Senváclav dejiskom uzavretia slávnej dohody

Pred 700 rokmi Senváclav (Pilisszentlászló) sa stal dejiskom uzavretia slávnej dohody, ktorá zmenila históriu Uhorska. 10. novembra 1308 tu v pavlínskom kláštore Matúš Čák odprisahal vernosť Karolovi Róbertovi...

Tým ho uznal za právoplatného uhorského kráľa. V Uhorsku po smrti posledného Arpádovca Ondreja III. v roku 1301 vypukla feudálna anarchia, keď moc prevzali bohatí oligarchovia, ktorí presadzovali svojho kandidáta na uhorský trón. Severnú časť Uhorska držal vo svojich rukách Matúš Čák Trenčiansky. Skupina vedená Čákom uznala za kandidáta na uhorský trón českého kráľa Václava II., ktorý sa vlády zriekol v prospech svojho syna Václava III.. V auguste 1301 ho korunovali v Stoličnom Belehrade, Václav III. prijal meno Ladislav V. V septembri 1302 Karol Róbert neúspešne zaútočil na Budín, kde sídlil Ladislav V., pápežský legát uvalil na Budín kliatbu a naopak, budínsky kňaz vyhlásil kliatbu na všetkých anjouovských prívržencov. Pápež zvolal do Ríma Anjuovcov aj Přemyslovcov a v encyklike Spectator omnium 1303 uznal Anjouvcov za právoplatných dedičov. 1305 zomrel Václav II. a tak Václav III. - Ladislav V. zasadol na český a poľský trón. Pre Karola Róberta tak svitla nádej na korunováciu, ale Václav III. preniesol práva na uhorský trón na dolnobavorského vojvodu Ota III., ktorý bol vnukom Bela IV. a tak bol Oto III. 6. 6. 1305 korunovaný v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa.

Prívrženci Karola Róberta rýchlo uzavreli prímerie s Otom III. Sedmohradský vojvoda Ladislav Kán bol nepriateľ Karola Róberta, a ponúkol Otovi III. svoju dcéru za manželku. To však bola len zámienka, aby ho mohol uväzniť, čím vlastne Karolovi Róbertovi pomohol, lebo ten zostal bez súpera. Zbytok šľachty na Rákošskom sneme pri Budíne 10. 10. 1307 Karola Róberta zvolil za uhorského kráľa. Tejto voľby sa však nezúčastnili najmocnejší oligarchovia.

V takomto ovzduší prišiel do Uhorska pápežský legát kardinál Gentilis, ktorý mal vymôcť súhlas Matúša Čáka ohľadne kraľovania Karla Róberta. Preto sa Gentilis dohodol na osobnom stretnutí s oligarchom, ktorý však Budín nepovažoval za bezpečný, a tak rozhodol uskutočniť stretnutie v pavlínskom kláštore v Kékeši (vtedy Kykes), na území dnešného Senváclavu. V kardinálovom sprievode boli vysokí cirkevní hodnostári: ostrihomský arcibiskup, nitriansky biskup, vedúci františkánov a niekoľko dvorných farárov. Čák si zobral so sebou na stretnutie syna, niekoľkých dôverníkov, stredných šľachticov, medzi nimi Feliciána Zacha. Kardinál bez váhania začal stretnutie otázkou: či si žiada a chce pokoj krajiny a kráľa? Matúša Čáka táto otázka zaskočila, takže celé stretnutie začal s tým, že sa utiahol so svojimi prívržencami, aby sa dohodli na odpovedi. Po krátkej pauze odvetil Gentilisovi svoje áno, čím vlastne uznal Karola Róberta za uhorského kráľa. Na znak posilnenia svojich slov dal svoje spojené ruky do rúk kardinálovi, čo bol zvyk mníchov počas prísahy do rehole. Kékešská dohoda však má aj svoje tajné časti: v nich zabezpečil pápežský legát Čákovi vymoženosti, ako napríklad titul kráľovského pokladníka. O tom, kto nakoľko dodržal svoj sľub, už nemáme hodnoverné informácie. Historickým faktom však je, že Karla Róberta uznali za kráľa iba po tretej korunovácii svätoštefanskou korunou. Faktom je aj to, že iba päť mesiacov po úmrtí Matúša Čáka napadli Karolove vojská Trenčiansky hrad.

Pôvodný rukou písaný text kékešskej dohody sa nachádza vo vatikánskom archíve. Bolo to stretnutie, ktoré tvorilo základ hospodárskeho a kultúrneho rozvoja Uhorska a ktoré sa uskutočnilo na mieste terajšieho Kostolného vrchu v Senváclave.

R. Fraňo (ef)