Ak(o) chceme pestovať... - literatúru na betóne (?)

Ak chceme pestovať pšenicu, potrebujeme zdravé zrno, úrodnú pôdu, prostriedky na obrábanie, priaznivé podnebie… Ak nám niečo z toho chýba, nemáme šance na dobrú úrodu. Nie je to inak ani s pestovaním literatúry.

Aké podmienky sme my, Slováci, mali v minulosti a aké máme dnes na pestovanie základu našej slovesnej kultúry, materinského jazyka, bez dobrej znalosti ktorého je krásna literatúra nemysliteľná?

Súvislosti medzi možnosťami Slovákov v Maďarsku

a odumieraním ich literatúry

V Uhorsku (1000-1867) a neskôr v Rakúsko-Uhorskej monarchii (1867-1918) sme žili spolu s Nemcami, Maďarmi a ďalšími národnosťami. Pešť a Budín ešte aj v 18. storočí boli malé, v podstate nemecké mestečká. Maďari za panovania Jozefa II. sa všemožne bránili proti germanizačným snahám cisárskeho dvora. Postupne sa prebojúvali, a … odrazu Slováci (a nielen oni) si museli uvedomiť, že maďarské vládne kruhy začínajú robiť to isté, proti čomu sa nedávno ešte samy všemožne bránili: rozhodli sa zvyšovať podiel maďarskej zložky celkového počtu obyvateľstva na úkor Nemaďarov prostredníctvom ich násilnej asimilácie.

Dva roky po smrti Jozefa II. uhorské stavy zvolali snem (1792) a prijali zákon, ktorý vo svojom 7. článku prvýkrát v dejinách Uhorska za úradnú reč určil maďarčinu. Vtedy, keď táto reč veľa základných výrazov ešte nepoznala, umelé vytváranie slov jazykových novátorov (Kazinczy a ďalší) ešte neprebehlo.

8. čl. zákona z r. 1830 stanovuje, že podmienkou vykonávania práce úradníka a advokáta je znalosť maďarčiny. Tým sa zjavne vnucuje maďarčina nemaďarskej väčšine obyvateľstva.

1. čl. zákona z r. 1836 určuje, že kde je jazykom kázní maďarčina, tam môžu viesť aj matriky po maďarsky. Bolo treba už len presadiť, aby čím viac nemaďarských osád malo maďarského farára. A veru to sa aj presadzovalo:

6. čl. zákona z r. 1840: Jazykom spisov krajinského snemu, žúp je maďarčina; s trojročným odkladom všetky matriky sú vedené po maďarsky. Kňazom môže byť iba ten, kto ovláda maďarčinu. Tým sa z kostola vytlačili všetky ostatné jazyky. Tento duch tu platí až podnes.

Roku 1868 bol v Uhorsku prijatý a do sveta vychvaľovaný národnostný zákon. Sú v ňom aj dobré veci, avšak… Každý zákon stojí toľko, koľko sa z neho uskutoční v praxi. Hneď § 1. jeho XLIV. článku vraví: „Vychádzajúc z politickej jednoty národa, keďže štátnym jazykom Uhorska je jazyk maďarský, rokovacím a administratívnym jazykom uhorského snemu naďalej zostáva maďarčina, zákony sa prijímajú v jazyku maďarskom …“ Národnostný zákon sem alebo tam, r. 1875 maďarské úrady zrušili Maticu slovenskú, jej majetok protiprávne skonfiškovali a zatvorili všetky tri gymnáziá Slovákov. Vynálezca „diabolských strojov“ Béla Grünwald im totiž určil celkom originálne poslanie: „Stredná škola je ako veľký stroj, do ktorého na jednom konci hádžeme stovky mladých Slovákov a na druhom konci vychádzajú Maďari“. Aj preto v nemaďarských oblastiach budovali množstvo štátnych škôl, v ktorých vyučovacím jazykom bola výhradne maďarčina. Po celom Hornom Uhorsku šarapatil Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok FEMKE založený v Nitre r. 1883, ktorý slúžil odnárodňovaniu Slovákov priamo na ich etnickom území. „Zákony sú iba nástrojom na skrývanie svojvoľných skutkov vlády“, povedal gróf A. Apponyi v roku 1896. To on, už ako minister školstva, r. 1907 vydal protinárodnostné školské zákony, prostredníctvom ktorých sa maďarizácia nasledujúcej generácie Nemaďarov iba vystupňovala. § 19. je priam zarážajúci: „Na základných školách, kde vyučovacím jazykom nie je maďarčina, ... v zmysle nariadenia ministra pre otázky náboženstva a verejného školstva a s vypočutím mienky cirkevných správcov škôl, maďarský jazyk v každodennom vyučovacom procese vo všetkých triedach sa má vyučovať v takom počte hodín a v takom rozsahu, aby dieťa s nemaďarským materinským jazykom, končiac štvrtý ročník výučby, svoje myšlienky vedelo zrozumiteľne vyjadriť po maďarsky slovom i písmom.“ Cieľ je jasný: pomaďarčiť celý slovenský národ, všetkých Nemaďarov!

Táto neslýchaná protinárodnostná vehemencia zákonite spela rovno k Trianonu. Niet sa čo diviť, že po I. svetovej vojne odstrašené národy si neželali ostať v jednom štáte s Maďarmi. Väčšina slovenského národa rozhodla o vytvorení spoločného štátu s Čechmi, čím Slováci v poslednej chvíli unikli istému zániku. Maďari ostali takmer sami. Konečne mali štát, po akom vždy túžili a v ktorom oni tvoria väčšinu. Až na to, že stále tu ešte ostali aj Nemaďari, medzi nimi aj okolo 400 tisíc Slovákov. Bola to generácia našich starých rodičov. Svoje skúsenosti z obdobia medzi dvoma vojnami nám sami vyrozprávali. Výrečne je to zvečnené v knihe L. Tilkovského (K dejinám Slovákov v Maďarsku 1919-1945, Bp. 1989). Je to apokalypsa nášho bezohľadného odnárodňovania. Keď sa po II. svetovej vojne naskytla možnosť, okolo 73 tisíc Slovákov sa vysťahovalo do Československa. Malo by nás tu teda dnes byť vyše 300 tisíc. Avšak r. 2001 nás tu napočítali už len 26 631, aj z tých slovenčinu ovláda iba 18 057. Ostatní (273 369 osôb) sa stali obeťou odnárodňovania. Je to presvedčivý dôkaz, že maďarizačné snahy tu naďalej pretrvávajú, že Slováci v Maďarsku nemajú šance zachovať si kultúru a identitu.

Hovorí sa, že r. 1949 sme dostali „slovenský školský systém“. Prakticky to bolo len 5 základných škôl a 2 stredné školy. V našich slovenských dedinách už od konca 19. storočia sú len maďarské školy s maďarským učiteľským zborom. Iba v niektorých sa vyučuje slovenčina ako cudzí(!) jazyk. Keďže tých 5 základných škôl a dve stredné školy naozaj nemožno honosne označiť za slovenský školský systém, patričné úrady ešte tých 62 tzv. „slovenských menšinových základných škôl“, v ktorých sa všetko - okrem slovenského jazyka - vyučuje po maďarsky, slovenčinu sa neraz učí len pár žiakov.

Tých 5 základných škôl a 2 stredné sme aj my označovali za slovenské. V „našej“ budapeštianskej škole však od jej založenia vyučujú prevažne maďarskí učitelia zo Slovenska (či z Felvidéku?). V Békéšskej Čabe bol riaditeľom Tibor Erdélyi, telocvikár János Szerdahelyi, chémiu vyučoval György Radványi, atď. Vyučuje sa tu podľa maďarských učebníc preložených (ba aj nepreložených) do slovenčiny (niektoré sú z nich pre slovenské školy priam riskantné). Žiaci sa učia nie slovenské, ale maďarské dejiny, z učiva, zo spôsobu výchovy a vyučovania vyžaruje maďarský duch (na stene učebne je mapa „Veľkého Maďarska” a plagát s názvom „Az ezeréves Magyarország története“ (Dejiny tisícročného Maďarska)! Skrátka, slovenské povedomie, láska k slovenskej reči tu nikdy neboli náplňou učebno-výchovného procesu.

Ešte v 50. rokoch niektorí žiaci prichádzali zo slovenského rodičovského prostredia, so slušnými jazykovými znalosťami. Prevažne z tejto generácie vyšli naši literárni tvorcovia. Akoby si maďarské úrady boli všimli, že dať Slovákom v Maďarsku hoc aj len 5 základných a 2 stredné školy je nebezpečné, veď to brzdí proces asimilácie! R. 1960 Ministerstvo kultúry MĽR ich zmenilo na dvojjazyčné so silnou maďarskou dominanciou. R. 1993 maďarský parlament schválil 2. národnostný zákon. Príznačné je, že sa v ňom opakuje podstata 19. § školského zákona A. Apponyiho z r. 1907: „Vyučovanie maďarčiny treba zabezpečiť v takom počte hodín a na takej úrovni, aby si ju žiaci osvojili aj v menšinovom školskom zariadení“ (§ 48 (2)). Na materinský jazyk sa to nevzťahuje, § 48 (1) za určitých podmienok pripúšťa, že „menšinovú školskú inštitúciu môžu používať aj osoby nepatriace k danej menšine“, čo sa dá veru poriadne zneužiť. Následky toho všetkého sú pre nás katastrofálne.

Z dvoch slovenských stredných škôl za prvých 10 rokov postupne vyšla literárne tvorivá generácia. Výraznejšie sa to prejavilo až po roku 1975. (Je paradoxné, že to bolo vtedy, keď tieto školy už 15 rokov boli zmenené na asymetricky dvojjazyčné). R. 1978 vyšla antológia básní a krátkej prózy piatich autorov. R. 1981 sme založili Literárnu sekciu, prvú literárnu organizáciu Slovákov v Maďarsku. V slovenskej škole v Budapešti sme založili školský časopis Plamienok a viedli sme tam literárny krúžok. V Ľudových novinách sme rozbehli rubriku pre mládež (Škola milovníkov literatúry - ŠML), a začali sme vydávať literárnu ročenku ZROD, od roku 1988 literárny a kultúrnospoločenský štvrťročník SME. Ale podporu sme dostávali vždy nedostatočnú, rozširovanie bolo nevyriešené, vlastné slovenské vydavateľstvo podnes nemáme.

Zároveň však náš slovenský vidiek miestne maďarské školy a cirkev stačili tak pomaďarčiť, že do centrálnych 5 škôl postupne prichádzali deti už takmer maďarské. Navyše aj úroveň tých škôl klesala. Budapeštianska slovenská škola čoraz menej spĺňala naše očakávania a potreby národnosti. Zanikol slovenský krúžok, škola sa nestala slovenským kultúrnym centrom, ako sa to pôvodne plánovalo. Prevažne maďarský učiteľský zbor „felvidéckej“ proveniencie so súhlasom udržiavateľa školy zašiel tak ďaleko, že v školskom roku 2004-2005 cez parlamentom schválené legislatívne ihlové uško pretiahol ťavu maďarizácie: v našej škole maturovali už len maďarské deti zo Slovenska! A my čakáme, že nám škola vychová inteligenciu, ktorá bude literárne tvoriť. Takto funguje škola, ktorá sa pokladá v Maďarsku za najslovenskejšiu! A okrem nej máme už len Čabu. Nám, ktorí sme tu literárny život rozbehli, sa roky šinú do sedemdesiatky a za nami je len to, čo nám náš „slovenský školský systém“ vyprodukoval: nula. Pre maďarskú národnostnú politiku je to akiste veľký úspech - pre nás: veľké straty a sklamanie.

Treba ešte zdôrazniť, že v pomaďarčovaní Slovákov svoj leví podiel tu Treba ešte zdôrazniť, že na pomaďarčovaní Slovákov mala svoj leví podiel vždy aj cirkev, ktorá pre našich veriacich odjakživa zabezpečuje len maďarské bohoslužby.

Zrnu slovenskej literatúry v Maďarsku namiesto úrodných lánov sa zatiaľ dostali len betónové polia. A na betóne ani tráva nerastie, tobôž nie národnostná slovenská literatúra.

Maďarsko a maďarizácia sú vlastne synonymá. pre národné menšiny obe znamenajú totálnu asimiláciu. Uhorsko sa nazývalo aj „žalárom národností”. Neželáme našej krajine (Maďarsku), aby sa raz stala aj ich cintorínom.

Gregor Papuček