Hungariká - to sú produkty výsostne maďarské, z maďarských surovín, také, s ktorými vo svete spájajú jedine Maďarov.

Napríklad taký „uherák“ alebo „čabajka“, a je tu tretí člen tejto gurmánskej svätej trojice „ďulajka“, o ktorej sa teraz hovorí najviac. Hrozí zánik „ďulajky“? Je to vôbec možné? Či prípustné? Nie sú náhodou priskoré nekrológy o tejto maďarskej špecialite?

Laik by si pomyslel, že Maďari majú toľko druhov klobásy, že keby sa stratila ďulajka, nestalo by sa nič. To je obrovský omyl.   

Je vôbec možné, že by už ďulajky nebolo? Sondujem na príležitostnom piatkovom trhu pred Parlamentom. „Áno, ale dúfajme, že sa tak nestane,“ hovorí môj obľúbený kvetinár Károly, ktorý minimálne raz do týždňa túto klobásu raňajkuje. „Zachrániť by sa mala preto, lebo je to hungarikum, patrí k Maďarom.“

Hlas ľudu je, zdá sa, jednotný, lebo aj muž v strednom veku Gábor hovorí podobne. „Ide predsa o hungarikum a aj keď je výroba ďulajky stratová, treba ju udržať.“

Známy farmár od mesta Kecskemét János označuje záchranu ďulajskej klobásy priam za vlasteneckú povinnosť Maďarov. „Je to jednoduché, z maďarských surovín maďarský výrobok! Ako sa pošepkáva, v meste Gyula ide o niečo iné. Mäsokombinát krachuje, majitelia do neho neinvestujú, vyhovárajú sa na slabý odbyt, drahé suroviny. A uchýlili sa k takej nehoráznosti, že bravčové mäso dovážajú zo zahraničia. Je to hanba, takto potupiť slávnu firmu.“

Zoširoka by sa dali vykresliť dejiny tejto maďarskej špeciality, ktoré sa začali roku 1910, keď ďulajka z dielne istého Józsefa Balogha získala na svetovej výstave v Bruseli zlatú medailu. Alebo aj postupy pri jej veľkovýrobe - lebo ďulajka nie je domáca klobása, ale fabričná, a mäso z každej časti brava treba pokrájať na štvorcentimetrové kusy a schladené na nula až sedem stupňov potom mlieť nahrubo. To všetko sa ráta za raritu a prispieva k jedinečnej chuti tejto klobásy. Ale teraz chcem priblížiť vzťah Maďarov k tejto delikatese a ich reakcie na správy, že s ďulajkou bude koniec.

„Nebude koniec s ďulajskou klobásou, ale možno s fabrikou, kde sa vyrába,“ presviedča ma naslovovzatý odborník, náš starý známy Michal Knihár. Je z Békešskej Čaby. Neraz sme si už robili žarty z toho, že čabajská klobása - čabajka, teda rodná sestra ďulajky, je síce tiež hungarikum, ale ju vymysleli dolnozemskí Slováci. „Čaba a Gyula sú susedné mestá, konkurencia medzi nimi určite bola, ale predsa držíme palce, a vôbec, nie je možné, aby ďulajka zmizla, možno jej výroba bude v iných rukách,“ upokojuje nálady mäsiarsky majster z Dolnej zeme. Avšak rozhorčenie nedokáže rozptýliť.

László od susedného stánku, kde predáva špeciálne syry, bráni ďulajku ako tradičný výrobok: „Je hanebné viesť okolo toho toľko rečí, páni politici zachraňujú veľa zbytočných vecí, tak nech robia aj niečo užitočné.“ Vyjadruje všeobecnú mienku, keď hovorí: „Keby som mal chuť na ďulajku, a nemohol by som si ju kúpiť, bol by som urazený do krvi.“

Gregor Martin Papucsek