Láska sa nedá zakázať ● Posledná cesta Milana Rastislava Štefánika

O životný osud Milana Rastislava Štefánika sa zaujímam, odkedy som v jeho rodnom kraji na Brezovej pod Bradlom pôsobil ako učiteľ (1949 - 1953). Mal som možnosť vtedy sa rozprávať s ľuďmi, ktorí sa s ním osobne poznali a zúčastnili sa i jeho pohrebu.

V tých rokoch, keď som tam začal učiť, sa konali posledné a už dosť obmedzené štefánikovské spomienkové oslavy. Výnimku tvorili potom iba roky 1968 a 69, vďaka A. Dubčekovi... Materiál na spracovanie tohto článku som čerpal najmä z miestnych zdrojov. Som totiž členom Spoločnosti M. R. Štefánika so sídlom v Brezovej pod Bradlom a odtiaľ dostávam bohatý historický materiál, ale i časopis Bradlo.

Ako je známe, 4. mája 1919 dotĺklo srdce astronóma, vojenského letca, diplomata a spolutvorcu prvého československého štátu M. R. Štefánika. Zahynul, keď sa vracal po ukončení svetovej vojny z Talianska do vlasti. Dvojplošné talianske lietadlo Caproni, ktorým cestoval, sa tesne pred pristátím neďaleko Ivánky pri Dunaji zrútilo. S ním vyhasli aj životy troch talianskych spoluletcov. Štefánika po tejto strašnej katastrofe našli ležať asi dvanásť krokov od lietadla, dvoch pilotov tesne pri a tretí zhorel v lietadle. Pôvodne mali Štefánika pochovať v jeho rodnej obci v Košariskách vedľa otca, ktorý zomrel ešte roku 1913. Jeho priateľ z detstva, architekt Dušan Jurkovič, však zmýšľal inak. Navrhol ho pochovať na neďaleký kopec Bradlo, kde Štefánik v mladých rokoch veľmi rád chodieval a opájal sa pohľadom na malebné okolie. Podarilo sa mu svojím návrhom presvedčiť i jeho najbližších, ako aj najvyššie kompetentné miesta. Prvá rozlúčka so zosnulými sa uskutočnila 10. mája na dvore posádkovej nemocnice v Bratislave. Tu sa s ním rozlúčili, okrem početnej verejnosti, aj zástupcovia Talianskeho kráľovstva, Francúzska a Anglicka, ako aj vysokí československí štátni činitelia. Po tomto akte ich rakvy naložili do smútočného vlaku a zaviezli na Brezovú (dnes Brezová pod Bradlom). Tu ich čakal mohutný zástup Štefánikových rodákov. Keď počas vykladania rakiev z vlaku brezovský spevokol zaspieval hymnickú pieseň Kto za pravdu horí, nezostalo ani jedno oko suché... Veď čoskoro sa ho chystali jeho rodní privítať na tomto mieste ako národného hrdinu, ale živého. Rozlúčkové pobožnosti sa konali najprv v brezovských chrámoch, evanjelickom a rímskokatolíckom (v rímskokatolíckom s talianskymi pilotmi), a potom v evanjelickom kostole na Košariskách, kde Štefánikov otec pôsobil dlhé roky ako kazateľ. Tu sa s ním prišiel rozlúčiť vtedy už 70-ročný slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav. A v evanjelickom kostole na Brezovej mu syn Andreja Sládkoviča Martin Braxatoris-Sládkovičov predniesol vlastnú báseň Na Bradle zádumčivom... Potom sa pohol mohutný pohrebný sprievod strmým svahom peši na Bradlo, kde sa konala posledná rozlúčka so zosnulými. Ich rakvy naložené na tafety ťahali hore tri páry čiernych koní. Pochovali ich do spoločného hrobu, ale iba dočasného. Dnes tu stojí omnoho dôstojnejší stánok ich večného odpočinku - Mohyla M. R. Štefánika, postavená roku 1928. Veľkolepé to dielo národného umelca architekta Dušana Jurkoviča. Mohutnosťou, umeleckým stvárnením, nenásilne vkomponovaná do okolitej prírody, patrí k najkrajším pamätníkom tohto druhu v celej Európe.

Štefánikova mohyla na Bradle sa čoskoro stala pútnickým miestom roduverných Slovákov a Čechov, ale aj mnohých jeho uctievateľov spoza hraníc. Začiatkom mája sa tu po dlhé roky konali mohutné celonárodné spomienkové oslavy, až kým ich vtedajší mocipáni nezakázali. Po celé roky sa nesmelo o ňom vyučovať v školách, búrali jeho sochy, premenúvali ulice, dokonca i najvyhľadávanejší minerálny prameň na Sliači, zvaný Štefánik, premenovali na Partizán. Dnes tomuto veľkému synovi nášho národa opäť venujeme zaslúženú pozornosť. Veď láska sa nedá zakázať, náš národ si Štefánika vysoko váži a má ho rád.

Štefan Hudák