Okrem toho, aby bola poéziou,” povedal raz. A čo pre neho bola báseň? „Položiť na stôl presné ako chlieb / alebo voda. Alebo / medzi dva prsty soli. To je báseň,” napísal v básni Čo je báseň. Medzi najpôsobivejšie diela Rúfusa, pre ktorého bola metafora „stavebným princípom básne”, patrí básnická zbierka Óda na radosť z roku 1981, v ktorej okrem iného napísal: „To podstatné je mlčanie.” Rúfus predstavoval pre Slovákov veľkú prirodzenú morálnu autoritu, vždy sa vyjadroval k veciam verejným. Odsudzoval napríklad zbrojenie a nešetrný prístup človeka k prírode. Bol nositeľom celého radu ocenení. Bol tiež významným esejistom. V textoch Život básne a báseň života či O literatúre písal o poézii alebo o svojom vzťahu k umeniu, človeku či národu. V eseji Štyri epištoly k ľuďom zase písal o svojom vzťahu k bohu, pričom viera pre neho bola stálou inšpiráciou. Známa je tiež Biblia z roku 1998, ktorú ilustroval Vincent Hložník a do ktorej Rúfus napísal prológ a urobil výber zo Starého zákona. Okrem toho Rúfus prekladal diela českých, ruských či severských autorov, majstrovsky prebásnil aj tvorbu klasika kubánskej literatúry Josého Martího.

Milan Rúfus

O jazyku, o básni…

Jazyk - a všetky jeho vlastnosti, demonštrované či skryté - je pre básnika jedinou reálnou šancou. On nemôže uskutočniť svoj zámer inak ako skrze jazyk. Jazyk je anatómiou básne. To by naozaj museli existovať duše bez tela, aby mohla byť báseň mimo jazyka . Kto to vie - vysloviť prapodstatu, prečo je to také, aké to je, prečo taká drobná básnička vyžaruje ako hrudka uránu a prečo iná hoci ďaleko rozmernejšia báseň tú flourescenciu nemá? A čo je vlastne podstatou toho žiarenia, čo vytvára magnetické siločiary básne? To, našťastie, ešte nikto nepovedal. Na šťastie pre umenie. Keby to niekto vyslovil, vytvorila by sa technológia výroby a vznikol by akýsi filologický slovostroj chrliaci výrobky so všetkými sprievodnými znakmi priemyselnej výroby…

Rodisko M. Rúfusa hlboko zasiahla správa o jeho úmrtí

Závažnú Porubu, rodisko Milana Rúfusa, hlboko zasiahla správa o jeho dnešnom úmrtí. Jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej básnickej tvorby pochovajú so všetkými poctami v jeho rodnej liptovskej obci pod Poludnicou. „Milan Rúfus bol a navždy zostane svätosťou, viac ako svätosťou. To, čo niekto povie celou stranou, on vedel povedať jednou vetou. Vedel tak krásne pripomenúť detstvo, mladosť, rodičov a spomienku na svoju Porubu. To už asi nedokáže nik,” povedal starosta Závažnej Poruby Pavel Baráni. V jeho hlase bolo cítiť úprimný smútok. „Je to ťažká rana. Pred mesiacom sme sa tešili, radovali pri príležitosti 80. narodenín majstra Rúfusa, no a dnes plačeme,” dodal starosta. Hold významnému rodákovi vzdal aj Dušan Migaľa, spoluorganizátor decembrových celonárodných osláv básnikových narodenín. Pri tejto príležitosti oficiálne sprístupnili Dom Milana Rúfusa, jeho pôvodný rodičovský dom. „Závažná Poruba ho nevníma len ako národného básnika. Milan Rúfus znamená pre Závažnú Porubu oveľa viac. Bol to, a navždy bude, náš čestný občan, sused, priateľ, otec, a predovšetkým, veľký človek,” povedal Migaľa. Trúchlil, že sa Porubčania už nikdy nestretnú s najslávnejším Porubčanom. „Táto správa nás veľmi zarmútila. Od jeho manželky sme sa dozvedeli, že chce odpočívať na porubskom cintoríne tak, aby naveky videl svoju milovanú Poludnicu. Jeho želanie, samozrejme, splníme,” uistil Migaľa. Milan Rúfus sa narodil 10. decembra 1928 v Závažnej Porube. Celoživotným dielom sa zaradil medzi najvýznamnejšie osobnosti modernej slovenskej poézie. Geniálne jednoduchou a zrozumiteľnou formou nastoľoval otázky pravdy a krásy. Jeho verše sú plné ľudskosti, viery, pokory, skromnosti, lásky k životu, človeku, rodine a rodnému kraju.

(s-t-p-č-w)