Vo svojej pôvodnej reportáži z ďalšieho vydareného podujatia konaného v sarvašskej časti Strieborné vinice, venovanému oživovania roľníckych tradícií, tentoraz už po jedenásty krát ukážkam tradičnej žatvy a mlatby, som sa zameral len na účasť Nitranov na tejto letnej akcii. Aj keď si pripomínam slová svojho otca-roľníka a tiež i vlastníka menšej vinice, že v čase kanikuly sa už do vinohradu za žiadnou prácou nevstupuje, dovoľujem si porušiť túto radu a vstúpiť do „Srieborných“ viníc aj napriek tomuto voľakedy dodržiavanému pravidlu. Kým na Slovensku je ešte žatva v plnom prúde a jej priebeh po častých dažďoch aj veľmi sťažený, na Dolnej zemi ju už najpravdepodobnejšie ukončili a tak už všade vijú dožinkové vence a odovzdávajú ich svojim gazdom a verím, že aj vedúcemu „Sarvašských gazdov“ - poľnohospodárovi a župnému poslancovi Ferkovi Závodovi, ktorý mal najväčšiu zásluhu na tomto úspešnom podujatí. Dlžný som zo svojho zápisníka uviesť niekoľko poznámok o rozhodujúcej účasti Slovákov z Maďarska na tomto živom národopisnom podujatí, ktoré by mohlo zaujať aj slovenských etnografov. A tak kým uvediem niekoľko vlastných postrehov a poznámok, najskôr spomeniem s čím sa prezentovali na tejto slnkom prehriatej manifestácii domáci Slováci.

Významné ocenenie na tradičnej žatve získala slovenská samospráva a Spolok Slovákov z Čabačudu, ktorí obsadili prvé miesto za celkový výkon v súťaži a navyše Štefan Vekoň sa stal najlepším koscom. Čemerčania na čele s predsedníčkou tamojšej slovenskej samosprávy a vedúcou folklórneho súboru Furmička Alžbetou Sabovou vzbudili u návštevníkov veľkú pozornosť usporiadaním svojho stánku, pripravenou stravou, ktorou bola čemerská polievka so zemiakovými guľkami, bravčovým mäsom a zeleninou. Za hlavné jedlo mali kapustovú gerheňu a okolo ich stánku bolo stále živo, lebo sa vyznačovali pestrosťou krojov a ponúkali prospekty dediny aj so slovenským textom. Veľký aplauz dostali za vystúpenie na pódiu, kde sa Furmička predstavila s omladeným kolektívom, čo dáva veľké záruky do budúcnosti. Podľa A.Sabovej v Čemeri ešte približne štyridsať starších žien sa denne oblieka do slovenského kroja. Čulú spoluprácu majú so spriatelenou obcou na Slovensku - Mojmírovcami, s ktorými sa pravidelne každý mesiac stretávajú. Veľmi peknou prezentáciou a početnou skupinou sa predstavili Slováci z Dabaš-Šáre. Ženci pod vedením kosca Blažeja Božika a zberačiek Júliou Jelenákovou a Danielou Smatanovou medzi prvým skosili stanovenú parcelku. Boli jediní so všetkých súťažiacich, ktorí po uvarení hlavnej letnej stravy, ktorá pozostávala zo zapraženej polievky s taškami, omastenými zemiakmi, tvarohom s cibuľou a vareným šalátom so smotanou, počas žatevnej práce priniesli rovno k parcelke pre pracujúcu skupinu ešte navyše suchú „havranku“, ktorú prestreli na obrus. Tieto ľudové gastronomické špeciality pripravili Mária Mrázová, Mária Bolhošová a Eva Smatanová. Dabašská folklórna skupina Rozmarín zabávala žencov aj na poli. Z Kardoša prišli Slováci pod vedením predsedníčky slovenskej samosprávy a Slovenského klubu v Kardoši Judity Fábriovej. Pre žencov a tiež pre prizerajúcich pripravili kyslú žatevnú polievku s citrónovou príchuťou, hovädzím mäsom a zeleninou. Dvojica žencov manželov Ondreja Kohúta a manželky Judity sa pravidelne zúčastňuje tejto súťaži a tak tohto roku ako dvojica získala prvé miesto za kosenie. Želaním Kohútovcov je, aby sa do tejto tradície zapojili mladí Kardošania a tak už tento rok zberačom po nich bol študent slovakistiky na Segedínskej univerzite, inak aj podpredseda miestnej slovenskej samosprávy Peter Pečeňa. Sarvašania sa venovali najmä tradičnej mlatbe klasickou mláťačkou značky Hofferr Schrantz z roku 1923, poháňanú remenicovým prevodom z traktora značky Lanz Bulldog. Kým obsluhu traktora mali na starosti jeho vlastníci Michal Buzáš so synom, mlátačku obsluhoval 63-ročný Ján Lešťan, ktorý je jej spoluvlastníkom spoločne s Františkom Závodom. Na chod celej mlátiacej súpravy dohliadal najstarší zo združenia Sarvašskí gazdovia 89-ročný Pavel Paluška. So sarvašských koscov zase pútal na seba pozornosť 68-ročný Pavel Častvan. O vydarené podujatie s medzinárodnou účasťou, o ktorom sa pochvalne vyjadrovali všetci zúčastnení, sa vo veľkej miere zaslúžil jeho hlavný organizátor František Závoda.

A teraz niekoľko slov k samotnej akcii. Miesto konania je ako stvorené pre toto tradičné podujatie. V terajšej, môžeme povedať dedinke Strieborné vinice, boli ešte v polovici 19. storočia len vinohrady sarvašských roľníkov, ale tiež už aj pálenice väčších majiteľov, kde sa pálila nielen terkelica ale aj „sľuhovica“ a iné pálenky z bohato rodiacich ovocných stromov. V druhej polovici 19. storočia začínajú tu sarvašskí roľníci a vinohradníci stavať príbytky pre seba a „čeľadníkov“ na spôsob radových salašov. Už v roku 1884 tu bývalo toľko obyvateľov, že tu vybudovali školu, kde teraz okolo jej budovy a širokého priestranstva prebieha celý žatevný festival. Keď som sa pred štvrťstoročím zoznámil s touto osadou a s jej slovenskými obyvateľmi, z ktorých si dobre pamätám na rozprávanie dnes už nebohých, „kubikoša“ báčiho Molnára, manželov Brlašovcov... už vtedy som cítil zvláštny kolorit tohto zakonzervovaného slovenského prostredia. Netušil som však, že tu po čase obyvatelia tejto tichej a neďalekej sarvašskej časti skrášlia svoje obydlia, ulice a celkové prostredie tak, že sa stane dedinkou so zachovalou pôvodnou architektúrou, s dodržiavaním tradičných hodnôt tunajších obyvateľov a tým aj pamiatkou na usádzanie sa jej slovenských roľníkov a vinohradníkov. Keby dnes žil sarvašský farár, agrárny reformátor Samuel Tešedík, určite by sa potešil tejto prekvitajúcej osade, veď práve okrem iného, vo svojich urbanistických plánoch mal na zreteli aj vznik takto vyzerajúcich dedín. Aj preto „načim“ Strieborné vinice chrániť a naďalej zachovávať ako pamiatku minulosti roľníckej salašskej kultúry a podujatiami pre budúce generácie pripomínať spôsob života jej pôvodných obyvateľov. A k tomu sa najlepšie hodia práve podujatia ako bola tradičná sarvašská žatva. Tá začala sprievodom súťažných družstiev ulicami Strieborných viníc, vyobliekaných v dobových krojoch a s tradičným náradím a náčiním používaným v minulosti počas najťažšej a najužitočnejšej práci v živote dolnozemského roľníka. Nebola by od veci aktívnejšia účasť obyvateľov domov v uliciach a to tým, že by k svojim domom, plotom, záhradkám umiestnili ako výstavné exponáty, staré zachované náradie, výšivky, kuchynský riad... používané v minulosti v dome a dvore „seliaka“ a tak by vytvorili ešte slávnostnejšie prostredie tejto už dobre rozbehnutej akcie. Účasť štrnástich súťažiacich družstiev z Maďarska, Slovenska, Srbska a Rumunska naplnila predstavu organizátorov. Je potešiteľné, že z Maďarska rozhodujúce zastúpenie v tomto Slovákmi osídlenom prostredí mali práve už uvedené slovenské samosprávy. Pripravený a označený stánok pre Kondorošanov ostal však neobsadený. Bohatý trojdňový program sem prilákal veľký počet návštevníkov, medzi ktorými opäť prevládali Slováci zo Sarvaša a okolitých Slovákmi obývaných obcí a tak tu dá sa povedať slovenský jazyk, aj keď v archaickej slovenčine, bol viac ako inokedy veľmi počuteľný. Kým moji nitrianski priatelia, zvyknutí na západoslovenské nárečie, sa čudovali niektorým nárečovým výrazom, ale na druhej strane túto ľubozvučnú slovenčinu veľmi pochvaľovali, pre mňa Novohradčana, ktorý vyrastal v prostredí, kde sa vtedy ešte živo používalo stredoslovenské nárečie modrokamenského typu, takmer identické akým sa rozpráva v Sarvaši, pre mňa počúvať túto reč bolo balzamom na dušu človeka dlhé roky odlúčeného od svojho rodiska. Počúvať týmto nárečím napríklad prítomných troch bratov Ďurčíkovcov, nemalo žiadnu chybu a najstarší z nich Ján, by mohol byť ako som mu s vtipom povedal, aj poradcom alebo spolupracovníkom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV v Bratislave v oblastí nárečí Slovákov v Maďarsku.

Bol som prekvapený, že v Strieborných viniciach dobre ovláda túto slovenčinu aj stredná generácia a dokonca jedna šarmantná päťdesiatnička doma so svojou matkou hovorí len po slovensky. Treba pripomenúť, že keď vznikol slovenský spisovný jazyk, vtedy už žili Slováci celé jeden a pol storočia na maďarskej Dolnej zemi. A želajme si spoločne, aby jazyk, ktorý si sem takmer pred tristo rokmi priniesli Slováci, ešte dlhé roky v týchto priestoroch vydržal. Aj keď deti miestnych Slovákov sa majú možnosť učiť spisovný slovenský jazyk v Slovenskej základnej škole v Sarvaši, nárečie prinesené ich predkami, je im určite nápomocné. Toto nárečie bolo tu silne frekventované a mohli ho počúvať práve na tejto manifestácii. Ich účasť, podobne ako učiteľov, ktorí by boli vhodnými našimi tlmočníkmi s úradnými osobami a pri zabezpečovaní pobytu, akosi absentovala. Neviem, či je to chyba organizátorov, alebo neochota spomenutých. Slávnosť tradičnej žatvy sa tu každým rokom rozvíja a o budúcu účasť sa tu zaujímajú aj ďalšie družstva zo zahraničia. Stretli sme tu napríklad delegáciu Slovákov zo Srbska, ktorú viedol exminister poľnohospodárstva Srbska, Slovák z Báčskeho Petrovca a terajší riaditeľ Poľnohospodárskeho múzea v Kulpíne, profesor Dr. Ján Kišgeci, ktorá sa zaujímala o organizáciu podujatia a možnosť zúčastniť sa akcie na budúci rok. Ako vidieť podujatie sa dostáva do povedomia ďalších zahraničných Slovákov, čo tiež svedčí o dobrej úrovni zavedenej tradície. Potvrdzuje to tiež, že podujatie treba propagovať aj v slovenčine, lebo doteraz aj pozvánky na účasť sú posielané len v maďarčine. Tradičná žatevná slávnosť v Strieborných viniciach je veľmi vhodným miestom aj na prehlbovanie vzájomnej spolupráce, výmenu skúseností, uvedomovania a posilňovania národnej identity. Aby sa čo najmenej stávali aj také príklady, že Slovák s priezviskom Litavský alebo Sebedínsky, ktorý bol doteraz presvedčený, že ich predok prišiel do Sarvaša z Poľska a nie z Litavy pri Krupine a Sebedína pri Banskej Bystrici a ďalšia inak milá Slovenka nevedela, že Slováci z Nitry, nie sú z Česka ale zo Slovenska. Bolo veľmi sympatické, že v stánku Nitranov, ktorí reprezentovali v Sarvaši Slovensko, sa často pristavovali Slováci, ktorí zavítali sem ako turisti z rôznych častí Maďarska a zaujímali sa o slovenský folklór, gastronómiu, ako aj o radu ako hľadať na Slovensku svoje korene. Slávnosť tradičnej žatvy v Sarvaši - Strieborných viniciach nadobúda každým rokom zásluhou svojich obetavých organizátorov čoraz väčší ohlas nielen medzi súťažiacimi a záujemcami, ale ako vidieť aj za hranicami Maďarska. Keďže organizátormi sú najstarší slovenskí sarvašskí gazdovia, ktorí sa najlepšie pamätajú na spôsob tradičného hospodárenia, používanie jednotlivých technológií a postupov, po sarvašsky vyslovené „načim“ im v ich úsilí účinne pomáhať, lebo to čo pripravujú a zabezpečujú je zachovávanie kultúrneho dedičstva svojich predkov. K tejto ich nenahraditeľnej činnosti je potrebné spojiť všetky sily slovenských spolkov a združení. Na jednej dobovej vyšívanej nástenke z textilu, ktorá ozdobovala jeden stánok družstva slovenskej samosprávy som si prečítal priliehavý text : Svornosť a láska, je života páska. S takým želaním končím príspevok napísaný na margo pekne stráveného žatevného dňa medzi krajanmi na Dolnej zemi.