„Jedna dedina – tisíc zážitkov“ je sloganom Centra tradícií, interaktívneho rodinného a zábavného parku v Sejdi (Sződ), ktoré je prístupné širokej verejnosti od januára tohto roku. My sme si v spoločnosti predsedníčky Slovenskej samosprávy Peštianksej župy Zsóky Klimászovej, ktorá roky žila v obci a dodnes je motorom slovenského diania v nej, ešte pred jeho otvorením mali možnosť pozrieť výstavu, resp. nahliadnuť do práce inštitúcie.

„Ešte v roku 2022 získala naša samospráva finančnú podporu z fondu TOP PLUSZ (Operatívny program pre rozvoj regiónov a obcí) v hodnote 231 milióna forintov na vytvorenie a päťročné prevádzkovanie nového tzv. Domu tradícií,“ začala s predstavením inštitúcie jej vedúca, kultúrna manažérka obce Éva Kelemenová Ráczová. „Podmienkou získania podpory bolo, aby budova miestno-historickej zbierky v danej obci bola nielen obnovená, ale aj zmodernizovaná využitím nových technológií a interaktívnych riešení. My sme dovtedy mali túto zbierku v dvoch miestnostiach, rozhodli sme sa preto vybudovať úplne novú budovu, v ktorej okrem výstavných siení pre národopisné exponáty budú aj miestnosti, vhodné na rôzne spoločenské aktivity. Vytvorili sme pracovný tím, do práce sme zapojili informatika, experta marketingu, ako aj miestnu základnú školu, pretože počítame s pravidelnou účasťou žiakov na našich výstavách, kreatívnych dielňach a ďalších programoch. Pritom pri vytváraní koncepcie, vzhľadu a vôbec fungovania, sme dostali pomoc od renomovaných odborníkov, ako napríklad od Eriky Koltayovej z Etnografického múzea alebo Beatrix Kissovej z Národného osvetového ústavu.“

Po vypočutí základných informácií sme sa vybrali po budove, aby sme s pomocou miestnej kultúrnej pracovníčky objavili, čo všetko ponúka nová inštitúcia v obci neďaleko Vacova. Ako prvá nás prekvapila tzv. úniková izba ľudovej kultúry. Je zariadená ľudovým nábytkom a predmetmi a kto sa odhodlá vojsť, má štyridsaťpäť minút za zatvorenými dverami, aby vyriešil úlohy z oblasti ľudového umenia. „Už sme mali testovacie dni a môžem povedať, že tento typ hravého učenia je populárny nielen v kruhu detí, ale aj dospelých. Pritom je táto izba unikátna aj z odborného hľadiska. Budú sem chodiť aj muzeológovia, aby získali poznatky a nápady v prípade, ak si budú chcieť vytvoriť niečo podobné. Vytvorenie takéhoto riešenia svedčí o nápaditosti turistického manažéra Gábora Magyaricsa, ktorý je vedúcim Turistického spolku mesta Tata a jeho okolia. Inak práve v znamení nášho sloganu „Jedna dedina – tisíc zážitkov“ poskytujeme aj ďalšiu formu zábavy, populárnu predovšetkým v kruhu mladších, hľadanie pokladov po celej obci pomocou QR kódov,“ vyzdvihla vedúca inštitúcie.

Na dverách ďalšej časti budovy je plagát so zoznamom krúžkov. „Keďže naša inštitúcia je zároveň filiálkou Národného osvetového ústavu, máme možnosť získať v rámci neho zdroje na financovanie rôznych krúžkov, tohto roku sa nám podarilo zatiaľ rozbehnúť kurz pletenia z prútia,“ dodala É. Kelemenová Ráczová. Pri našej obchádzke komplexu nasledovali priestory stravovacej prevádzky. „Podmienkou úspešného uchádzania sa o podporu z TOP PLUSZ bolo aj zabezpečenie možnosti stravovania tak v interiéri, ako aj vonku. Bufet a pec na dvore bude prevádzkovať živnostník, avšak pri organizovaní programov v týchto priestoroch samospráva vždy bude mať prednosť. V peci sme už piekli posúchy, ako aj mäsité jedlá,“ pokračovala naša hostiteľka. Pri peci je vystavené aj rôzne poľnohospodárske náradie, ako aj úžitkové predmety z domácnosti. V ďalšom trakte budovy sme „dorazili do cieľa“, tu sa nachádza totiž spomínaná národopisná výstava. A v čom spočíva jej interaktívnosť? „Skupinám, resp. jednotlivým návštevníkom odporúčame, aby prehliadku začali v tzv. temnej, premietacej miestnosti, ktorej koncepciu vytvoril renomovaný scénický a kostýmový výtvarník Csaba Antal. Kým v zadnej časti na plátne sa uvádza krátky film o určitej oblasti ľudovej kultúry, resp. o každodennom živote v minulosti, zatiaľ sa priebežne objavuje vitrína s bábikami v situácii z filmového záberu (napr. každodenná práca, kroje, púť alebo pohreb atď). Pritom treba vyzdvihnúť, že všetky bábiky v krojoch – je ich vyše osemdesiat – sú „dielami“ Rozálie Petrásovej. Pozbierala ich počas dlhých desaťročí a ušila im kroje,“ vysvetlila nám naša sprievodkyňa. Z oblasti náboženského života obce práve v tejto miestnosti sme sa dozvedeli, že hlboko veriaci katolíci zo Sejdi chodili nielen na väčšie známe pútnické miesta, ako Mátraverebély, alebo Máriabesnyő, ale aj do Mlynkov.

Po absolvovaní tejto miestnosti vo výstavnej sieni s názvom „Izba spomínania” návštevník si už na digitálnej obrazovke môže vybrať z Obsahu a pozrieť si dlhšie napríklad opis miestneho kroja v podaní Zs. Klimászovej, alebo ako pripravuje kapustníka teta Manci Szabová. Na dotykovej obrazovke si do detailov môžu preštudovať motívy niekdajšej výšivkárky Alžbety Volenticsovej, ktorá si sama kreslila vzorky. Táto technika záujemcom umožňuje aj to, aby „listovali”, alebo zväčšili-zmenšili jednotlivé strany.

„Na miestnych krojoch dominujú bordové, červené, alebo ružové vyšívané ruže, púčiky boli vždy červené, alebo ružové a nemohli chýbať ani modré nezábudky. Zaujímavé je, že tunajší ženský kroj sa ešte aj v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zmenil. Ženy, ktoré už chodili pracovať do Novej Pešti prevzali od krojovaných žien z Újpaloty – traduje sa, že to boli Slovenky – nový typ čepca, ktorý nazývali kontík (pravdepodobne z maďarského konť – drdol),“ zasvätila nás do tajov miestneho ľudového odevu naša druhá sprievodkyňa, Zsóka Klimászová.

Z pôvodnej výstavy v bývalej budove aj tu je vystavená kuchyňa a čistá, alebo parádna izba, kde sú na šublóte obrazy svätých, alebo sakrálne predmety z pútí. Na stenách okrem rodinných fotografií sú zavesené aj väčšie obrazy s náboženskou tematikou, resp. portréty svätých, alebo aj – podobne ako v iných našich regiónoch – zarámovaná parta nevesty. Na posteli sú veľké vyšívané vankúše, s monogramom a krstným menom ich majiteľky.

„Tieto patrili mame nášho starostu Ladislava Hertela, tete Viktórii Hertelovej, rod. Kelemenovej, preto vidieť na nich meno Vituska. Inak v Sejdi práve Viktória a Vera patrili k najčastejším dievčenským menám,“ dodala ešte pred našou rozlúčkou predsedníčka Slovenskej samosprávy Peštianskej župy.

Cs. Lampert

Foto: autor