Na úsvite nových čias

Za šťastného pokladajú obyčajne takého človeka, ktorý vyhral veľa peňazí v športke, alebo mu nečakane padla do lona väčšia suma. Peniaze som nikdy v živote nevyhral. Musel som ťažko pracovať za všetko, čo sa mi dostalo. Jednako sa môžem pokladať za šťastného človeka. Veľa mojich známych odviedli za vojakov na front. Padli do zajatia či utrpeli zranenia a mnohí sa z vojny nikdy nevrátili. Ja som vojenčinu obišiel. Druhú svetovú vojnu sa mi podarilo šťastlivo prežiť doma. Mnohí sa však stali jej obeťami.

Červená armáda 7. decembra 1944 bez väčších strát obsadila našu dedinu. Vtedy som ešte nechápal, že s príchodom ruských vojakov sa skončil onen panský maďarský svet, ktorého horkosti som aj sám okúsil. Začal sa akýsi nový svet, o ktorom som ešte nevedel, čo pre mňa bude znamenať.

Keď sovietske vojsko obsadilo našu dedinu, ľudia trávili prvé noci v pivniciach pod Tkáčovým vrchom. Od odchádzajúcich maďarských vojakov sme za pár litrov vína dostali kompletné oblečenie. Mama mi ho zafarbila na čierno. Vyzeral som v ňom ako nemecký esesman. So starým otcom sme ostali na noc doma, šaty som mal poskladané na kresle vedľa postele. Okolo polnoci ktosi zabúchal na okno:

- Otkriváj! - zaznelo zvonku.

Starý otec vyšiel von, vo dverách stál mladý ruský vojak.

- Što chóčeš? - spytoval sa ho starký. Tieto slová si zapamätal ešte z prvej svetovej vojny.

- German jesť? - spytoval sa vojak.

Starý otec zapálil petrolejovú lampu a odpovedal:

- Germán pošol.

- Eto kto? - vojak ukázal na moju posteľ.

- To je môj vnuk, - odpovedal starý otec. Vojak pozrel na šaty poskladané v kresle a zvýšeným hlasom zareagoval:

- To german, ja jevo ubju!

Samopalom mi šermoval pod nosom.

- Choď mi z domu, ty sopliak! Tu hľadáš nepriateľa? Kde je tvoj veliteľ? Veď ti ja ukážem, - napajedil sa môj starý otec, a strkal vojaka od mojej postele. Myslel som na všeličo, ale ostal som pokojný. Vojak zrejme voľačo porozumel z hrozby starého človeka a nechal sa vykázať z nášho domu. Na druhý deň som zafarbené šaty zakopal, aby mi znovu nespôsobili komplikácie, a vybral som z truhlice starý oblek. Slovenčina nám bola osožná a s ruskými vojakmi sme sa celkom dobre dorozumeli.

Keď sa front presunul, v našej dedine umiestnili sídlo vojenského veliteľstva. Švábsku ulicu v dolnej i hornej časti uzavreli a brány strážili ozbrojenci. Dedinu zásobili elektrickým svetlom, prúd dodával generátor poháňaný benzínovým motorom. Od siedmej večer platil zákaz vychádzania. Koho hliadka chytila, toho zavrela do obecného domu a tam ho držala do rána. Jednu noc som sa tam ocitol aj ja. Stalo sa to takto:

Dievky, ktoré bývali v Švábskej ulici, sa po večeroch stretávali u mojej sesternice u Ondrejkovcov. Kedy-tedy aj ja som zašiel k nim zabávať sa. U Ondrejkovcov boli ubytovaní dvaja ruskí kapitáni. Raz práve hrali šach. Zboku som pozoroval ich hru. Jeden hráč sa práve chystal k ťahu. Hlasne som zasyčal. Kapitán pozrel na mňa, potom urobil ťah. Nato hneď dostal mat. Zas pozrel na mňa a spýtal sa:

- Ty znaješ šach?

- Da, malenko znaju.

- Nu, sadis, - ukázal na kreslo a vyzval ma k partii. Pekne sme hrali, ale napokon vyhral on. Potom položil na stôl litrovú fľašu a tri jednodecové poháre. Naplnil ich, jeden položil predo mňa a povedal:

- Pi.

Štrngli sme si. Zodvihol som pohár a vypil som obsah na jeden hlt. Dych sa mi zastavil a vyhŕkli mi slzy. Nazdal som sa, že je to pálenka, ktorú som mal rád, bol to však lieh. Obaja kapitáni sa rozosmiali, až sa chytali za bruchá. Na lieh boli zvyknutí.

- Charašó, maladój, charašó! - povedal ten, s ktorým som hral šach.

Ten večer sa mi nepodarilo prísť domov nepozorovane. Hliadka ma zbadala.

- Idi sudá! - zvolal vojak. Podišiel som bližšie.

- Otkúda idjoš?

- Ot devušky.

- No ničevo, idi! - naznačil samopalom a odprevadil ma do dedinského domu. Tam ma vypočúval poručík.

- Naši v tvojom veku bojujú a ty kurizuješ! - vyčítal mi. Tlmočník mi to preložil. Zadržali ma do rána. To bol môj druhý a zároveň aj posledný konflikt s Rusmi. Povrávalo sa, že v Švábskej ulici bolo sídlo maršala Malinovského, ktorý viedol ofenzívu na Budapešť.

U Cifrovcov, bývajúcich oproti nášmu domu, bola ústredná kancelária generálneho štábu. Ich tlmočník bol profesor zo Sedmohradska, ktorý ovládal osem jazykov. On a dve pracovníčky kancelárie - všetci s hodnosťou rotmajstra - boli ubytovaní u nás. Dievčinky boli moje rovesníčky. Jedna bola blondínka, mala peknú, štíhlu postavu a volala sa Máša. Druhá, Datuša, bola hnedá, bucľatá, nízka ako plnený holúbok. V jedinej izbe sme mali tri postele. V jednej spávala moja mama, v druhej starý otec, v tretej ja a tlmočník. Dievčatá mali provizórne lôžka zo slamníkov, ale aj ony mohli spať pohodlne a pod perinami. Mali sme dve kravy. Kyslé mlieko, tvaroh a smotanu sme mali vždy nadostač, ušlo sa aj naším nezvaným hosťom. "Devušky" sa denne viackrát prišli z kancelárie napiť kyslého mlieka. Moju mať mali obe rady a dobre sa dorozumeli. Máša koketovala so mnou. Večer, keď sme si ľahli, pred zhasnutím lampy podvihla perinu a zašepkala:

- Stepan, idi sudá...

Rozhodenými rukami som jej naznačoval:

- Ale ako, keď sme toľkí v izbe? Tlmočník ma raz upozornil, aby som si s Mášou nezačínal, je to nebezpečné a Rusi to berú veľmi prísne.

Mne také čosi ani nenapadlo, hoci mi lichotilo, že Máša je voči mne milá a zvádza ma. Raz Datuša dostala z domu list. Ako ho čítala, slzy jej tiekli po lícach. Moja mať sa jej spýtala:

- Datuša, prečo plačeš?

- Mamka mi píšu, že doma nemajú čo "kúšať". Už sa jej aj "kartóški" minuli.

Datuša objala moju matku, žalostne sa rozplakala. Mama si ju privinula a utešovala ju:

- Už len neplač. Vojna sa rýchlo skončí a potom bude lepšie aj u vás.

Bolo to na uváženie. Moja mať potešovala poddôstojníčku víťaznej armády. Ale v tej situácii sa mi to zdalo prirodzené. Sídlo hlavného štábu pravdepodobne vysliedili aj Nemci, keďže jednu noc sme zažili letecký útok. Náš kostol vtedy zasiahla bomba. Našťastie vojnové akcie nespôsobili u nás väčšie škody.

Vojnové udalosti na jar 1945 prebiehali už v okolí Berlína. V našej dedine ostalo iba niekoľko ruských vojakov na udržovanie verejného poriadku. Život sa ustálil v nových podmienkach. V krajine oslobodenej od Nemcov sa odohrávali prevratné zmeny. Zakladali sa nové politické strany. Uskutočnili sa dávne túžby sedliakov - rozdelili pôdu cirkvi a veľkostatkárov.

Mňa a našej rodiny sa tieto zmeny nedotkli. My sme pôdu nedostali. Posudzujúc z dnešného hľadiska moje miesto malo byť v roľníckej strane. Bol som však ešte stále blízko hnutiu KALOT, preto som nevstúpil do žiadnej strany. Popri roľníckej práci moju pozornosť vtedy upútalo znovuorganizovanie našej mládežníckej kultúrnej skupiny, ktorá pred príchodom frontu ešte dobre fungovala. Politické strany sa horlivo chystali osláviť sviatok robotníkov, Prvý máj. Vo Vacove chystali okresnú slávnosť, na ktorú pozvali aj našu skupinu. V predvečer prvého mája sme boli zaneprázdnení stavaním mája.

Máj staval mládenec dievke, s ktorou bol už zasľúbený. Pre dievku a jej rodinu to bola významná udalosť, na ktorú sa dlho chystali.

Mladoženích si vopred v najbližšej hore vyhliadol a označil vhodný strom. Mal byť vysoký, štíhly a mal mať peknú, zelenú korunu. V predvečer prvého mája po západe slnka mládenec so svojimi kamarátmi išli po strom, ktorý priniesli k mladuche. V ich dvore, pred oknom prednej izby, vykopali asi poldruhametrovú jamu. Korunu mája ozdobili farebnými papierovými stužkami, pomarančmi a fľašami s červeným vínom. Takto ozdobený strom vložili do jamy a dvíhali ho po rebríkoch, kým sa pekne rovno nepostavil. Potom nevestini rodičia pohostili mládencov hovädzím perkeltom a tvarohovým rejtešom (závinom). U takýchto rodín sa ráno vysoko ponad strechy vznášali pekne ozdobené máje. My sme stavali máj mladuche môjho najlepšieho kamaráta Paľa Kováča, ktorý sa čoskoro na to oženil.

Prvého mája sme sa na konských záprahoch vydali s kultúrnou skupinou na spomenutú slávnosť do Vacova. Vedúcim skupiny som bol ja. Celú noc som mal trému. Prišli sme načas, dievčatá boli v dobrej nálade a chlapci opojení. Cesta do Vacova sedliackym vozom trvala aj po kratšej prašnej ceste asi štyri hodiny. Spoločná cesta dievčat a mládencov na takúto vzdialenosť bola už aj sama osebe zážitkom. Pred mestským amfiteátrom sa zhromažďovali zástupy ľudí. Väčšiu časť kultúrneho programu zabezpečili žiaci miestnych škôl. Boli sme jedinou kultúrnom skupinou z vidieka. Predviedli sme dva mužské tance a spolu s dievčatami jednu ľudovú hru. V tom čase to bol nezvyčajný program. Naše vystúpenie malo nečakaný úspech.

Tej jesene sme mali pamätné vystúpenie v Pešti. Pre folklórne súbory Peštianskej župy tu usporiadali súťaž, na ktorú pozvali aj nás. Zúčastnili sa jej ľudové spevácke zbory. Program hodnotili odborníci. Medzi nimi blízko javiska sedel môj bývalý učiteľ z ľudovej vysokej školy Elemér Muharay. Vystupovali sme s číslami, ktoré sme predstavili prvého mája vo Vacove. Ja som navyše predviedol sólový tanec. Po našom programe ma Elemér Muharay zavolal k sebe. Poznal ma, pamätal sa na mňa. Sedel som vedľa neho, kým sa neskončil program. Potom celú našu skupinu pozval na skúšku svojho folklórneho súboru, vtedy najznámejšieho v hlavnom meste. Videli sme celý ich repertoár a podobne sme im predstavili aj svoj. Takto po roku 1945 začali moje styky so súborom Eleméra Muharayho. Odvtedy som pomerne pravidelne navštevoval tento súbor. Osvojil som si celý jeho repertoár a vystupoval som v jeho programe.

Ďúrovci

Galga rozdeľuje našu dedinu na dve časti. Tá väčšia je na pravom brehu. Kedysi tu bývali urbárski gazdovia. Na ľavom brehu Galgy bývali želiari. Táto časť dediny sa volá Tabán. Pre dedinčanov, teda gazdov, ženiť či vydávať sa do Tabánu, do želiarskej rodiny, bola hanba. To nepísané pravidlo platilo do roku 1945. Stávali sa však výnimky, keď dievka z chudobnej roľníckej rodiny sa vydala na Tabán za želiarskeho mládenca. To bol prípad mojej tety, otcovej sestry.

Pod pojmom "želiar" oddávna rozumeli poddaného, ktorý nevlastnil pôdu. Neskôr takto volali poľnohospodárskych robotníkov. Takíto želiari boli aj Plevovci, kam sa vydala moja teta. Jej svokor Michal Pleva slúžil u baróna Prónayho. Od neho som počul:

- U nášho baróna aj preto bolo hodno slúžiť, lebo keď sluha ostarel, dostal od neho žobrácky preukaz. Potom mu úradne dovolili žobrať...

Plevovcom som často vozil na kravskom záprahu, čo práve potrebovali. V ich susedstve bývali Ďúrovci, ktorých v dedine podľa ktoréhosi predchodcu prezývali "Mikulajovcami". Aj toto ich dcérku spomínali ako "Marka Mikulajova". Jej otec Jano Ďúrov bol vyziabnutý, od ťažkej roboty zatvrdnutý poľnohospodársky robotník strednej postavy s veľkými čiernymi fúzmi. Jeho zachmúrená tvár vôbec nebudila v človeku dôveru, skôr zdržanlivosť. Bol podielny žnec vtedajšieho richtára a sezónny robotník. V lete pracoval pri mláťačke, v jesenných mesiacoch ako drevorubač. Rozpadajúci sa domček, ktorý zdedila jeho manželka, prebudoval a v okolí zasadil stromy. Košatý gaštan pred oblokom akoby chcel prikryť celé obydlie. Túto trpaslíčiu ríšu by Jano Ďúrov nebol vymenil ani za kaštieľ baróna Prónayho.

Ďúrovcom sa po dvoch už dorastajúcich chlapcoch narodilo dievčatko Marka. Mama sa s plačom ponosovala známym, že ona to dievča už nebude vedieť vychovať. Malá bola totiž chorľavá. Je to hádam biologická danosť, že "oneskorené" deti sú veľmi živé a veľmi sa usilujú "rásť". Aj Marka bola taká. Stala sa miláčikom celej rodiny, najmä však otca. V tých rokoch po dokončení šesťročnej ľudovej školy chudobné dievčatá posielali buď do mesta k panským rodinám za slúžky, alebo si - podobne ako chlapci - začali privykať k sedliackej práci. Marku by otec ani za celý svet nebol pustil z očú. Keď som chodieval k Plevovcom, viackrát ma upozornili na zlaté dievča v ich susedstve. Jej bratia boli vtedy už ženatí, obidvaja si priviedli ženy do rodného domu a rodina pekne sporila. V lete 1944, čoskoro po onej pamätnej noci strávenej s Katkou, som čosi viezol Plevovcom. Tabánske dievčatká - medzi nimi aj Marka Mikulajová - sa zhovárali pod tienistým gaštanom na lavičke. Poprosil som tetu, aby pod dajakou zámienkou privolala tú zlatú Marku. Sedel som v izbe sám na lavici oproti dverám. Marka prišla a pozdravila sa.

- Vitaj, Marka, chcel som ťa vidieť, čo ty na to?

- Čo by som mala na to odpovedať? - odvetila mi otázkou a očervenela ako pivonka. Vymenili sme si niekoľko bezvýznamných slov, potom hanblivo odišla. Ďalšiu nedeľu popoludní sme mali skúšku s kultúrnou skupinou v škole. V susednej sále nacvičoval ľudovú hru dievčenský krúžok. Zašiel som tam, lebo som sa chcel pozhovárať s ich vedúcou. Medzi dievčatami bola aj Marka. Pohľady sa nám stretli, tvár jej očervenela. Všimli si to aj ostatné dievčatá. Neskôr mi povedala, že na tom prvom stretnutí sa do mňa zamilovala. Mal som vtedy devätnásť rokov, ona sotva trinásť. Odvtedy ale žila už v mojom srdci. Obaja jej bratia vtedy bojovali na ruskom fronte. Pred nami boli ťažké mesiace.