Máme za sebou mimoriadne rušné dni, s 15. marcom a prejavmi pred Parlamentom, v parlamente, na Echo TV, v ktorých sa opäť vyznamenali najvyšší činovníci.

Premiér nechce vládnuť v krajine, ktorá je kolóniou, predseda národného zhromaždenia zasa prirovnáva európsku politiku k vojne bánd, MMF je u neho spodina. No, hotový horor! Nočná mora!

Apropo! Aj som si povedal, že sa nebudem venovať politikom a ich činom a rečiam. Radšej si zájdem do Domu hororu – tam budem mať väčší pokoj! Nebolo to celkom tak, ale toto vzrušenie bolo iné, než tamto. „Nightmare in Budapest“ sa nazýva celkom nová atrakcia neďaleko Svätoštefanskej baziliky. Je to múzeum, divadlo či interaktívne voľačo. Hneď pri vchode ma víta lebka, ktorá tvrdí, že odtiaľto niet návratu. Musím rýchle prečítať stanovy a podpísať, že všetky hrozby podstupujem dobrovoľne. Akýsi strážca tohto domu v uniforme ma varuje, že sa tu stretnem s netvormi, zombíkmi a podobne. Nasleduje totálne ticho na akomsi cintoríne. Zrazu krik, buchot, niečo ma šuchne po hlave. Netopier ako človek! Posúva ma do ďalšej miestnosti, kde sa vynorí po zemi sa plaziaci tvor a chytá ma za nohy. Maďarská nadávka mi prináša úľavu. A už stojím pred Ivanom, sovietskym vojenským lekárom, verným služobníkom súdruha Stalina, ktorý robí pokusy na ľuďoch, ale má tu špecialitu, znetvorenú ženu, ktorá má tú nepríjemnú vlastnosť, že neustále reve. Nebudem to ďalej rozvádzať, podstatné je, že musím pomáhať pri podávaní injekcie a neskôr pri vyberaní jej srdca. Vravím, hotový horor!

A zrazu ostrov pokoja. Chlapík menuje zvieratá, ktorých potomkom je ďalší netvor: zveročlovek. Sú to vrana, vlk, medveď, bizón, tchor, sob a ešte niečo, čo nerozumiem. Mám však doslova utekať, lebo sa netvor blíži. V tomto momente sa skoro po... Ale posúvam sa do ďalšej miestnosti, kde mi chcú všetko odpustiť, keď vymenujem siedmich otcov zveročloveka. Kto by si to všetko pamätal, a tak je logické, že ma stihne spravodlivý trest, pravdaže, bude tiecť krv. Moja krv. Lebo ma už nútia ľahnúť si na lavicu. Záblesk svetla, preboha, veď som pod gilotínou! Hlava mi však zostáva na krku, to celé je akože, no celkom sa teším, že už môžem von. Nepopieram, odľahlo mi!

Už odtiaľto utekali s kŕčovým plačom, ale zasa sú aj takí mladí, ktorí si sem dohodnú svoje prvé rande, alebo zorganizujú narodeninovú párty. Je to však predovšetkým zábava a hoci človek sa ľaká, bojí, strachuje, trasú sa mu ruky, zrýchľuje dych a tlkot srdca... nakoniec je to úľava. Prišiel som na to, prečo. Lebo toto je dobrovoľný strach a nie nanútený horor z kupolovitého domu na brehu Dunaja...