Na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa som toho času (1979-1984) študoval slovenskú filológiu (vedu o slovenskom jazyku a literatúre), a v rámci toho som si osobitne obľúbil etymológiu, to jest odbor skúmajúci pôvod slova, príbuznosť a vzťahy slov.

Natoľko, že až podnes si rád etymologizujem, čiže vysvetľujem pôvod jednotlivých, zvlášť tých u nás, v maďarskom jazykovom prostredí preinačených, maďarskej výslovnosti prispôsobených slov, zemepisných názvov, priezvisk, krstných mien a pod. Často si to ani nevšímame, alebo to berieme ako prirodzené, zvlášť ak niekto slovenčinu neovláda a má meno utvorené z pôvodne slovenského mena. Dá sa na tom občas aj poriadne pobaviť.

Prečo sa slovenské mená v maďarčine občas preinačujú, čiže deformujú? Jednoducho preto, lebo ide o dva rôzne typy jazykov, majú aj niektoré odlišné hlásky, odlišnú výslovnosť, aj artikuláciu... Kým maďarčina patrí do ugrofínskej skupiny uralských jazykov, zatiaľ slovenčina patrí do indoeurópskej jazykovej skupiny. Pre maďarčinu je príznačné, že neznáša zhluk spoluhlások na začiatku slova a preto niektorá z nich pri výslovnosti jednoducho vypadne, alebo sa medzi ne - kvôli ľahšej výslovnosti - vsunie jedna samohláska. A tak Pleš sa zmení na Pileš, krk sa zmení na kerk, Brusník na Borosznok a pod. Maďarčina nemá ch a preto sa spravidla mení na k (chémia – kémia, charakter – karakter,...), alebo h. Dodajme ešte, že v maďarčine ak je na konci slova o, ihneď sa dá naň dĺžeň a mení sa na ó. Z tohto javu potom z mena Stacho bude Takó, alebo Tahó! No nie je to milučké? Až na to, že ja osobne – ak by som bol Stacho – netešil by som sa takejto zmene, keďže v maďarčine Tahó = Neokrôchanec. Takto sa stalo aj z mena Stanislav – Szaniszló.

Takáto zmena nás môže prekvapiť aj z toho dôvodu, že niektoré hlásky sa označujú inými písmenami v maďarčine než v slovenčine. Napr. ď u nás vzniká tak, že na d dáme mäkčeň. To isté v maďarčine vzniká tak, že ku g priložíme y: gy. Potom keď niekomu meno Hudec (hudobník, muzikant) zapíšu podľa maďarského pravopisu, stane sa z neho Hugyec, čo opäť nie je dôvod na radosť, keďže - chtiac-nechtiac – to má nepríjemný podtón (húgy = moč!).

V maďarčine na konci slova nebýva dlhé i, ani y≠ i, a preto mená ako Chudý, Pokorný sa menia na Hudi a Pokorni.

Často by mená mohli ostať v pôvodnej forme, dali by sa vysloviť aj v maďarčine, predsa sú pozmenené. Vadí tu snáď to, že v maďarčine nič neznamenajú. Napr.: Bella – Béla, alebo Bel – Bél. Neviem, neviem, čo by povedal Matej Bel k tejto zmene, keďže bél je po slovensky črevo!!!

Po tomto úvode v každodennej praxi ľahšie spoznáme, z čoho a ako tieto novotvary vznikli, ktoré meno je originál a ktoré novotvar. Pôvodné je vždy to, ktoré má nejaký zmysel. Nakoniec si ešte pozrime zopár „zlatučkých“ výtvorov z tohoto „vreca“: Petykó (Peťko), Jankó (Janko), Puhó (Púchov), Rahó (Rachov), Herencsár (Hrnčár), Szuha (Suchá), Kohán (Kochan), Szersény (Sršeň)... Zaujímavý je aj typ Reményik. Keby nebolo na konci mena to k, bolo by to nepochybne maďarské meno. Ale práve to koncové k prezrádza, že je to novotvar vyrobený zo slovenského mena Remeník. Remeň síce nie je remény (nádej), ale kto nevie po slovensky, tomu to niečo pripomína a zvedie ho na nepravý chodníček. Tak vzniklo aj meno Körmöcbánya z pôvodného mena Kremnica. Čo na tom, že kremeň (kvarc, kova) nie je köröm (necht), ani sa nechty v bani nedolujú! Hlavné je, že to krem… voľakomu, kto po slovensky nevedel, pripomínalo slovo köröm. Zásoba takýchto slov je bohatá, príkladov na to máme neúrekom. Aj naši žiaci nám ich občas vyrábajú. Počul som od jedného gymnazistu, že: 1. „V Rakúsku ohoreli kravy.” 2. „Jeho mama pohádzala z Debrecína.”

Ak by ste voľakedy boli smutní, spomeňte si na etymológiu, u nás vám s ňou bude veselo.

Gregor Papuček