Sarvašská zvonica

Adamovszki György, Belopotoczki István, Borgulya Mihály... čítam mená vyryté na hlaviciach bronzových klincov zatlčených do agátového brvna. Badám, že mená sú zoradené podľa abecedy, lebo až nízko dolu objavujem písmeno "Z" i "W": Zrak János, Zvara Mátyás, Weis Józsefné.

Pri tomto nevídanom pamätníku z agátového dreva som už po tretí raz, no stále mu nerozumiem. Nechápem, čo predstavuje, komu sa prihovára, čo znamenajú tie bronzové klince s menami pribité do agátu. Z obďaleč mi pamätník pripomína akúsi bránu, lež táto brána má aj striešku a pod ňou zvon, ktorý mi zase pripomína starodávnu sálašskú zvonicu. I tak nechápem, prečo práve takúto sálašskú zvonicu postavili práve za najstarším evanjelickým kostolom v Sarvaši, kde kedysi po slovensky kázal Samuel Tešedík? A už vôbec neviem, prečo je tých obrovských bronzových klincov 736, prečo je na nich práve 736 mien? Väčšina mien má očividne slovenské korene, iné sú zasa na prvé prečítanie maďarské, nemecké, cigánske, ba nemálo mien je aj židovských. Čo "robia" tieto židovské mená pri evanjelickom kostole? Naostatok, ani každý Slovák či Maďar nemusel byť luteránom. Každá cirkev má aj svoj cmiter a tieto mená sa tu poschádzali pod jednou bránou, pod jednou zvonicou, klincami mocne pribité, čo je akiste symbol trpiaceho Ježiša Krista.

Hoci je podvečer, ktosi sem prichádza, som rád, že tu nebudem sám. Ale ako sa tomuto človeku prihovorím, keď neviem pol slova po maďarsky? A tak príchodzieho neisto zdravím: Dobrý večer.

- Aj vám dobrý.

- Vy... vy viete po slovensky?

- Vari na to nemám roky a šediny? - usmieva sa, keď vidí, že som prekvapený a jeho slovenčine vďačný.

- Povedzte mi, prosím, čo znázorňuje tento pamätník?

- Nuž, pokiaľ ide o mňa, ja v ňom vidím dolnozemské diaľavy, rodný sálaš, lebo aj na sálašoch sme mali podobnú zvonicu. Pán môj dobrý, na sálašoch sa bez zvonice nedalo žiť. Iba zvon naučí človeka dochvíľnosti, pokore, iba zvon dokáže zvoniť proti ohňu, proti veľkej vode, chorobám, aj iným pohromám. Iba zvon dokáže zvolať ľudí, deti privolať do školy, privítať novonarodeniatko, premeniť sa na umieráčik a rozlúčiť sa v mene živých s odchádzajúcim. Čo ja žijem na sálašoch, nás už dva ráz obrali o zvon. Zakaždým kvôli vojne, kvôli kanónom. Áno, iba živý zvon dokáže privolať toľkých mŕtvych.

- Sú vari aj mŕtve zvony?

- Akože? Pravdaže. Lebo zvon musí mať srdce. Zvon bez srdca nežije, nebije. Raz sa k nám na sálaše zatúlal rúči, no skúpy zvonolejár a toľko do nás, toľko (dobiedzal), až sme si uňho predkúpili zvon. "Krásny" zvon nám ulial - bez srdca! Vraj jeho zvon srdce nepotrebuje, stačí naň udierať železnou tyčou a i tak prebije všetky zvony, aj kostolné. Zvon síce znel mocne, no prázdno, pusto, načisto pohansky, lebo sa nedokázal privravieť duši sálašníka. Ja tak vravím, vzácny pane, že bez srdca nemôže žiť ani človek, ani zvon.

- Vďaka za krásnu legendu. Aj tento pamätník ste mi premenili na povesť, na legendu.

- Nie, pane. Tento pamätník je cmiter bez hrobu. Tie mená sú na klincoch preto, lebo mŕtvi ich nemajú na hroboch. Ja tu mám brata. Brat je Ján a ja István, chcem povedať Štefan. Brata si guľka našla kdesi pri Volge. Nevieme, ktorý deň, pri ktorom meste, vieme iba toľko, že umrel kdesi pri Volge. Volga je rieka ako Dunaj, nuž hľadajte hrob pri nekonečnej rieke.

- Rozumiem, chápem vás.

- Veľa nechýbalo a svoj klinec by som tu mal i ja. Žijem iba zázrakom. Môžbyť preto ma to sem priťahuje ani magnetom. Svoje najkrajšie roky som si odžil v tábore, lágri, v stalinskom gulagu. Slnce som videl iba cez zamrežované okno. Zrobený, nedojedený, v srdci s horúčkou od túžby po tejto krásnej Dolnej zemi.

- Nehnevajte sa, nevedel som, nechcem vám pripomínať utrpenie, korím sa pred vami.

- Vrátil som sa až o päť rokov. Žijem, aspoň že žijem a môžem sa pokloniť pri tomto pamätníku. Vidíte, je malý, skromný, agátový... a vďaka zvonu koľkých mŕtvych dokázal privolať. Vrátil im dôstojnosť. Aspoň dôstojnosť.

Správa z novín

Miestne noviny Sarvaš a okolie roku 1990 uverejnili list svojho čitateľa: Aj na Dolnej zemi máme pamätníky padlých. Nepochybujem. Mŕtvi si ich zaslúžili. Ale v poslednej vojne zahynuli aj stovky našincov. Čo o nich vieme? Vieme, kde zahynuli, ako zahynuli, kde sú pochovaní a či vôbec majú hroby? Nechýbajú nám? Nechýbajú rodákom, naozaj nikomu nechýbajú ich hroby a osudy? Prečo sa práve svoj k svojmu tak nedôstojne správa?

Je prirodzené, že pisateľ vyvolal záujem, lebo odkedy je svet svetom, najbližším mŕtvi chýbajú. Dvaja mladí nadšenci v redakcii, poháňaní záujmom čitateľov, začali zbierať mená i osudy spolurodákov, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne. Otvárali matriky, archivovali listy, hľadali dokumenty i posledné správy o živote a smrti sarvašských Slovákov, Maďarov, Nemcov, Židov, Cigánov. Židia hynuli v koncentračných táboroch, nespočetní Maďari i Slováci zabudnutí, nepochovaní na Ukrajine, kdesi pri Done, ba objavili aj Slovákov, ktorí zhynuli vo svojej pôvodnej vlasti, lebo aj tadiaľ sa prehnala vojna a zblúdené guľky vyhasínali život na oboch stranách barikády.

Obdivujem svätú trpezlivosť a vytrvalosť novinárov, ktorí dokázali tri roky zbierať osudy mŕtvych rozviate po blízkych i vzdialených krajinách. Keď zozbierali 736 mien, skrsla myšlienka stvoriť pre rodákov pamätník. Vedno s touto myšlienkou vznikla aj prosba. Pomôžte nám forintmi! Po pol roku zozbierali tristo tisíc, a keď našli nadáciu a v nej ďalšie tisíce, konečne sa pridali a tvorbu pamätníka začali podporovať aj mestskí poslanci.

Návrh na pamätník podáva a náležite zdôvodňuje dolnozemský rodák i školák Árpád Mihály: Na pamätník ako materiál navrhujem agát. Vďaka Tešedíkovým agátom sme spevnili brehy Kerešov, na pustatinách vytvorili tôňu i vlahu, ba z agácie máme na sálašoch aj zvonice. Živo si viem predstaviť pamätník ako zvonicu zhlobenú z agácie. Tie otesané stromy postavím k sebe, ako bránu do nebies, ako bránu návratu do rodného kraja, ako zvonicu so živým zvonovým srdcom, lebo jedine dolnozemský zvon dokáže privolať rodákov na rodnú Dolnú zem.

- A ďalej?

Mojím návrhom je nadchnutý aj priateľ Zolo Horváth, operný režisér. Píše scenár otvorenia pamätníka, libreto obradu, neobyčajne smutnej no dôstojnej panychídy. Zoltán si roky-rokúce odžil v stalinskom gulagu, preto vie lepšie ako iní ako dovedna skĺbiť plač, smútok, spomienky i dôstojnosť a radosť z návratu.

Zvonia zvony

Opäť a opäť čítam mená na večné veky odliate v bronzovom klinci utrpenia, pochované blízo rodnej rieky, blízo rodného sálaša. Čítam mená ôsmich JANÚRIKOVCOV - štyroch Jánov a štyroch Pavlov. Čítam ďalšie desiatky mien, ktoré sem priputovali z Dachau, Berlína, slovenskej Dukly, zo sibírskeho gulagu a blízkeho Kapošváru.

Zvonia zvony na kostolných vežiach a už od božieho rána pozývajú najbližších k pamätníku. Poschodení príbuzní i zvedavci hľadia na ženy a dievčatá v smútočných krojoch. Dievčatá berú ťažký bronzový klinec do bielej šatky a odovzdávajú ho do rúk zvonára. Zvonár zvonivý kliniec vbíja do agácie zvonivým kladivom a táto posvätená zvonkohra rozzvonila srdce sálašníckeho zvonca a ten zasa rozzvonil okolité kostolné zvony.

Moderátori v jazyku slovenskom, maďarskom a nemeckom oznamujú svetu blízkemu i ďalekému, komu na počesť zvonia zvony, ktorému mŕtvemu patrí rekviem i slovenský Otčenáš.

Bencúr Pavol!

Belopotocký Štefan!

Benčík Ján!

Janúrik Pavol!

Janúrik Ján!

Otčenáš v troch jazykoch sa modlia biskupi, kňazi i pastori katolícki, evanjelickí a kalvínski, lebo táto nezvyčajná panychída prebieha ako bohoslužba ekumenická, patriaca všetkým ľuďom bez rozdielu náboženstva a národnosti.

Réquiem aeternam dona eis!

Odpočinutie večné daj im, ó, Pane!

Rozlúčku s mŕtvymi ukončili pred obedom, no podvečer sa s nami opätovne stretli so sviečkami v rukách. Taký to bol deň, pozdný večer a sviečkami ozdobená noc na Všechsvätých, sviatok mŕtvych konaný v Sarvaši, roku Pána 1993.

Pretože doposiaľ sa nikde na svete nikomu nepodarilo zrátať mŕtvych, ktorí zahynuli v tej či onej vojne, na brvnách agácie sarvašskej zvonice sú vdlabané ďalšie prázdne hrobčeky pre ďalších spolurodákov, o ktorých doposiaľ nevieme, o ktorých sa azda raz dozvieme, ako sa volali, ako žili, koho milovali, kedy, ako a v ktorej krajine zahynuli.

Slavo Kalný