Bruno je Talian, nie však z Talianska, jeho materskou krajinou je Chorvátsko. Presnejšie Istria, kde žili jeho predkovia odjakživa. Lovrečica/San Lorenzo je malá dedinka na Istrii, kúsok južne od mesta Umag, územnosprávne vlastne k nemu patrí.

Ľudia sa tu živia predovšetkým turizmom, prenajímajú svoje apartmány, ale ráno čo ráno sa vracajú z mora staré „bárky“ s rybármi a zväčša s chudobným úlovkom rýb, ktoré predsa obohatia stôl domácim i turistom. Tu žije Bruno (44) so ženou Paolou (40), s dvoma deťmi Lorenzom (7) a Iris (3). Majú na kraji obce veľký dom: s piatimi apartmánmi. Na dome však nemajú žiadnu ťarchu, na čo je Bruno mimoriadne hrdý. Postavili si ho z vlastných zdrojov, ktoré zarobili dlhoročnou tvrdou prácou v pohostinstvách a hoteloch v južnom Tirolsku. Tam sa naučili aj po nemecky, samozrejme, po taliansky hovoria najlepšie, a takmer rovnako dobre aj po chorvátsky, čo je tu tiež samozrejmé. Malý Lorenzo sa perfektne naučil aj po slovinsky od suseda. Dvojjazyčnosť je tu absolútne bežná. Zdravotná sestra Vera a automechanik Zlatko zo susedného Sv. Ivana/San Giovanni sem prišli ešte za Tita z Bosny, resp. zo Slavónska a po taliansky hovoria na nerozoznanie od domácich. Mohol by som menovať ďalších, mne milých ľudí, ktorých som spoznal počas – pomerne častých – pobytov na Istrii. Netvrdím, že som úplne prenikol do hlbín duše starých či novších Istrijčanov, ale na tom pracujem. Pomáha mi pri tom aj Marko, moderátor živých, kontaktných relácií umagského komerčného rádia Eurostar. Zhovára sa s telefonujúcimi v takom jazyku, v akom ho oslovia, taliančinu mieša s chorvátčinou úplne prirodzene a ešte nikto neprotestoval, že tomu druhému jazyku nerozumie. A pre mňa vrchol? V Koperskom rádiu, čo je síce už v Slovinsku, ale stále na Istrii, sedia v štúdiu traja, Slovinka, Talian a Chorvátka, rozoberajú aktuálne témy pozvoľna. A všetci hovoria svojím rodným jazykom. Bez prekladu! Čiže nielen oni traja, ale zrejme aj ich poslucháči sú nie dvoj-, ale až trojjazyční!

Nemám ambície rozoberať teraz istrijské staré hriechy, či už talianske alebo juhoslovansko-chorvátske, nehovoriac už o tom, že jestvuje aj vo vnútri Chorvátska istý odstup od Istrijčanov. Ale aby som sa vrátil k Brunovi: keď sme sa pred pár dňami zhovárali pri olivovici (áno, jestvuje pálenka z olív!), rozprával mi o nedávnom sčítaní obyvateľov. Na dotazníku bola aj otázka týkajúca sa identity. Zaiksovať bolo možné tri odpovede: Chorvát, Talian, Istrijčan. Sám Bruno sa čudoval, veď Istrijčan nie je národnosť! Predsa neváhal. Dojal ma týmto priznaním. Ja by som mu na oplátku, na znak úcty, rád zmenil okrídlenú vetu amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho. Ich bin ein Istrianer... Som Istrijčan...