Bilingvizmus ako pozitívum v procesoch kultúrneho rozvoja

Problematiku bilingvizmu (bilingválnosti) môžeme vnímať v niekoľkých rovinách. Jedna z týchto rovín sa prejavuje ako dôsledok širších historických okolností.

V rámci malej exkurzie do minulosti by sme napríklad mohli povedať, že keby Slováci ostali v bývalom Uhorsku (čím by vlastne prispeli k jeho zachovaniu), rozvíjali by sa podstatne pomalšie (a to nielen v jazykovej, ale i celkovej kultúrnej, spoločenskej, hospodárskej a politickej oblasti), ak by sa vôbec vyvíjali, keďže predpokladom rozvoja v onom štátnom útvare bola jednojazyčnosť - ináč povedané maďarčina, a dvojjazyčnosť sa neobjavovala ani vo víziách ideológov onoho štátneho útvaru.

V tejto súvislosti môžeme pripomenúť aj platnosť opaku, pravdaže, v inom kontexte: veľa maďarských osobností (v minulosti, a nie je to inak ani v súčasnosti - prirodzene, nielen v prípade Maďarov) získalo svetové meno a uznanie až v inojazyčnom prostredí, tak isto ako nemálo maďarských úspechov bolo (za Uhorska) výsledkom práce nemaďarských osobností (teda maďarské úspechy boli vlastne úspechy uhorské, ibaže ako to povedať zrozumiteľne po maďarsky, keďže v tomto jazyku je Uhorské synonymom maďarského?). Podobne by sme mohli hovoriť o Amerike a mnohých iných krajinách („kupovali a kupujú si mozgy“, alebo im poskytovali a poskytujú príležitosť na uplatnenie), ktorých rozvoj je výsledkom činnosti rozličných entít a identít v rámci administrujúcej angličtiny či iného jazyka.

K druhej rovine stručne: aj keď v prípade bilingvizmu (bilingválnosti) ide o jazyk, respektíve o jazyky a o schopnosť ich využívania v bežnej, každodennej, či vyššej umeleckej alebo odbornej komunikácii, tento prvok ľudskej kultúry a kultúrnosti nestačí skúmať iba z jazykovedného hľadiska; bilingvizmus (bilingválnosť) pokladám za problém v prvom rade kulturologický, keďže ponúka možnosti na skúmanie v oblastiach ľudskej tvorivosti, komunikácie, interpretácie literárnych artefaktov, ale aj histórie, ba i politológie, psychológie a, prirodzene, aj lingvistiky (či dokonca sociolingvistiky), jazykovej kultúry a rétoriky.

V ďalšej, možno trocha extrémne pôsobiacej a akoby už prekonanej rovine nachádzame „strašiaka asimilácie“ (vnímanie bilingvizmu ako nástroja asimilácie), ktorý v tomto regióne - v súčasnosti - pozorujeme u niektorých národnostných Maďarov (ale - žiaľ, reálne a dlhodobo aj u Slovákov najmä v maďarskom prostredí).

„Strašiak asimilácie“ v prípade maďarských národnostných menšín (ak sa naozaj objavuje) býva dôsledkom v prvom rade etnickej osamelosť Maďarov v tomto regióne, čo zasa môže znamenať, že tento národ na svoju obranu používa (a intenzívne používal) vlastnú asimilačnú prax (zaujímavo o tom píše P. Lendvai v knihe „Tisíc let maďarského národa“, Mníchov 1999/Praha 2002). Napríklad pre Slovákov tento proces (až na výnimočné obdobia, povedzme, v časoch reslovakizácie) nebol aktuálny, keďže slovanská blízkosť im vždy poskytovala isté riešenie: maďarská asimilačná politika v 19. storočí podnietila primknutie sa k českému (Kollár, Šafárik), respektíve ruskému (Štúr, Vajanský) kontextu, a napokon tendovanie k samostatnosti (Bernolák, Štúr) - s vedomím príslušnosti k slovanskému svetu (Maďari tieto riešenia a myšlienkové prúdy nazývali panslavizmom).

Bilingválnosť (bilingvizmus) môžeme vnímať a interpretovať aj ako fenomén nezávislý od etnicity prostredia: myslím na prípad, keď príslušník istého národa vo vlastnom národnostnom prostredí používa aj ďalšie, povedzme, dva cudzie jazyky, čiže ovláda viacero jazykov.

Mňa, pravda, zaujíma otázka bilingvizmu (bilingválnosti) v národnostnom prostredí. V rámci maďarských špecifík môže vyvstať otázka: prečo sa príslušníci maďarskej národnostnej menšiny obávajú (a či naozaj) jazykovej asimilácie? Myslím si, že v prvom rade preto, lebo si neuvedomujú pozitíva viacjazyčnosti, čo zasa vyplýva z už spomínaných rezíduí vlastnej jazykovej praxe v minulosti (ktorá sa v súčasnosti akoby obracala proti nim). Ďalej je tu nízka úroveň poznania iných (okolitých) kultúr, prípadne ich podceňovanie v dôsledku nízkeho poznania, z čoho vyplýva predpoklad, že tieto kultúry sa voči Maďarom budú správať zdržanlivo, nedôverčivo, ba azda aj nepriateľsky (táto posledná alternatíva sa týka najmä ľudí nedostatočne kultúrne zorientovaných, u ktorých absentuje princíp nadhľadu).

Tu si pripomeňme, že asimilácia (jazyková, národnostná) sa uskutočňuje vždy a všade, kde sa stretajú etniká, kde dochádza k ich spolužitiu, čiže je to proces prirodzený, ba azda aj nevyhnutný, jeho intenzita však závisí od vyspelosti spoločenstiev i jednotlivcov, ktorých sa dotýka. Ináč povedané, asimilovať možno len jedincov nedostatočne saturovaných vedomím vlastnej etnickej príslušnosti (s nedostatočným národnostným sebavedomím). A ešte ináč: účastníci emigračných vĺn v rozličných obdobiach histórie sú najlepšou ukážkou toho, že aj v cudzom národnostnom prostredí si možno uchovať vlastnú národnosť, ba vo vlastnom jazyku sa aj tvorivo prejavovať. Dokonca jazyk prestáva byť dominantným prejavom (dôkazom) etnicity. Umelci, vedci tvoriaci v cudzom jazyku sa ešte nemusia vzdať vlastnej národnostnej príslušnosti a ani sa jej nevzdávajú, naopak prostredníctvom cudzieho (iného) jazyka (jeho používaním) uskutočňujú čosi ako propagáciu vlastnej etnickej príslušnosti, svojho národa a jeho tvorivého potenciálu v inoetnickom prostredí.

Keďže u národnostných menším otázka materinského jazyka býva citlivejšia a naliehavejšia ako u väčšinových národov, pripomeňme poznatok maďarského jazykovedca Istvána Jakaba, ktorý v práci „Anyanelv és magyarságtudat“ (2006) uvádza, že v inojazyčnom väčšinovom prostredí výučba materinského jazyka v školách s vyučovacím jazykom maďarským nedosahuje požadovanú úroveň a ešte horšie je to so znalosťou materinského jazyka u detí, ktoré navštevujú školy s vyučovacím jazykom väčšiny, v našom prípade slovenčiny. Jakab však príčinu tohto javu férovo hľadá nielen vo väčšinovom prostredí, ale vidí ju aj v tom, že sa „málo číta“ a sledovanie televízneho vysielania v materinskom jazyku nemôže nahradiť čítanie pôvodnej umeleckej (čiže krásnej) literatúry. Toto, pravda, je len jedna strana mince. V slovenskom prostredí za alarmujúce možno pokladať nízke poznanie slovenského jazyka príslušníkmi maďarskej národnostnej menšiny. (Zaujímavé by iste bolo aj hľadanie odpovede na otázku, čo znamená pre človeka uzatváranie sa iba do vlastného materinského jazyka, ignorovanie ostatného sveta, či takýto postoj, prístup k životu v konečnom dôsledku nespôsobuje oslabovanie schopnosti „etnicky“ čistého jedinca komunikovať s okolím, integrovať sa do širších životných celkov, a ďalej: možno vôbec v tomto svete stavať na akejsi etnickej výlučnosti? Otázok by bolo veľa, vecných odpovedí zrejme pomenej.)

Mohli by sme predpokladať aj ďalšiu situáciu, a to, že príslušník národnostnej menšiny v konečnom dôsledku dokonale neovláda svoj vlastný materinský jazyk ani jazyk väčšinový. Otázkou však potom je, či takýto stav je výsledkom dvojjazyčnosti prostredia alebo istých psychologických faktorov, ovplyvňujúcich správanie sa príslušníka národnostnej menšiny (len v zátvorke si pripomeňme, že nedostatočná znalosť slovenčiny u našich študentov, ale, žiaľ, aj pedagógov maďarskej národnosti spôsobuje značné komunikačné ťažkosti). Problém v prípade maďarskej národnosti je väčšmi „reziduálny“, ale prejavuje sa aj ako dôsledok istej „getoizácie“ (výraz nedávno zosnulého Ondra Štefanku). Svedčí o tom aj priam kuriózna skúsenosť z nedávnej minulosti: maďarskí študenti síce chceli študovať v maďarčine na maďarskom oddelení jednej slovenskej univerzity, ale nechceli, aby sa v diplomoch ich kvalifikácia zužovala len na prácu v školách s vyučovacím jazykom maďarským. Zrejme inštinktívne tušili, že je naozaj ťažko predstaviteľné, ako by asi nejeden takýto absolvent - „neznalý“ slovenčiny - vyučoval vo výslovne slovenskom prostredí. (Len dodajme, že tento problém nejestvuje v Maďarsku, kde znalosť úradného jazyka - teda maďarčiny - je prirodzená. Aj z tejto skutočnosti vyplývajú niektoré osobitosti dvojjazyčnosti v spomínanej krajine, a teda aj pozícia slovenčiny ako „druhého“, hoci pre mnohých vlastne materinského jazyka. Slováci v Maďarsku pociťujú asimilačné tlaky, ale ani jeden z nich takýto tlak nevidí v znalosti maďarčiny a má pravdu.)

Slovenská národnostná menšina v Maďarsku je v inej pozícii ako Slováci napríklad v Rumunsku alebo v Srbsku. Kým v Maďarsku v rámci dvojjazyčných prostredí slovenčina je z rozličných príčin „vytesňovaná“ z komunikačných procesov, jednako jestvujú určité formy na jej uchovávanie, a to nielen v rodinných prostrediach a medzi príslušníkmi starších generačných vrstiev, v Rumunsku dvojjazyčnosť otvára Slovákom dvere do rumunskej spoločnosti, nuž a aktivity Slovákov sledujú aj motivovanie Rumunov k štúdiu slovenčiny a slovenskej kultúry.

V súvislosti s Maďarskom uveďme, že na rozdiel od iných krajín, konkrétne napríklad od Srbska alebo Rumunska, kde odborníci z radov slovenskej národnostnej menšiny (Dudok, Anocová, Rozkoš a ďalší) „pestujú“ štandardnú, klasickú jazykovedu, vychádzajúcu zo situácie slovenského jazyka v ich vlasti, v maďarskom prostredí sa bádanie v oblasti slovenského jazyka orientuje najmä na mapovanie a na konzervovanie stavu, na takpovediac lingvosociálne otázky, teda prvoradé sú úvahy o stave používania slovenského jazyka a najmä otázky jeho záchrany, čiže zachovania. Dokumentovať to možno predovšetkým literatúrou, z ktorej tu pripomeňme aspoň niektoré diela Anny Divičanovej: Dimenzie národnostného bytia, Jazyk, kultúra, spoločenstvo, Alžbety Uhrínovej: Používanie materinského jazyka v kruhu slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe, Márie Homišinovej: Slovenská inteligencia v Maďarsku v zrkadle sociologického výskumu alebo zborníky Slovenčina v menšinovom prostredí, Cesta zarúbaná? - Súčasný stav a perspektívy Slovákov v Maďarsku, Slováci v Maďarsku, 15 rokov Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku.

Ak sa teraz na okamih sústredíme na oblasť literatúry a vôbec umeleckej tvorivosti, s uspokojením môžeme konštatovať, že v Rumunsku aj v Srbsku znalosť tamojších úradných jazykov (rumunčiny, srbčiny) umelcom slovenskej národnosti umožňuje tvoriť v týchto jazykoch a byť akceptovaní aj väčšinovým prostredím. V Maďarsku je situácia iná aj v tom, že dielo niektorých slovenských autorov, ktorí tvoria dvojjazyčne, žiaľ, ostáva bez výraznejšieho ohlasu vo vlastnom etnickom aj vo väčšinovom prostredí (tu myslím na autorské a prekladateľské aktivity Alexandra Kormoša a Imricha Fuhla a na prekladateľskú tvorbu Oldřicha Kníchala, ktorý jediný spomedzi Slovákov v Maďarsku vydal súbor maďarských poviedok v slovenčine Čajky a more a knižný výber z poézie E. Adyho v slovenskom preklade - Az Úr érkezése, Príchod Pána, Nadlak 2006).

Zhrnúť by som - aspoň torzovito - mohol aj tak, že isté odlišnosti, či už ako dôsledok dvojjazyčnosti alebo menšinovej pozície medzi národným jazykom a jeho variantmi v národnostných prostrediach, sú prirodzené a možno aj obohacujúce (jazyková čistota ako trvalý jav nefunguje ani v spisovnom jazyku, aj ten sa mení, kazí alebo vylepšuje pod vplyvom rozličných okolností atď.). Ide skôr o to, kto sa ako stavia k tomuto problému. Ja osobne som presvedčený, že dvojjazyčnosť (bilingválnosť) je jav pozitívny, zbližujúci, rozkrývajúci cestu bohatšiemu poznaniu a lepšiemu uplatneniu. A celkom na záver ešte jeden možno zlomyseľný postreh: jednojazyčnosť ako záchrannú sieť prezentujú najmä tí (vrátane Maďarov), ktorí to obyčajne majú ďaleko aj k poznaniu vyjadrovacích možností svojho vlastného materinského jazyka.