Pútnický zájazd farnosti pri Kostole Všetkých svätých v Budapešti do Sýrie

Po stopách starokresťanov a sv. Pavla a sv. Lukáša

Materiály tohtoročného celosvetového Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov vypracovali kresťania zo starovekého mesta Aleppo, ktoré leží na severe Sýrskej arabskej republiky. Toto mesto bolo známe už v staroveku ako miesto, kde sa stretali rôzne civilizácie a národy.

Keď som v januári písala o tomto podujatí, ešte som netušila, že v októbri sa zúčastním pútnického zájazdu do Sýrie. Hlavným organizátorom cesty bol dôstojný pán dr. Károly Szederkényi, ktorý je desať rokov správcom farnosti pri Kostole Všetkých svätých v XII. obvode Budapešti. Pútnický zájazd sa konal v dňoch 17. až 25. októbra 2004 a zúčastnilo sa ho 25 farníkov. Okrem vdp. Szederkényiho nás odprevadil aj františkánsky rehoľný brat a kňaz Viktor Tömördi.

Naša duchovná ďakovná púť smerovala práve do srdca kresťanstva, veď Sýrskokatolícka cirkev sa zrodila vlastne vo Večeradle, lebo Ježiš, Mária a apoštoli hovorili starou sýrčinou, teda po aramejsky. Aramejčina bola jazykom prvej evanjelizácie, po arabčine a hebrejčine je tretím doteraz živým semitským jazykom. Do aramejčiny bol preložený hebrejský Starý zákon - ide o jeden z najdôležitejších prekladov. V Sýrii sa ním hovorilo až do jej ovládnutia arabskými kmeňmi. Poznamenávam, že aramejčina sa udržala len v troch horských obciach, z ktorých najznámejšou je Malúla, ale o tom neskôr.

Vráťme sa však k prvotnej cirkvi. Kresťania z Jeruzalema prešli do Antiochie, kde dostali súčasné meno. Sýrčina sa stala jazykom celého Blízkeho východu. Východné cirkvi - podnes katolícka a pravoslávna - sú dedičmi veľkého bohatstva pre všeobecnú Cirkev, lebo uchovávajú svedectvá cirkevných otcov prvých storočí. Je to podklad liturgie, teologických úvah, spirituality, hudby i disciplíny. Prvé dogmatické definície pochádzajú práve z východných synod a koncilov. Teda Východ potrebuje Západ a naopak. V krajinách Blízkeho východu žije 22 miliónov všetkých katolíkov. Východné cirkvi spolunažívajú s islamom už 14 storočí. Islam vo všeobecnosti rešpektuje veriacich iných vierovyznaní. Počas návštevy Jána Pavla II. v Damasku r. 2001 pápež navštívil aj Umajjovskú mešitu, ktorá je treťou najznámejšou mešitou mohamedánskeho sveta. Bola to veľká udalosť pre celý moslimský svet, ktorá ukázala, že medzináboženský dialóg je možný.

Poďme však radom... Po prílete do Damasku sme autobusom odcestovali do druhého najväčšieho mesta Sýrie - Aleppa, ktoré bolo založené v 8. stor. pred Kristom a ktorému obyvatelia hovoria s láskou Halab. Aleppo považujú za najstaršie trvalo osídlené mesto na svete. Tu sme bývali vo františkánskom kláštore, ktorý spravujú talianski rehoľní bratia. V Aleppe sme si pozreli monumentálnu Citadelu v strede mesta, ktorá stojí na mieste pôvodne chetitskej akropoly a je jedným z príkladov najúžasnejšej vojenskej islamskej architektúry v Sýrii. Pozreli sme si aj Archeologické múzeum, Veľkú mešitu „Jami Zakariya“ a, samozrejme, aj Veľký bazár, dlhý 20 km. Nezabudnuteľným duchovným zážitkom bol zájazd do Kalaat Semaanu, kde sa nachádza pútnické miesto a najväčšia zrúcanina Baziliky sv. Šimona zo stĺpu. Po prehliadke pozostatkov byzantskej stavby z 5. storočia sme sa vrátili do Aleppa. Tretí deň sme sa vybrali cez Sýrsku púšť do Damasku. Cestou sme sa zastavili v Hame, kde sme si pozreli vodné kolesá z cédrového dreva, ktoré boli pôvodne určené na prečerpávanie vody k zavlažovaniu a ich priemer dosahuje až 20 m. Z pôvodných viac než 30 kolies sa zachovalo 17. Tretie najväčšie mesto Sýrie je Homs, kde sme navštívili určite najzaujímavejšiu časť, kresťanskú štvrť. Pre nás bol veľkým duchovným zážitkom Chrám Opasku Panny Márie sýrskej ortodoxnej cirkvi. Chrám je pomenovaný podľa časti opasku Panny Márie, ktorý bol tu nájdený v roku 1953 a ktorý patriarcha z Antiochie autoratitívne prehlásil za pôvodný opasok Panny Márie. Opasok je uložený vo vitrínke a je 74 cm dlhý, 3 cm hrubý, zhotovený z bavlny a hodvábu.

Bezpochyby jednou z najväčších lákadiel Sýrie je zrúcaná staroveká Palmýra, púštna perla a cesta karaván. Najznámejšie antické mesto na Blízkom východe je skvostom nielen sýrskej ale aj celosvetovej archeológie. Je zapísané v kultúrnom dedičstve UNESCO. Cez mesto viedla známa Hodvábna cesta.

V neskorých večerných hodinách sme sa trochu unavení konečne dostali do Damasku, kde sme bývali v ženskom kláštore Panny Márie zo 6. storočia. Mesto pod vrchom Kassinu, obklopenom záhradami oázy, pokladajú za najväčšiu a najúrodnejšiu záhradu Arábie. Podľa legendy na tomto vrchu sa odohrávala prvá bratovražda v ľudských dejinách. Lebo vraj práve tu zabil Kain - prvorodený syn Adama a Evy - zo závisti svojho mladšieho brata Ábela. Damask je jednou z najstarších nepretržite obývaných metropolí sveta. Jeho vznik sa datuje do 5. tisícročia pred Kristom. Zrejme preto zohral dôležitú historickú úlohu pri zrode viacerých civilizácií - pohanstva, kresťanstva a islamu. Za päťdesiat storočí prešlo mnohými náboženstvami a kultúrami, ktoré tam zanechali svoje stopy. Dnešná skladba a jeho religiozita obyvateľstva zodpovedá všetkým kmeňom a národom pôsobiacimi v priebehu tisícročí. Nás, pochopiteľne, zaujímalo v prvom rade kresťanstvo, ktoré sa tu rozšírilo veľmi rýchlo. A najmä dobre známy biblický príbeh - „Cesta do Damasku“, kde sa odohrávalo obrátenie apoštola Pavla.

Kto bol vlastne apoštol Pavol? Bol to Izraelita z Benjamínovho rodu a pôvodne sa volal Šavol, či Saul. Bol synom bohatého Žida z maloázijského mesta Tarzus, ktorý odišiel do Jeruzalema a horlivo prenasledoval kresťanov. Tarzus patril medzi dôležité strediská Rímskej ríše. Ako vieme zo Skutkov apoštolov (Sk 9, 1), Šaul sa vybral z Jeruzalema do Damasku, kde chcel zatýkať tunajších kresťanov. Keď sa blížil k mestu, zrazu ho oslepila žiara z neba. Padol na zem a počul hlas: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Vyľakane sa opýtal: „Kto si, Pane?“ a začul odpoveď: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ. Ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť.“

Šaul vstal zo zeme, otvoril oči, ale nič nevidel. Jeho sprievodcovia ho museli doviesť do Damasku. Na tretí deň za ním prišiel Kristov učeník Ananiáš, položil naňho ruky a povedal mu, že ho za ním posiela Ježiš. Šaul zase videl a rozhodol sa, že sa dá pokrstiť. Od tej chvíle sa Šaul stal rovnako horlivým hlásateľom Kristovej viery, ako bol predtým jej prenasledovateľom. Šaul prijal meno Pavol. Neďaleko slávnej Via Recty (Rovnej cesty) v Damasku sa nachádza Dom Ananiáša, kde sa skrýval sv. Pavol a k vykonávaniu bohoslužieb používal podzemnú kaplnku.

V Druhom liste Korinťanom sv. Pavol píše: „Keď som bol v Damasku, miestodržiteľ kráľa Aretasa dal strážiť mesto, aby ma chytil. Ale v koši ma spustili oknom cez hradby; len tak som unikol jeho rukám.“ (2 Kor 11,32). Medzičasom sa začala sľubne rozvíjať prvotná kresťanská obec v sýrskom veľkomeste Antiochii, odkiaľ pochádzal aj evanjelista sv. Lukáš. Antiochia tiež spojila Pavla s Lukášom a Barnabášom a stali sa nerozlučnými spoločníkmi pri mnohých apoštolských cestách a podujatiach. V Pavlovej apoštolskej činnosti, tak ako ju poznáme zo Skutkov apoštolov a z jeho listov, možno rozlišovať 3 veľké misijné cesty, ktoré Pavol uskutočnil v rokoch 45 - 58: Malá Ázia, Sýria, Cyprus, Grécko, ostrovy v Egejskom mori, Rím. Za svoje evanjelizačné úsilie získal prímenie „apoštol národov“. Podľa svedectva najstaršej kresťanskej tradície apoštol Pavol bol sťatý mečom roku 67 v Ríme, pravdepodobne v ten istý deň ako sv. Peter. Sv. Peter a sv. Pavol sú dvaja najvýznamnejší apoštoli a naši predkovia ich nazvali apoštolskými kniežatami. Vyjadrili tým ich výnimočné postavenie v apoštolskom zbore v prvotnej Cirkvi.

V Skutkoch apoštolov evanjelista Lukáš opisuje dejiny šírenia kresťanskej viery, najskôr z Jeruzalema do Samárie, potom do krajín, kde nežili Židia. Na svoju prvú Pavlovu misijnú cestu (r. 47), zameranú na šírenia evanjelia, sa Pavol s Barnabášom vydali z Antiochie, kde Ježišových nasledovníkov po prvý raz nazvali kresťanmi.

Prvý kostol na pamiatku záchrany sv. Pavla vybudovali damaskí kresťania údajne v 1. storočí po Kristovi, avšak ten bol nahradený mešitou. Trvalo mnoho storočí, kým mešitu vystriedal dnešný kostol nazvaný Okno sv. Pavla. Stojí na mieste, kde sv. Pavla spustili jeho učeníci z hradieb cez malé okienko v koši, pretože všetky brány vtedy strážili židovskí prenasledovatelia. Prvá sv. omša v tomto kostolíku bola slúžená na Slávnosť sv. Petra a Pavla roku 1941. Podzemný Kostol sv. Ananiáša bol postavený z kameňa a dostal meno po učeníkovi, ktorý sv. Pavlovi prinavrátil zrak kladením rúk. V blízkosti neho sa nachádza aj Ananiášov dom.

Okrem uvedených kresťanských kostolov a pútnických miest sme si prezreli aj Umajjovskú mešitu, ktorá bola postavená za vlády kalifa al-Walída I. v rokoch 705 - 715. Dnešná stavba prešla v priebehu času viacerými podobami. Ako zaujímavosť spomenieme, že v časoch Byzantskej ríše cisár Teodózius prestaval na Baziliku sv. Jána Krstiteľa, ktorého hlava je uložená ako posvätná relikvia v uchovanom náhrobku v strede mešity. Je ponechaná v pôvodnom stave z Teodóziových čias a vyzdobená zlatom. Počas veľkých sviatkov sa v chráme, rozdelenom na dve časti, modlievajú kresťania, moslimovia a izraeliti. Z troch minaretov sa ten, ktorý bol predtým kostolnou vežou, volá „Ježišov“, lebo podľa tradície sa verí, že v súdny deň naň zostúpi Ježiš Kristus.

Z duchovného hľadiska veľkým zážitkom bola aj návšteva dvoch kresťanských lokalít - Malúly a Sejdnaje. Sejdnaja je vzdialená od Damasku asi 50 km, má stredoveký ráz a dôvodom jej obdivu pútnikmi z celého sveta je kláštor uchovávajúci vzácne ikony. Z nich najcennejšou je ikona Panny Márie, ktorú údajne namaľoval sám evanjelista sv. Lukáš. Mestečko Malúla, asi 60 km od Damasku, je veľmi pozoruhodné, lebo leží v skalnom masíve. Prví kresťania sa tu ukrývali pred rímskymi vojakmi. Vybudovali si tu obydlia, do ktorých chodili iba po povrazových rebríkoch a tak boli chránení od dobyvateľov. Tu žijú Aramejci, ktorí hovoria jazykom Ježiša Krista. V tomto jazyku bola napísaná prvá Biblia od evanjelistu Matúša. Táto reč sa dodnes zachovala v ich chrámovej liturgii. Toto malebné mestečko sa nachádza v nadmorskej výške 1650 m a je pozoruhodné svojou kresťanskou minulosťou. V tomto horskom prostredí sv. Tekla postavila prvý kresťanský kláštor, ktorý je najstarší na svete a tu je aj hrob svätice. Nad mestečkom sa čnie aj najstarší kresťanský rímskokatolícky Kostol a Kláštor sv. Sergeja a Bakchusa na Blízkom východe, ktorý sa dodnes používa. Správcom je rehoľný brat Michael Zárura, ktorý po slávnostnej sv. omši sa nám pomodlil po aramejsky Otče náš... V kostole sú mimoriadne vzácne ikony Michala z Kréty, ktoré sú najkrajšie ikony na Východe. Najväčšou vzácnosťou je kus cédrového dreva, ktorý pochádza z Noemovej archy.

Prežiť a putovať osem dní v Sýrií, v najstaršej kresťanskej krajine, každodenná sv. omša, nadšený spev, úprimná modlitba a radostná atmosféra znamená pre každého účastníka púte nezabudnuteľný zážitok. Prežili sme úžasné pocity, lebo nás napĺňala radosť, že so svojou vierou nie sme sami...

Ildika Fúziková