K 290. výročiu založenia Malého Kereša Slovákmi

V rovnakom čase ako do Békešskej Čaby, roku 1718 prišli Slováci aj do ďalšieho dolnozemského strediska, ležiaceho juhozápadne od Budapešti, do Malého Kereša.

Prebúdza sa povedomie Slovákov

Do tohto opusteného priestoru ich naverbovali majitelia nehostinnej pustatiny Ján a Štefan Vattayovci. Aj keď noví slovenskí osadníci podľa osadníckej zmluvy boli na tri roky oslobodení od platenia akýchkoľvek daní, rozsiahly chotár pozostávajúci väčšinou z málo úrodnej, slatinnej pôdy, im dlho veľa úžitku neprinášal. Ani o niečo úrodnejšia časť chotára, obsahujúca pieskovitú zem, nebola najvhodnejšia pre plnohodnotné hospodárenie. Tunajší Slováci dlho zápasili s nepriaznivými prírodnými a pôdnymi podmienkami, až kým svojou usilovnosťou, prácou a umom neprinútili zem, aby im prinášala úžitok. Prišli aj na spôsob, ako zastaviť sústavný pohyb piesku a jeho previevanie z miesta na miesto. Tento, ako sa neskôr ukázalo „zlatý piesok“, vysadili sadenicami viniča hroznorodého a tak zastavili piesočnú eróziu.

Krátko po svojom príchode si Slováci evanjelického vierovyznania pozvali do Malého Kereša prvého farára a učiteľa. Po desiatich rokoch účinkovania, v období rekatoliziácie, museli však Malý Kereš a svojich rodákov opustiť. Toto obdobie nepriaznivo zasiahlo do života tunajších evanjelikov. Slobodného vyznávania viery sa dočkali až po vydaní Tolerančného patentu. Po roku 1781 sa mohli cirkev a škola slobodne rozvíjať s tým, že liturgickým a vyučovacím jazykom bola biblická čeština a krátky čas aj slovenčina. To bolo na dlhé roky zárukou, že v Malom Kereši sa stala dorozumievacím jazykom výlučne archaická slovenčina - nárečie južnostredoslovenského charakteru, pretože väčšina osídlencov pochádzala z tohto priestoru. Podľa priezvisk sa dá usudzovať, že najviac ich sem prišlo z Hontianskej stolice a v rámci druhotnej kolonizácie z Peštianskej stolice.

Významným medzníkom v živote malokerešských Slovákov bol v roku 1810 príchod evanjelického farára Štefana Lešku. Tento spisovateľ, jazykovedec, novinár, učiteľ a vyšší cirkevný hodnostár pred pôsobením v neďalekej Dunaeďháze (1798 - 1810) bol prvým redaktorom Prešporských novín a korektorom českých kníh, farár viacerých českých cirkevných zborov a v rokoch 1794 - 1798 dokonca stál v Prahe na čele českých evanjelikov ako superintendent (biskup). V Malom Kereši, kam prišiel z Dunaeďházy, vo svojej tvorbe pokračoval. Popri odborných článkoch vo vedeckých časopisoch v Malom Kereši vydal zbierku „Písničky duchovní“ a krátke dejiny mestečka s názvom „Kratičká histórie městečka Kiškírešu“. Toto dielo napísané v slovakizovanej češtine (bibličtine) patrí medzi jediné, z ktorého sa môžeme dočítať o začiatkoch a podmienkach osídlenia Slovákov v Malom Kereši. V roku 1810 v jednom zo svojich článkov uviedol, že v tomto poľnom mestečku žije až 5 000 duší a v článku, ktorý vyšiel až po jeho smrti (1818), okrem iného píše, že Malý Kereš je lokalita s čisto slovenským obyvateľstvom a podľa jeho údajov tam žije 5 700 ľudí. Už v čase pôsobenia Štefana Lešku sa v Malom Kereši neúplne vyučovala aj maďarčina, ale samostatného evanjelického učiteľa maďarčiny mala cirkevná škola až od roku 1834. Potom už nasledoval veľký maďarizačný tlak, ale až do roku 1873 prebiehala ešte stále dvojjazyčná výučba. Po tomto roku sa na príkaz vrchnosti vyučovanie v slovenskom jazyku zrušilo a potom už začal prudký rozvoj maďarského školstva. Po slovensky sa vyučovalo už iba na hodinách náboženstva. Približne do deväťdesiatych rokov 19. storočia sa ešte aj v rodinách mestských a okresných úradníkov hovorilo po slovensky, potom aj v týchto rodinách vyvrcholila maďarizácia a pomaďarčovanie mien. Na šírenie účinku maďarizácie malo v Malom Kereši ako na izolovanom ostrove vplyv pravdepodobne aj to, že sa tu narodil básnik Alexander Petrovič - Petőfi. Pre mnohých už nebolo rozhodujúce, že bol synom slovenských rodičov, ale to, že si slovensky znejúce meno zmenil na Petőfi. Ďalší Slováci boli ako štátni zamestnanci nútení zmeniť si svoje priezviská. A tak si ešte aj dnes Malokerešania pamätajú, že terajší Réti bol priezviskom Slovák, Samoš - Súdovský, Kiš - Klásko, Kutaši - Krist, Vároši - Vlčko, jeho brat sa stal Bákoni, Bikedi - Bobek, Tiháni - Trstínsky a jeho brat sa stal Tisai a podobne ďalší. Ešte šťastie, že väčšina tunajších Slovákov bola roľníkmi a vinohradníkmi a väčšina z nich nebola nútená meniť si svoje priezviská, o čom svedčí aj terajší telefónny zoznam mesta, ktorý je zaplnený peknými slovenskými priezviskami.

Obdobie násilnej maďarizácie zanechalo na Malokerešanoch veľké rany, a to nielen v medzivojnovom období, ale aj tesne po nej. O rodnom jazyku Slovákov sa učitelia vyjadrovali hanebne, čo vyrastajúcu mládež odrádzalo od jeho používania. Aj z toho dôvodu povedomí Slováci, ktorí cítili veľkú krivdu páchanú na svojej národnosti, sa v rokoch výmeny obyvateľstva rozhodli presídliť na Slovensko. Z Malého Kereša sa veľká skupina Slovákov, bolo ich približne tisícpäťsto, presídlila v rokoch 1947 - 1948 do obce Nesvady v okrese Komárno. Po zložitých prvých rokoch udomácňovania sa Malokerešanov v Nesvadoch si títo presídlenci z Maďarska svojou pracovitosťou, mravnosťou a kultúrnosťou nakoniec získali vážnosť a rešpekt medzi pôvodným obyvateľstvom. Dnes v bývalej čisto Maďarmi osídlenej dedine Nesvady sa už vyše štyridsať percent obyvateľov hlási k slovenskej národnosti. Deti týchto presídlencov dosiahli na Slovensku vysoký stupeň vzdelania, národného povedomia a našli všestranné uplatnenie v starej vlasti. To bola nakoniec túžba ich rodičov, ktorí sa rozhodli presídliť na Slovensko.

O nepatrné zavedenie slovenčiny v Malom Kereši sa pokúsila po sto rokoch hŕstka slovensky cítiacich obyvateľov; v rokoch 1970 - 1971 dosiahla najprv založenie národnostnej inštitúcie a následne zavedenie výučby slovenského jazyka ako predmetu v jednej základnej škole. Jednou z učiteliek, ktorá v tom čase prišla zo Slovenského Komlóša do rodiska svojho manžela, bola Elena Kovátsová - Kostrová. Táto učiteľka slovenského jazyka, s ktorou som dlhšie v písomnom styku, učila vo viacerých Slovákmi osídlených dedinách v Maďarsku a bola aj župnou školskou inšpektorkou pre školy s vyučovacím jazykom slovenským. Jej obidvaja rodičia Ján Kostra a Elena Lamošová sa narodili v Turci a po rozpade monarchie pracovali v neďalekej dedine Bóča (Bócsa), kde sa Elena Kovátsová-Kostrová roku 1920 narodila. V Malom Kereši pôsobila nielen ako učiteľka, ale aj ako kultúrno-osvetová pracovníčka, keď vo voľnom čase pracovala v ženských krúžkoch a pomáhala ženám zdokonaľovať sa v slovenčine. Ani dnes táto neúnavná 88-ročná Slovenka neodpočíva, ale stále niečo pripravuje, prekladá texty a listiny a takmer nikdy nechýba na Slovákmi organizovaných akciách v Malom Kereši, hoci už niekoľko rokov žije v Kecskeméte. Dnes sa v Malom Kereši vyučuje slovenčina na Základnej škole J. Bema, a to iba týždenne štyri hodiny. Deti, ktoré navštevujú hodiny slovenčiny, často vídať spievať či recitovať na akciách slovenských spolkov, ale hlavne Slovenskej samosprávy v Malom Kereši, na čele ktorej stojí zapálená a neúnavná organizátorka Zuzana Gmoserová. Tá je v ostatných rokoch dušou všetkých Slovákmi organizovaných mestských akcií. V máji tradične organizujú Celoštátny závinový festival, na ktorom sa v roku 2006, keď som medzi nich zavítal, zišlo dvadsať trojčlenných družstiev Slovákov z viacerých žúp Maďarska. Dokonca sa na podnet predsedu MO MS Nesvady Ing. Štefana Barkociho tejto súťaže od roku 2007 zúčastňuje aj družstvo z Nesvád. Treba vyzdvihnúť, že pri každom podujatí organizovanom Slovákmi nechýba vystúpenie malokerešského slovenského spevokolu a citaristov. Členmi tohto kolektívu sú väčšinou starší Slováci, ktorí ešte dobre ovládajú rodnú reč a pre mladších sú dobrým príkladom, že národné tradície si treba vážiť a zachovávať. A to je v meste, v ktorom asimilácia Slovákov pokračuje míľovými krokmi, viac ako potrebné. Jazyková situácia v Malom Kereši je v súčasnosti už taká, že po slovensky sa až na pár jednotlivcov dá dohovoriť už iba s najstaršími občanmi. Aj preto každý počin, ktorý v tomto meste organizujú pod gesciou slovenských spolkov a slovenskej samosprávy dáva nádej, že tunajší obyvatelia, ktorí majú slovenské korene, si ešte dlho budú uvedomovať svoj slovenský pôvod. A to aj napriek tomu, že pre mnohých je už slovenčina cudzím jazykom. Pri každom podujatí, ktorého sa v Malom Kereši zúčastňujem, môžem konštatovať, že viacerí slovenčinu neovládajúci krajania priznávajú svoje slovenské korene a mnohí z nich ľutujú, že sa nenaučili reč svojich predkov. Tak to bolo aj vlani začiatkom septembra, keď v tomto už pätnásťtisícovom meste slovenské spolky a slovenská samospráva usporiadali v spolupráci s magistrátom mesta oberačkové slávnosti a slovenské národnostné dni. Počas troch dní žilo toto mesto v znamení ešte stálej prítomnosti svojich slovenských zakladateľov. Popri množstve stánkov, degustácii vína, výstav, koncertov, ožil aj Slovenský ľudový dom, ktorý je pamiatkou na príchod prvých slovenských osídlencov a miestom kultúrneho dedičstva tunajších Slovákov. Konali sa v ňom rôzne tradičné podujatia, ktoré pripomínali zručnosť prvých prisťahovalcov. Vinohradníci a vinári hodnotili najlepších pestovateľov a dorábateľov vína. Slovenské národnostné dni zvýrazňovali stretnutia a vystúpenia speváckych súborov so Slovákmi osídlených obcí župy, oberačkový bál a ochutnávky slovenských gastronomických špecialít. Do ich rámca a miestneho koloritu vhodne každoročne zapadá „Haluškový dvor Liptákov“, kde bryndzové halušky - strapačky, kapustnicu a pirohy pripravovala Szekelyova halušková skupina z Liptovského Mikuláša, ktorá je niekoľkonásobným majstrom Slovenska vo varení a jedení halušiek. Liptáci tu majú už domovské právo, lebo mestá Liptovský Mikuláš a Malý Kereš roku 1973 nadviazali priateľské styky a často sa stretávajú. Od roku 2005, keď mesto Malý Kereš nadviazalo dohodu o spolupráci aj s obcou Nesvady, sa na akciách mesta zúčastňuje okrem oficiálnej delegácie čoraz viac Nesvadčanov. Oficiálny akt podpísania dohody o vzájomnej spolupráci sa udial v roku 2005 na radnici a podpísali ju v prítomnosti veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Juraja Migaša najvyšší predstavitelia oboch miest.

Ukazuje sa, že oživovaním slovenských tradícií a organizovaním slovenských akcií, ktoré majú plnú podporu mestských orgánov, sa v Malom Kereši aj napriek neznalosti jazyka svojich predkov prebúdza v mnohých národné povedomie a hlásenie sa k slovenským koreňom. Najlepším svedectvom je, že kým pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa v meste prihlásilo k slovenskej národnosti iba 274 ľudí, v roku 2006 počas októbrových volieb do slovenskej samosprávy sa zaregistrovalo až 619 slovenských voličov. Tento najnovší výsledok prekvapil aj Celoštátnu slovenskú samosprávu, pretože Slováci v Malom Kereši dosiahli oproti minulým obdobiam index rastu, ktorý ich zaradil na prvé miesto čo do počtu prihlásených nových voličov v rámci všetkých Slovákmi obývaných obcí a miest v Maďarsku. Veľkú zásluhu na tomto národnostnom prebudení možno pripísať bohatej kultúrno-spoločenskej činnosti miestnej slovenskej samosprávy na čele s predsedníčkou Zuzanou Gmoserovou, ktorá bola zvolená aj za členku Celoštátnej slovenskej samosprávy. Svojou mierou k tomu prispievajú aj priateľské styky mesta s mestami na Slovensku a obnovené rodinné styky s rodinami presídlencov. Ukazuje sa, že celoročná kultúrna a spoločenská aktivita slovenských spolkov v Malom Kereši dáva záruku, že si toto mesto bude ešte dlho pripomínať svojich slovenských zakladateľov a tým aj udržiavať svoje kultúrne tradície.

Ján Jančovic