Štefan Koreň - významný dolnozemský národný buditeľ

(200. výročie narodenia)

Život a dielo tohto významného pedagóga a publicistu by si zaslúžili väčšiu pozornosť a úctu. Nebolo by od veci pouvažovať, či by sarvašská slovenská škola nemohla niesť meno tohto príkladného a svojmu rodu verného dolnozemského Slováka.

V čase feudalizmu osídlili Slováci značnú časť Peštianskej stolice a v okolí hlavného mesta Uhorska Pešti takto vytvorili hustý veniec slovenských osád. Na severovýchode od uhorskej metropoly sa usadili slovenskí poddaní v Gedeľove (Gödöllő) a Asóde (Aszód) a ich okolí. Takouto slovenskou osadou bol v minulosti aj Domoň (Domony), ležiaci len kúsok od Asódu. Hneď na začiatku 19. storočia sa v Domoni slovenským rodičom z roľnícko - remeselníckeho stavu, otcovi Martinovi Koreňovi a matke Barbore, rodenej Trnovskej, 21. 12. 1805 narodil syn Štefan Koreň. Nie je známe, koľko detí mala rodina Martina Koreňa, ale je známe a isté, že syna Štefana sa táto na tie časy chudobná rodina rozhodla poslať na štúdiá. Po ukončení ľudovej evanjelickej školy v rodisku rodičia ho poslali roku 1815 na rok do susedného Ikladu, aby sa tam v tejto Nemcami osídlenej dedine naučil po nemecky. Na stredoškolské štúdium ho roku 1816 poslali na evanjelické gymnázium do Banskej Štiavnice. Keď Š. Koreň získal štipendium a peniaze si zaobstaral aj vyučovaním hry na klavíri, pokračoval v rokoch 1825 - 1828 v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde súčasne študoval aj na hudobnej akadémii. Aj napriek tomu, že úspešne zložil kandidátsku skúšku teológa, farárom sa nestal a zvolil si celoživotné profesorské povolanie. Najprv v rokoch 1828 - 1833 sa stal súkromným učiteľom a vychovávateľom u Mikuláša Ostrolúckeho v Ostrej Lúke, kde sa staral o výchovu jeho syna Gejzu. Potom v roku 1833 bol zakrátko učiteľom v Banskej Bystrici a v tom istom roku sa vrátil do rodiska, aby sa v jeho susednom Asóde stal profesorom latinskej školy. Na tomto cirkevnom gymnáziu, ktoré bolo desaťročia široko-ďaleko známe vyučovaním v troch jazykoch: nemčine, maďarčine a slovenčine, Š. Koreň okrem vyučovania najprv latinčiny a maďarčiny a od roku 1837 aj nemčiny a na mimoriadnych hodinách aj slovenčiny, učil štyri hodiny denne aj hru na klavíri. Súkromne sa vo voľných chvíľach zaoberal aj botanikou. A keďže bol vyštudovaný teológ, pre slovenských a nemeckých veriacich v Asóde v kostole kázal v ich rodnej reči a preto aj z toho dôvodu mal nedorozumenia s miestnym zborovým farárom. Bolo to najmä v časoch po revolúcii 1848. Manželkou Š. Koreňa bola Júlia, rodená Neumanová, s ktorou mal šesť detí, z nich Pavol vyštudoval v Bratislave teológiu a bol aj náboženským spisovateľom a Štefan učiteľom. Iste bude zaujímavé, keď spomeniem, že v rokoch 1835 - 1838 učil v druhej až štvrtej triede Alexandra Petroviča - Petőfiho, o čom neskôr napísal: „Petőfiho starý otec Tomáš Petrovič prišiel okolo roku 1770 na Aszód z Nového Mesta nad Váhom. Jeho otec Štefan Petrovič bol mäsiarskym tovarišom, jeho matka Mária Hrúzová prišla z dediny Necpaly v Turci najprv do Pešti, na Cinkotu, potom na Maglód a Aszód. Týchto synovia Alexander a Štefan boli moji pilní, mravní, ale svéhlaví žiaci” (Živena 2, 1885). Na druhej strane A. Petrovič - Petőfi opisoval svojho učiteľa Koreňa v niekoľkých svojich básniach. Dnes sa už aj zásluhou niektorých nezaťažených maďarských literárnych vedcov, ktorí skúmali a publikovali korene A. Petroviča - Petőfiho vie, že jeho predkovia pochádzali z dediny Vaďovce pri Starej Turej. Potvrdzuje to aj publikácia maďarského autora J. Kissa z roku 1992, ktorá uvádza básnikových vaďovských predkov až do roku 1685. A tak tento básnik má po obidvoch rodičoch doložené slovenské korene. V roku 1856, po 23 rokoch pôsobenia v blízkosti svojho rodiska, odchádza Š. Koreň medzi Slovákov na Dolnú zem, na gymnázium do Sarvaša. Jeho úväzok bol menší, ale o to pestrejší. Vyučoval latinčinu, maďarčinu, nemčinu a jeho srdcu najmilšiu slovenčinu. Prejavilo sa to i tým, že počas pôsobenia v Sarvaši napísal slovenskú mluvnicu s názvom Vzorky. Navyše vyučoval aj botaniku, ku ktorej získal vzťah ešte počas štiavnického štúdia od profesora Silnického. Dobové pramene uvádzajú, že Š. Koreň mal v Sarvaši zo všetkých predmetov, ktoré vyučoval, najradšej hodiny slovenčiny, na ktoré sa pri fakultatívnom vyučovaní hlásilo aj niekoľko Maďarov. Na sarvašskom gymnáziu študovalo v tom čase aj niekoľko Slovákov z Vojvodiny, medzi nimi napríklad Ján Kvačala z Petrovca, zakladateľ komenológie, ktorému bol tento učiteľ počas sarvašského pobytu veľkým vzorom a ich priateľstvo a styky pretrvávali až do konca života. Š. Koreň bol rodeným pedagógom a vedel vzbudiť záujem o svoje predmety u všetkých žiakov. Vedel si ich získať a neraz s nimi žartoval a veľa im pri štúdiu pomáhal, čo žiakov zaväzovalo k pilnejšiemu štúdiu a k úcte k svojmu učiteľovi. Vo výučbe jazykov ako prvý v Uhorsku zaviedol namiesto memorovania gramatickú analýzu. Svoje všestranné pedagogické a odborné schopnosti a záujmy prejavoval aj pri botanike. Okrem toho, že študoval flóru okolia Sarvaša, napísal o nej aj dve štúdie. V tomto odbore udržiaval styky a vymieňal si rastliny s mnohými v tom čase známymi botanikmi v Uhorsku a zahraničí. Domoňský rodák Š. Koreň bol jedným z mála slovenských pedagógov tých čias, ktorým terajšie Maďarsko bolo kolískou, a napriek tomu nebojácne, a to slovom i písmom sa celý život prejavoval ako slovenský národovec a buditeľ, za čo bol často obvinený z panslavizmu. Prejavil sa aj ako publicista, prispieval do slovenských časopisov, Lichardovho Obzoru a Živeny. Ďalšie časopisy Slovenské pohľady, Dom a školy... o ňom neskôr prinášali viaceré príspevky z pera osobností, ktoré jeho život a dielo dôverne poznali a vysoko vyzdvihovali. Tlačou vyšiel jeho Krátky zemepis a kratičká história uhorskej zemi, Sarvaš 1856.

Aj keď pri svojich všestranných záujmoch sám zápasil s nedostatkom finančných prostriedkov, keď sa jednalo o slovenské národné veci, vždy podľa možností prispel.

Napríklad keď Národný hlásnik vyhlásil zbierku na výstavbu slovenského múzea a budovy Matice slovenskej, venoval na tieto ciele vyše zlatky. Bol zakladateľom a od roku 1869 predsedom odboru Matice slovenskej pre Dolnú zem a ochotne nielen odoberal, ale aj rozširoval vo svojom okolí slovenskú literatúru. Bol sklamaný z odnárodnenia svojho žiaka Petroviča - Petőfiho. Z toho ako významného básnika by si boli iní robili zásluhy, keby ho učili, ale on sa skromne utiahol. Aj to bolo príčinou, že sa vo „vlasteneckej” tlači stal terčom útokov, označovaný za najhlavnejšieho pansláva. Jeho pevné národné presvedčenie komentoval časopis Dom a škola v roku 1884 takto: „Nie medzi svojimi, v cudzom svete najviac konal dielo povolania svojho, ale na postati tejto stál pevne charakterom uprostred dorážajúcich naň šípov, ako to bralo tatranských hôr v blesku križujúcich sa hromov. A my tým slávnejšieho videli sme toho, čím búrlivejšie boli tie strely. Za 50 rokov neúnavnej práce školskej pre vernosť k rodu svojmu podozrievaný, zaznávaný neklesol! Budil oproti sebe úctu i u tých, ktorí zradným okom na neho pozerali... Ó, pozdvihuje Ťa, milý starček náš, veľkodušnosť Tvoja medzi nami. Ty hľadal si životom nie svoje, ale naše vyznamenanie. Netúžil si po sláve, aby sláva rodu Tvojho nebola zatienená. Ty si našou svietiacou hviezdou.” Š. Koreň horel láskou k slovenskému ľudu a zapaľoval aj iných. Ako staručký dôchodca vo svojom poslednom liste (Slovenské pohľady 4 - 1896) J. Kvačalovi z 27. 12. 1892 okrem iného napísal:... bratia sme a deti tohože národa, k jeho pozdvihnutiu každý sa dľa síl svojich úprimne vynasnažíme! (Slovenské pohľady 4 - 1896). Usilovne aj na sklonku svojho života (do dôchodku odišiel roku 1873) vo vysokom veku pomáhal zbierať a zostavovať pre potreby zachovania slovenského dedičstva etnografické materiály svojho prostredia. Napríklad v roku svojej smrti 9. 4. 1893 už po druhýkrát za sebou posiela na výzvu moravského dialektológa Františka Pastrneka zozbieraný piesňový a nárečový materiál o používanom slovenskom nárečí v Sarvaši. Š. Koreň končí list Pastrnekovi s odborným obsahom takto: „Zavieram s tým želaním, aby Všemohúci vašu vysokoučenosť pri dobrom zdraví skvelým zdarom v prácach vašich potešoval, na mnohé letá k radosti všetkým Slavianom a zvlášte nám, potláčaným Slovákom.” (Slovenské pohľady 13 - 1893). O niekoľko dní po odoslaní žiadaných materiálov tento rodoľub a dolnozemský národný buditeľ 17. apríla 1893 v Sarvaši zakončil svoj plodný život. Nebolo by od veci pouvažovať, či by slovenská sarvašská škola nemohla niesť meno tohto príkladného a svojmu rodu verného dolnozemského Slováka. Život a dielo tohto významného dolnozemského pedagóga a publicistu by si zaslúžili väčšiu pozornosť a úctu.

Ján Jančovic