Imidž bez púdru! - to je pravdepodobne hlavný cieľ Subjektívneho atlasu Maďarska. Vytvárať, presnejšie zaznamenávať obraz krajiny sa podujalo 50 mladých kreatívnych ľudí z rôznych oblastí: výtvarného umenia, dizajnu, sociológie, psychológie, typografie, architektúry.

„Aká je naša vlasť? Akí sme my, Maďari?“ Ale bez známych klišé ako guláš-pusta-čikóš na tieto otázky hľadali odpovede tisícorakým spôsobom. Kniha vyšla vlani na Vianoce, konečne som sa k nej dostal aj ja. Tu je zopár postrehov.

V Maďarsku aj zvieratá hovoria po maďarsky. Napríklad prasa vraví „röf-röf”, mačka „miaú”, myš „cin-cin“, mucha „züm-züm”, krava „mú“, kôň „nyihaha“, vrabec „csipcsirip“. No a pes? „Vau-vau“. Podľa jedného z autorov Subjektívneho atlasu Maďarska sa táto špecialita rozhodne musí spomenúť. Súhlasím, lebo je to typické, ani nie subjektívne, ale objektívne, hoci možno susednému vrabčaťu smiešne. Veď to! Smiešne, vážne, smutne, veselo, ironicky až vitriolovo, bezvýchodiskovo, s nádejou, ohŕňajúc nosom, hrdo, nechápavo, zaujato, opovržlivo, dojímavo... Mohol by som ešte menovať spôsoby vyjadrovania sa o Maďarsku, ktoré je vlasťou autorov. Tí sa zmobilizovali na výzvu istej nadácie a holandskej autorky podobnej knihy o Srbsku a Palestínčanoch. Rozhodne ich viedla úprimnosť a hlavnou zásadou pri tvorbe atlasu bola pestrosť, rôznofarebnosť pohľadov, ale hlavne pripúšťanie toho, že iný sa môže pozerať na to isté - nech je to hoci aj vlasť - odlišne. Bohužiaľ, mnohorakosť či viachlasnosť sú v dnešnej politickej atmosfére akosi zaznávané, alebo prinajmenšom ich často odfúkne vietor zjednodušujúceho populizmu.

Jedna kapitolka prezentuje rôzne mapy Maďarska, s dočarbanými, zauzlenými, zipsovými, roztekajúcimi a inými hranicami a, samozrejme, tu nechýba ani krajina, ktorá sa dnes nazýva strašne pomýlene „veľkým Maďarskom“. Ide, pravdaže, o historické Maďarsko, čiže o Uhorsko, z ktorého iba jednu tretinu tvorí dnešné Maďarsko. Jasne to vidno aj na mapke, na ktorej tá tretinka je zelená a ostatné časti s Horniakmi-Dolniakmi-Sedmohradskom-Slavónskom-Chorvátskom sú posiate ružovo-červenými srdiečkami. Čo povedať? Teraz, keď sa oficiálne živí nostalgia po predtrianonských časoch a podaktorí vedúci politici nehovoria o susedoch, ale o „odtrhnutých častiach“, alebo keď na každom druhom aute je nálepka s niekdajšou väčšou krajinou, nuž v tomto mori zatuchnutej urazenosti pôsobí táto mapka celkom milo.

Nechýba teda aktuálna politika, veď medzi typicky maďarskými budovami uvádza atlas napríklad sídlo Maďarskej televízie, ktoré na jeseň 2006 rozvášnený dav vzal útokom. Žeby to už patrilo k identite súčasného obyvateľa Maďarska? Alebo: medzi maďarskými farbami je skutočne aj gardisticko-čierna? Osobne by som uprednostňoval, a tak je na tom aj prevažná väčšina obyvateľov krajiny, o ktorej tento subjektívny atlas hovorí, balatonskú modrú, slaninkovo-bielu, husacinovomasťovo žltú a v neposlednom rade perkeltovo-červenú...