O našom školstve s otáznikmi

Ako je to možné, že v našich školách sa už desaťročia žiaci poriadne nenaučia po slovensky? Čím to asi bude, že v ostatných, nie národnostných školách, sa dokážu naučiť trebárs aj cudzí jazyk na lepšej úrovni? Prečo sa to nedá?

Aj keď si to v dostatočnej miere nie všetci a nie vždy uvedomujeme, otázky národnostného školstva sú pre nás, príslušníkov slovenskej menšiny v Maďarsku, nesmierne dôležité - pravda, iba v tom prípade, ak nám skutočne záleží na tom, aby sme ako národnosť pretrvali. Všetci dobre vieme, že ťažkosti sú aj v školstve väčšinového národa, ale národnostné školstvo v Maďarsku, a tak aj slovenské, je predsa len výnimočné. V tejto súvislosti by som chcela nastoliť niekoľko, podľa môjho názoru, kľúčových otázok, na ktoré by sme mohli spolu so všetkými zainteresovanými hľadať odpoveď. Uvedomujem si, že to nie je jednoduché, veď neraz sa aj tie najsľubnejšie diskusie skončia konštatovaním, že inak sa to nedá, alebo určite to bude raz lepšie, či školy nie sú dosť efektívne, ale nie z nich viny, veď v našich školách nie sú mimoriadne nadané deti a podobne.

Predsa len by sme mali položiť otázky: Máme dosť svojich slovenských a hosťujúcich pedagógov? Učitelia a žiaci sa rozprávajú po slovensky? Je dosť učebných pomôcok? Ako je to možné, že v našich školách sa už desaťročia žiaci poriadne nenaučia po slovensky? Čím to asi bude, že v ostatných, nie národnostných školách, sa dokážu naučiť trebárs aj cudzí jazyk na lepšej úrovni? Možno chyba je práve tam, kde sa vysvetlenia typu „preto sa to nedá, lebo...“ rodia. Konkrétnym výsledkom v našom školstve sa, samozrejme, treba tešiť a nespomínať stále iba ťažkosti. Ale: kde sú? A čo s pomocou? Kto, kde, kedy, ako dostane? Nehovoriac o akejsi novej štruktúre tzv. slovenského národnostného školstva v Maďarsku, ktorá by prebudila, naplnila skutočným obsahom náš „systém“, ktorá by bola schopná aspoň spomaliť našu úbohú asimiláciu.

Pred niekoľkými rokmi, keď sa rodila novela školského zákona v Maďarsku, zmeny týkajúce sa národností mali odsúhlasiť aj naše kompetentné zbory, napríklad Školský výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy alebo Štátna menšinová rada (OKB) pri Ministerstve školstva a kultúry MR, pozostávajúca z menšinových expertov. Štátny pedagogický ústav (OPI) ako národnostné metodické centrum riadiace aj národnostné školy sa k tomu, žiaľ, vyjadriť už nemohol, lebo bol zrušený. V procese novelizácie školského zákona boli preverené už aj vtedy zastarané slovenské učebnice. Dodnes neboli vydané nové učebnice jazyka a literatúry . Nový program by si vyžadoval oveľa väčšiu štátnu podporu, na čo v súčasnej ťažkej hospodárskej situácii ani myslieť nemôžeme - hovoria mnohí. Ale prečo vlastne? Podľa mojej mienky by sme si ju mali vybojovať. Bez dostatočnej finančnej podpory ani národnostné školstvo nemožno kvalitatívne rozvíjať.

Snáď najdôležitejšou otázkou je: kam vlastne chceme smerovať, čo by bolo potrebné k dosiahnutiu cieľa? Súrne by sme mali zmapovať situáciu a nájsť adekvátne odpovede. Naši metodici a členovia Školského výboru CSS musia konzultovať so školami, učiteľmi a rodičmi, aby sa rozhodli, či chceme ozajstné slovenské školy. Ak zistíme, čo treba k tomu, aby dobre fungovalo aspoň niekoľko slovenských škôl, potom treba zabezpečiť podmienky a riadiť sa podľa toho. Iste to nie je ľahké. V niektorých (pôvodne) Slovákmi obývaných obciach v Maďarsku majú žiaci iba štyri hodiny slovenčiny týždenne. Môže to stačiť na osvojenie si jazyka? Chyba je iste aj v našich pomaďarčených hlavách. V súčasnosti sa aj na Slovensku rokuje o školstve. Tam v maďarských národnostných školách „majú sedem hodín maďarčiny a štyri hodiny slovenčiny. Vo verzii štátneho vzdelávacieho programu je napísaný rovnaký počet hodín slovenčiny ako maďarčiny.“ O tzv. slovenskom školstve sme sa nedávno mohli dočítať v našich novinách, ako ho vidí predstaviteľ rezortu školstva. Akoby bolo aspoň viac-menej všetko v poriadku. Mohli by sme sa potešovať tým, že dovtedy je dobre, kým vôbec možno písať o tom , že nejaké národnostné školstvo v Maďarsku existuje, aj keď sú finančné ťažkosti...

Kam sa môžu obrátiť so svojimi problémami národnostné školy vyučujúce slovenčinu? Máme len Celoštátnu slovenskú samosprávu a národnostného ombudsmana, no a, samozrejme, ministra, ktorý je zodpovedný za naše školstvo. Vedúci najvyššieho voleného zboru našej Slovače sa vyjadrujú v tom zmysle, že nemajú právomoc usmerňovať, resp. zasahovať... nanajvýš v školách, ktoré prevzali a prevádzkujú. Osobne môžem iba súhlasiť s Gregorom Papučkom, ktorý sa správne spytuje, o čo sú slovenskejšie tieto školy odvtedy, ako sme ich prevzali, veď žiadne predpisy nevyšli, čo všetko musia obsahovo spĺňať tieto školy, aby patrili k celoštátnej samospráve. Vieme, ako stojíme už aj s tou najzákladnejšou otázkou či požiadavkou, aby aspoň v týchto školách pedagógovia a žiaci bežne komunikovali po slovensky... Ak si naši lídri myslia, že nemôžu rozhodovať o neprevzatých školách, čosi predsa len môžu, lebo napr. hlasovali o tom, aké učebnice môžu používať žiaci týchto škôl. Už aj preto by sa mali starať o tzv. neprevzaté školy, lebo ako volení predstavitelia zastupujú aj rodičov tých detí, ktoré chodia do týchto inštitúcií. Každodenná prax v našom školstve je taká, že k zásadným veciam sa musí vyjadriť Štátna menšinová rada (OKB) pri rezorte školstva. Toto odborné grémium si nárokuje mienku školských výborov celoštátnych samospráv jednotlivých národností, tieto sa opierajú o stanoviská škôl a tým je kruh uzavretý.

Chceme či nie, máme a aj musíme všetci cítiť zodpovednosť za naše školstvo. Ak niečo nefunguje, mali by sme si to aspoň priznať. Akože napríklad výpis konkurzu pre zostavovanie učebníc určite nie je v poriadku, veď už od roku 2004 ministerstvo nevypísalo súbeh pre učebnicu slovenskej literatúry a jazyka. Keby sa to stalo v inej krajine s inou národnosťou, už by to malo poriadny ohlas. Je pravda, že zhotovanie národnostných učebníc je drahá záležitosť (ale nielen v Maďarsku), predsa preklady národnostných učebníc vychádzajú plynule, jeden ročník za druhým a nie s niekoľkoročnou prestávkou, ako u nás.

Ak v iniciovaní nových nárokov na riešenie úloh v oblasti národnostného školstva sú naši národnostní občania menej aktívni, mali by byť aktívni aspoň poslanci, ktorí ich zastupujú. Naša politická reprezentácia by mala aktivizovať nás všetkých, aby sa prebudili aj naše školy. Kto bude zodpovedný za to, ak sa naše školy jednoducho stratia?

Mária Šutinská