Jozef Gregor Tajovský medzi Slovákmi v Nadlaku

Život Jozefa Gregora Tajovského bol prostý, priamy, čestný a statočný; vychovaný ľudovou múdrosťou a v zdravých národných tradíciách písal vedome a zámerne pre ľud. Tak aj žil. Do pestrej mozaiky spomienok na tohto rodáka z Tajova pri Banskej Bystrici - narodil sa pred 130 rokmi (17. októbra 1874), umrel pred 65 rokmi (20. mája 1940) - vhodne zapadá i rozpamätávanie Slovákov z Nadlaku (v Rumunsku). Sem prišiel pred vyše 100 rokmi, v jeseni 1904, a pôsobil tu ako účtovník Ľudovej banky. Spolu s Hanou Lilgovou, ktorú si vzal za manželku v roku 1907, strávil v Nadlaku plných šesť rokov...

Prehŕňajúc sa v archíve dostali sa mi pred časom do rúk reminiscencie Márie Hovorkovej-Tomášikovej (bola u Tajovských tri roky), Emílie Gregorovej-Jančíkovej a Márie Suchánskej. Ich rozprávania spracoval vtedajší profesor Lýcea Georgea Cosbusa v Nadlaku Ivan Molnár. Pred vyše tridsiatimi rokmi, keď som sa s pánom profesorom Ivanom Molnárom zoznámil v Martine, nemohol som obísť otázku:

AKO ŽILI GREGOROVCI V NADLAKU?

-... Hoci práca v banke Jozefa Gregora Tajovského vyčerpávala, vábila ho myšlienka, že bude mať príležitosť pracovať medzi nadladským ľudom, rozširovať knihy, noviny, aby nestrácal národné povedomie. Gregorovci navštevovali slovenský spolok Ľudový kruh, zúčastňovali sa na slovenskom divadelnom živote, cez časopisy propagovali veci národné. Často chodievali na večierky ku gazdom, kde besedovali o živote a Tajovský zároveň zbieral materiál pre svoje diela...

Z nadladského prostredia napríklad čerpal námety pre divadelné hry Statky-zmätky a V službe, pre prozaické práce Na chlieb, Horký chlieb, Mamka Pôstková, Susedia a iné.

MEDZI JEDNODUCHÝMI ĽUĎMI

Raz večer zašiel pán účtovník Tajovský do Tomášikov; Tomášik predával slovenské knihy, časopisy, kalendáre. Brat jeho otca bol spisovateľ Samo Tomášik (o. i. autor hymnickej piesne Hej, Slováci... pozn. aut.). Tajovský prosil, aby nechal dcéru Máriu slúžiť u neho; malá Tomášiková, neskôr Hovorková, sa mu totiž zapáčila, lebo bola usilovným dievčaťom... Malá u Gregorovcov zotrvala tri roky. Veľakrát ju Tajovský vyslal po susedoch na priadky: - Nože, Marka, choď. Ale pozorne si zapamätaj, o čom sa budú rozprávať. Potom mi povieš, dobre?

A takto Tajovský zbieral námety pre svoje literárne práce.

VŠETKO BUDE V PORIADKU!

Jedného dňa, keď Tajovský dostal plat, stretol sa náhodou cestou domov z práce s chudobným biednym človekom. Dal mu, vlastne požičal, peniaze. Na druhej strane ulice sa stretol s druhým a tak rozdal takmer všetky peniaze. Keď prišiel domov, pani Gregorová bola veľmi nahnevaná:

- Počkaj, Jožko, všetky peniaze rozdáš, za čo kúpime mäso?!

- Ale, Hanka, - odpovedal Tajovský, - nehnevaj sa, kúpiš len štvrť kila mäsa, veď pokiaľ dostanem druhý plat, nejako len vydržíme. Nekúpime ani krém na topánky. Stúpim do blata pokiaľ sú mi topánky zablatené a bude všetko v poriadku.

PRÍĎTE, DETI MOJE...

Tajovský bol iba vtedy spokojný, keď niekomu pomohol. Častokrát, keď išiel z práce na obed, stretol sa s deťmi, ktoré išli zo školy, a hneď sa ich vypytoval:

- Vy ste čie, deti moje?

- Ja som tých a ja tých.

- Rady čítate, áno? No, viete čo, príďte poobede o takej štvrtej hodine ku mne a dám vám knihy. Keď ich prečítate, donesiete ich späť, dobre?

KEĎ TAJOVSKÝ S LILGEM KOSILI...

Tajovský mal rád nielen literatúru, ale aj prírodu a fyzickú prácu. Jedného leta prišiel do Nadlaku brat pani Gregorovej Milan Lilge. S Tajovským, bola práve žatva, sa vybrali na poľovačku. Na poli zazreli dvoch starých ľudí, muža a ženu, ako kosili pšenicu.

- Aaha, nože, Milan, poď, pomôžeme im!

Tajovský vzal do ruky kosu a pustil sa kosiť. Pridal sa aj Lilge. Po obede sa znovu chytili do práce. Kosili, až kým slnko nezašlo a tmavá noc sa začala ťahať nad pole a dedinu. Ujko s babičkou boli veľmi naradovaní. Zaďakovali pekne Tajovskému, Lilgemu a rozišli sa.

O pár dní prišla do Tajovských oná babička s plným košom potravín: chlieb, slanina, vajíčka... poďakovanie za kosbu!

OBYČAJNÝ I NEOBYČAJNÝ ČLOVEK

Tajovský veľmi rád jedával jednoduché sedliacke jedlá, veď aj on vyrástol v sedliackej rodine. Bryndzové halušky, kyslá kapusta, klobása, slanina - nechýbali na stole Gregorovcov. Stávalo sa, že keď bol doma, prišiel sa poďakovať nejeden Nadladčan i s litrom domácej pálenky. Tajovský bol prekvapený, hoci naradovaný, lebo pálenku mal rád i on.

- Ujček, veľmi pekne vám ďakujem. Nezabudnem na vás nikdy a keď budem mať voľný čas, navštívim vás.

Potom si na rozlúčku priateľsky stisli ruky.

Mária Tomášková-Hovorková už ako babička spomínala, že vždy, keď si na Gregorovcov pomyslela, vzdychla si a v očiach sa jej objavili slzy. Priznala sa, že keď Tajovský z Nadlaku odchádzal, plakala...

Pavol M. Kubiš