Zo spomienok Štefana Lamiho ● Roky ľudových vysokých škôl

Vo vývoji vzdelávania dospelých významnú úlohu zohrávali ľudové vysoké školy. Vznikli v druhej polovici 19. storočia v Dánsku, Švédsku, Fínsku a Nemecku. Svojimi demokratickými cieľmi a obsahom upútali na seba pozornosť. V Maďarsku začali pôsobiť v druhom a v treťom desaťročí 20. storočia, najmä pri cirkevných pospolitostiach a podľa tradícií ľudových vysokých škôl v západných krajinách.

V týchto rokoch sa stal KALOT (Krajinský sekretariát katolíckych agrárno-mládežníckych spolkov) celoštátnym hnutím. Toto mládežnícke hnutie založili v rámci katolíckej cirkvi dvaja jezuitskí mnísi: Jenő Kerkai a Töhötöm Nagy. Obidvaja si uvedomovali, že hospodársky rozvoj na dedinách sa zastavil a ľudová kultúra dospela do krízového štádia. V polovici 30. rokov veľký ohlas vzbudili sociografické štúdie bádateľov vidieka, hnutie ľudových spisovateľov a národopisné výskumy. Jezuiti odpovedali na tieto problémy svojím spôsobom - katolícky. Vystúpili s myšlienkami veľkých sociálnych reforiem, ktorých podstatou mala byť určitá pozemková reforma. Biskupský zbor však patril medzi najväčších veľkostatkárov v krajine. Preto jezuiti v propagovaní mládežníckeho hnutia boli nútení taktizovať. Podľa generálneho tajomníka KALOT-u Józsefa Ugrina v roku 1940 pôsobilo už 2 500 katolíckych mládežníckych spolkov. Ich vedúcich vzdelávali v špeciálnych doškoľovacích kurzoch. Tieto kurzy systematizovali a vytvorili pre ne sieť stálych inštitúcií, aj s internátnym ubytovaním. Podľa západného vzoru tieto inštitúcie pomenovali Ľudové vysoké školy. Ústredná škola KALOT-u pôsobila v Szápáriho kaštieli v Érde.

Na návrh nášho farára Bélu Kardoša v zime roku 1940 - 41 od novembra do marca som sa zúčastnil na takomto kurze. Tematikou kurzu bola o. i. literatúra, dejepis, základné poľnohospodárske poznatky, herectvo, ľudové tance, pestovanie ľudových tradícií. Bol som najmladším účastníkom kurzu, sotva som dosiahol pätnásty rok veku. Moji spoločníci mali väčšinou 20 - 21 rokov. Nové poznatky som rýchle a ľahko vnímal. Mali sme vynikajúcich prednášateľov, z ktorých dvoch chcem vyzdvihnúť: Eleméra Muharayho a Istvána Molnára. E. Muharay ma uviedol do poznávania ľudových rozprávkových hier, István Molnár zasa ľudových tancov. Oni mi dali hodnoty na celý život. Svojím fyzickým ustrojením v herectve som nemal šance na väčší úspech, bol som však najlepším tanečníkom kurzu. Najlepších poslucháčov v auguste roku 1941 pozvali na mesačný doškoľovací kurz. Z jeho účastníkov vyslali niekoľkých na vysoké ľudové školy za kultúrnych tajomníkov. Mňa vtedy umiestnili v Szatmárnémeti (dnes Satu Mare), kde tiež pôsobila ľudová vysoká škola KALOT-u.

Škola mala sídlo v kláštore jezuitov. V hlavnej budove bol stredoškolský chlapčenský domov. V zadnej časti budovy na prvom poschodí bývali mnísi. Riaditeľ školy a jeho spolupracovník boli aj organizátormi a vedúcimi kurzov. Riaditeľ Sándor Szalados študoval za katolíckeho kňaza. Keď ho mali vysvätiť, ochorel. Počas choroby sa zamiloval do svojej ošetrovateľky, s ktorou sa neskôr oženil. Napriek tomu dostal zamestnanie v hlavnom štábe roľníckej mládežníckej sekcie KALOT-u. Bol vynikajúci organizátor, dobrý vedúci a príjemný spoločník. Jeho stálym spolupracovníkom bol sotva 16-ročný kultúrny tajomník, pôvodom z údolia Galgy, ktorý nosil ľudový odev a mal páperistú bradu.

Ľudová vysoká škola fungovala takto:

Tematiku podľa ústredného rozvrhu hodín vypracoval riaditeľ a porovnával ju so župným osvetovým inšpektorom. Prednášatelia boli známi župní odborníci, stredoškolskí profesori a jezuiti. Náplňou učiva boli o. i. ľudové piesne, tance a hry. Tieto hodiny som viedol ja. Poslucháči boli tiež dedinskí mládenci, ľahko sme si teda rozumeli. Jeden kurz trval tri týždne za účasti tridsiatich poslucháčov. Kurzy sme organizovali spolu s riaditeľom Szatmárskej cirkevnej župy. Navštevovali sme miestnych farárov, ktorí vybrali najschopnejších sedliackych mládencov. Kurz bol samozásobiteľský. Výdavky sme hradili z rôznych fondov. Varili nám mníšky v spoločnej kláštornej kuchyni. Odtiaľ prinášali stravu do jedálne a servírovali denníci, ktorí boli zodpovední aj za dodržiavanie denného poriadku od budíčka do večierky. V klauzúre medzi hrubými múrmi a v kruhu disciplinovaných sedliackych mládencov bola vždy veselá nálada. Na ideologické témy nám prednášali v kláštore žijúci vysokovzdelaní jezuiti. Často prišli medzi nás aj mimo prednášok. Spolu sme sa zhovárali, spievali ľudové piesne. Chýry o pôsobení našej školy sa rýchle rozniesli do okolia. Mládežnícke organizácie, ako skauti, spolok Leventov, vedúci žiackych domov nadviazali s nami priateľské styky. Najužšie priateľstvo si vytvorili so žiakmi, ktorí bývali s nami v jednom dome. Keď mali voľný čas, prišli k nám učiť sa ľudové tance a piesne. Tam som sa stretol prvý raz s jedným zo svojich najlepších priateľov, s Lacom Vásárhelyim.

Trojtýždňové kurzy prebiehali napospol v zimnom období, s menšími prestávkami od začiatku októbra do konca februára. Jednu zimu sme uskutočnili štyri kurzy. Posledný sa konal v decembri roku 1943. Počas spomínaných rokov som mal príležitosť spoznať rôznych ľudí. Precestoval som celé vtedajšie východné Maďarsko a Sedmohradsko. Bývalí poslucháči ma často pozývali na návštevu ich mládežníckych spolkov. Pripomeniem jednu takúto návštevu:

Obec, do ktorej som cestoval, sa menuje Pátyod v Szatmárskej župe. Cestoval som vlakom. K železničnej stanici, vzdialenej od obce asi tri kilometre, prišli pre mňa so sedliackym vozom. V mene mládežníckeho spolku KALOT-u ma privítal môj hostiteľ, pán farár, duchovný na chudobnej fare, ktorý si nielen sám zvonil, ale aj vybavoval všetky záležitosti svojich veriacich. Dokázal okolo seba združiť mládež a tá ho nadšene podporovala. S členmi mládežníckeho spolku som sa stretol večer po svojom príchode a bol som svedkom jeho čulého kultúrneho života. Mohol som oceniť, ako sa mi podarilo odovzdať im duchovné posolstvo svojich učiteľov, teda ľudové hry, piesne a tance, ktoré som v kurze vyučoval. Pekne spievali, tancovali a prednášali ľudové hry. Na druhý deň dvaja mládenci, bývalí poslucháči nášho kurzu, ma odprevadili k jednej rodine. Bol to sympatický manželský pár vo veku okolo 50 rokov. Poprosil som ich, aby nám zaspievali piesne, ktoré by miestna mládež mohla prevziať do svojho repertoáru. Rozprávali sme sa po maďarsky, oni však začali hovoriť medzi sebou po slovensky.

- Ktorú im mám zaspievať, - spýtal sa muž svojej manželky.

A hneď nato spustil známu maďarskú pieseň:

"Nincs már csillag, mind lehullott a földre,

nincs szeretőm, mert elhagyott örökre.

Esik eső, zápor eső, hull a magas egekből,

boldogtalan csak én vagyok egyedül."

(Niet už hviezda, každá na zem spadla,

nemám milú, bo ma navždy zanechala.

Prší dáždik, leje sa z tej oblohy vysokej,

nešťastný som iba ja sám bez milej."

Keď dokončil, povedal som mu:

- Vedeli by ste nám zaspievať aj nejakú slovenskú pieseň?

Odpovedala jeho žena:

- Hojoj, slovenských piesní vieme viac ako maďarských. Podozrivo pozrela na mňa a spýtala sa:

- Mladý pán, vy hovoríte po slovensky?

- V dedine, odkaľ pochádzam, ľudia medzi sebou hovoria tiež po slovensky. Nuž takto hovorím aj ja.

- Tak vy ste zo Slovenska?

- Nie. Bývame neďaleko Pešti, v Peštianskej stolici.

Zamyslene kývala hlavou:

- Ja som ešte nikdy nepočula, že v okolí Pešti žijú Slováci.

Jej manžel sa nato dal do spevu:

Čije sa to koňe na dvore,

prečo na tich ňichto ňeorje?

Čije bi to boli koňe, moje sú,

čo mňa k mojej milej poňesu.

A ti milí, ňechoď sobotu,

lebo ja mám veľa robotu.

Mám ja veľa prati, aj pigľuvati,

ňestačím sa ja zhovárati.

Aľe milí, prídi ňedeľu,

oblečiem si čistú košeľu.

prídi milí, prídi čistí, umití,

budeme sa mi zhovárati.

Zarazene som počúval pieseň, ktorú približne takto spievali aj u nás dievky na priadkach. Vtedy som ešte nepoznal, ani nechápal súvislosť medzi tamojšou a u nás spievanou piesňou. Len oveľa pozdejšie som sa dozvedel, že v Satmárskej a Biharskej župe žili v úctyhodnom počte Slováci, ktorí hovorili stredoslovenským nárečím, ako aj u nás. Vyššie opísané stretnutie môžem pokojne označiť za svoje prvé, nezávislé zbieranie ľudových piesní.

Kultúrny tajomník nedostával od školy plat. Príležitostne mu výdavky vyúčtovali, dostal plné zaopatrenie a skromný honorár. Moja mama napriek tomu pochopila, že to, čo jej syn vykonáva, môže znamenať určité východisko z nášho biedneho sedliackeho spôsobu života. V zime sa podujala ešte viac pracovať a nezazlievala mi moju neprítomnosť. Môj brat v tých rokoch už vojenčil. Prihlásil sa za vojaka dobrovoľne. Od armády čakal aké-také východisko z biedy. Vojna, bohužiaľ, zmarila jeho nádej. Ako sanitára ho poslali na ruský front a domov sa vrátil až po vojne. Ja som od jari do jesene musel doma robiť všetko, čo si malé gazdovstvo vyžadovalo.

Východný front sa začiatkom roka 1944 priblížil až k hraniciam Sedmohradska. V Szatmárnémeti sme už ďalšie kurzy neorganizovali. Po skončení posledného kurzu v decembri roku 1943 sme sa s riaditeľom Sándorom Szaladosom rozlúčili a ja som odcestoval domov. Viackrát sme sa nestretli. Od známych som dostal správu, že kláštor, v ktorom sme sídlili, sa stal obeťou bombardovania.