Teórie na piesku ● Odpoveď na polemiku G. Papučka

Snáď ani jedna z tých vyše 40 priaznivých recenzií mojich knižiek, uverejnených

na Slovensku i v Maďarsku, sa svojím rozsahom nevyrovná polemike G. Papučka Znepokojujúce články, ktorá odmieta moju číru recenziu Zrubcovej knihy o S. Petőfim Zomrel dva razy a v celkom inej súvislosti napadá aj moje dve glosy.

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7387

Jeho stať sa hemží citátmi, čudnými podobenstvami, náznakmi a dohadmi. Prehnaný dôraz kladie na barguzinskú legendu, hoci podstata sporu spočíva v otázke Petőfiho slovenskosti. Ani ma neprekvapuje, že zďaleka obchádza exaktnú štúdiu prof. A. Červenáka priam protirečiacu Zrubcovým vývodom. Pokúsim sa čo najstručnejšie reagovať aspoň na tie najkrikľavejšie námietky.

1. Moje konštatovanie o nedoloženosti Petőfiho básní v slovenčine G. Papuček komentuje takto: Čiže čo nie je doložené, to (podľa mňa) neexistuje (sic). Viera v nevidené a neviditeľné veci je iste opodstatnená, lenže nie v literárnej vede. Podobne si totiž počína aj L. Zrubec vo svojej románovej fikcii o básnikovi, ktorého dielo a jeho ducha sotva pozná. Najvýrečnejšie svedectvo o tom podáva básnik sám, ktorý sa pri nejednej príležitosti jednoznačne hlásil k maďarskému národu a ľudu. L. Zrubec a G. Papuček by si mali prečítať nasledujúce riadky z jeho básne Magyar nép (Maďarský ľud) z roku 1848:

„E földön legyen úr a tót vagy a német?

E földön, hol annyi vitéz magyar vérzet!“

(Na tejto zemi Tóti a Nemci by vládnuť mali?

Na zemi, kde toľkí chrabrí Maďari krvácali!)

(Preklad O.K.)

Nad takýmto vyznaním veru sotva zaplesá srdce roduverného Slováka, mňa by však zaujímalo, či obidvaja naši literáti považujú tieto verše za prejav Petőfiho slovenského cítenia, myslenia a tvorivosti v jazyku vlastnej matky. K tomu si predstavme, že Petőfi, ktorý nezanechal po sebe jediný veršík v slovenčine (Bernolákovej, Štúrovej či jednoducho v nárečí?), v sibírskej tajge zakrátko a hravo vychrlí pol stovky ruských básní. Presnejšie dvojjazyčných, ako píše G. Papuček, ibaže neprezradí, ktorýže je ten druhý jazyk. Navyše básnikovi prisvojuje meno, ktorého sa zriekol. Len raz, ale navždy.

2. Autor článku iba rozvádza legendu o Petőfiho pôsobení v Rusku, šíriacu sa už od roku 1849. Žeby nepoznal stanovisko Maďarskej akadémie vied z r. 2001, podľa ktorého v údajnom Petőfiho hrobe boli odkryté telesné pozostatky osoby nežného pohlavia? Vzorky DNA viackrát preskúmali nie „naslovovzatí“ odborníci (Kiszely, etc.), lež americkí patológovia v Pensylvánii. O fiasku pátrania po Petőfim na Sibíri referuje objemná štúdia Lászlóa Kovácsa Csalóka lidércfény nyomában (Po stopách klamnej bludičky) z r. 2003.

3. Nie je pravda, že by Petőfi a poľský generál J. Bem boli komunikovali v akomkoľvek slovanskom a teda zároveň materinskom jazyku. Presviedča nás o tom ich korešpondencia vo francúzštine publikovaná aj v Maďarsku. Dokladom Petőfiho znalosti tohto jazyka sú i jeho ponášky na poéziu svojho súčasníka P. J. de Bérangera (1780-1857).

4. G. Papuček ma chce usvedčiť z vlažného národného cítenia a z nepochopenia problémov našej Slovače. Skutočne svojrázne hodnotenie 27-ročnej a mnohostrannej činnosti v prospech slovenského slova, vrátane knižných publikácií a stoviek článkov a poznámok o slovenskej dolnozemskej literatúre, ktorej tu inak nikto nevenuje sústavnú pozornosť. Vraj z mojich kníh sa budúce generácie nedozvedia, ako žili tunajší Slováci! G. Papuček zrejme nesleduje tvorbu svojich významných kolegov z Rumunska, Vojvodiny a hoci z materskej krajiny. Pravdepodobne by sa v nej ani nedočítal o Slovákoch. Možnože jeho krajania by ho poučili, že nad programovou či schematickou literatúrou sa už dávno rozhostila čierna noc. O živote Slovákov hovoria iné knihy.

5. G. Papuček mi vyčíta, že v literatúre považujem za skutočné „len“ hodnoty sledujúce univerzálne ciele. Žiaľ, toto tvrdenie vytrháva z kontextu. V článku Hodnoty pretrvávajú som jasne uviedol, že významné dielo môže vzniknúť, povedzme, aj o takej čabianskej túrni, pokiaľ sa tvorca neuzatvára do svojej škrupiny, ale je prístupný širšiemu svetu. Univerzálne a menšinové nie je nevyhnutne v rozpore, ale oboje sa navzájom podmieňuje. Zdá sa, že hoci G. Papuček píše už dlhé desaťročia, nie je dostatočne zorientovaný v literatúre.

6. A propos - Znepokojujúce články! Mňa osobne znepokojil záver jeho úvahy Slovenský literárny život v Maďarsku (ĽN 3. 7.), ktorý vôbec nesúvisí s témou uvedenou v titule, zato nepríjemne páchne slotovinou (novotvar O. K.). Pripomenul som to inými slovami v článku Hodnoty pretrvávajú, keďže redakcia nezasiahla, resp. nezaujala stanovisko v bode, kde sa, podľa môjho názoru, aj nad slobodou slova vznáša varovný prst.

Oldřich Kníchal