Sedem divov Banskej Štiavnice - autori a legendy

Banská Štiavnica so svojou slávnou historickou minulosťou a multikultúrnou tradíciou, ktorej základ vytvorilo spolunažívanie nemeckých banských kolonistov a v Uhorsku domácich Slovákov a Maďarov, je čoraz častejším turistickým cieľom návštevníkov z Maďarska.

Ale rovnako častým hosťom je v Budapešti aj samotná Banská Štiavnica. V priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti sa pravidelne každý rok pripomína verejnosti pestrým cyklom príťažlivých programov. Ožíva v nich zašlá sláva aj obnovovaná prítomnosť Štiavnice. V tomto duchu sa nad miestom Banskej Štiavnice v maďarskej a slovenskej literatúre zamyslel maďarský literárny historik Csaba Gy. Kiss vo svojej eseji, ktorú po maďarsky predniesol na poslednom „štiavnickom“ podujatí pred začiatkom letnej sezóny v Slovenskom inštitúte. Sprístupňujeme ju v slovenskom preklade spolu s povesťami o štiavnickom Panenskom hrade z pera Alojza Medňanského a Kálmána Mikszátha. Na pozadí eseje Csabu Gy. Kissa obidva texty umožňujú sledovať, ako sa aktualizuje, nanovo „prepisuje“ jadro známej legendy, na ktorú sa navrstvujú vždy nové motívy. Vďaka tomu povesť stále žije a spolu s ňou nezapadá ani sláva starého „zlatého mesta“, dnešnej Banskej Štiavnice.

K. W.

Csaba Gy. Kiss

Koza pri komíne

„Chcel by som znova vidieť

pekný kraj mojej Štiavnice.“

Nemecká študentská pieseň

„Štiavnica je pekné mesto...“

Nemecká študentská pieseň

(slovenský preklad Mária Petrová)

„Páni, keby si raz čerti v pekle boli zmysleli, že postavia mesto,

akiste by bolo také ako Banská Štiavnica.“

Kálmán Mikszáth: Slečna zo zlata (1882)

Ako niekdajší človek v zoologickej záhrade povedal o žirafe, že také zviera predsa nejestvuje, aj v súvislosti s Banskou Štiavnicou si môžeme takisto pomyslieť: môže vôbec jestvovať také mesto? Na začarovanom mieste v údolnej kotline medzi lesmi, vrchmi a bralami, kde sa čudne zakrivené ulice musia zatáčať nahor a nadol a kde prakticky nenájdeme vodorovný priestor. Na takéto miesto sa stavia mesto len vtedy, ak je naporúdzi nejaký zvláštny dôvod. A tu bol. Poklady v útrobách zeme. Rudné bane, ktoré počas stáročí poskytovali výnimočné bohatstvo. Toto mesto zabezpečovalo značnú časť finančných zásob celej krajiny od stredoveku do konca 19. storočia. Preto ho mnohí pokladali za výnimočné magické miesto. Po zašlom zlatom veku zostal iba vyblednutý lesk starej slávy. Zrejme nie je náhoda ani to, že v ústnej slovesnej tradícii aj v literatúre vznikla celá mytológia Banskej Štiavnice. Je to jedna z kolísok stredoeurópskeho banského a študentského folklóru. Odtiaľ pochádza nemecká pieseň „Starý študent putuje svetom...“ (slovenský preklad Mária Petrová), ktorú spievajú maturanti v Maďarsku aj na Slovensku. Po maďarsky si ju mohli prečítať dnes už v klasickom štiavnickom študentskom románe Ernőa Tassonyiho Kto hľadá svojho partnera (Aki a párját keresi, 1905). Svojrázne textové univerzum mesta vzniklo vo viacerých jazykoch: spočiatku v stredovekej kronikárskej latinčine, neskôr zasa po nemecky, maďarsky a po slovensky. O meste sa môžeme dočítať v diele nie jedného maďarského a slovenského klasika; na úvod predosielam aspoň Sándora Petőfiho, Andreja Sládkoviča a Kálmána Mikszátha.

Banská Štiavnica má svoju povesť o založení a má mýty, pamätné udalosti, príznačné námestia a budovy, ako aj svojráznych hrdinov. Povesť hovorí, že tam, kde teraz leží mesto, pastierik zbadal dvoch hadov, ktoré sa ligotali, akoby boli zo zlata. Odkotúľal kameň, spod ktorého vyliezli, a našiel hrudu zlata. Na tomto mieste zlatokopi zakrátko založili obec. Počas stáročí sa vykryštalizovala ojedinelá klenotnica povestí a anekdot, ktorá sa dedila ústnym podaním. Je popretkávaná pestrou kultúrnou tradíciou. Veď okrem nemeckých kolonistov, ktorí boli zakladateľmi mesta, a slovenského obyvateľstva na okolí prišli sem za šťastím zo všetkých kútov Uhorského kráľovstva, ba aj zo vzdialených krajín. Z tohto dedičstva dodnes všeličo nie je sprístupnené, lebo bádatelia spravidla sledujú iba líniu vlastnej národnej kultúry. Táto tradícia je zaujímavá tým, aké vzájomné jazykové a kultúrne vplyvy ju formovali, čo všetko je výsledkom spolunažívania.

Podľa Štiavničanov mesto má sedem divov. Každý div predstavuje nejaký nezvyčajný jav alebo fyzikálnu nemožnosť. Napríklad hodiny na radničnej veži ukazujú malou ručičkou minúty a veľkou ručičkou zasa hodiny. V Štiavnici kozu priväzujú ku komínu, lebo susedný dom stojí o toľko nižšie. V Štiavnici sa povráva, že na Petra a Pavla sneží. Ako vieme, tieto mená sú začiatkom leta, ale socha dvoch svätcov stojí na priečelí farského kostola (bývalého nemeckého kostola) a prirodzene, v zime na ne môže padať sneh. Akoby toto príznačné krivé zrkadlo - zrodilo sa azda spolu so zánikom svetlých čias - chcelo vyjadriť, že v Štiavnici je všetko inak. Banská Štiavnica je ojedinelý jav, nedá sa porovnať s ničím iným.

Kedysi toto mesto malo krajinský význam. Na konci 18. storočia Banská Štiavnica so svojím dvadsaťpäťtisícovým obyvateľstvom bolo tretím najväčším mestom Uhorského kráľovstva. Inými slovami, jednoznačne centrum, a to vzhľadom na svoju hospodársku závažnosť aj duchovné vyžarovanie. Tu bolo banské riaditeľstvo, od roku 1760 zasa prvá európska inštitúcia banského vysokého školstva. Spolu s evanjelickým lýceom a katolíckym gymnáziom dala domov múzam a zároveň vede aj umeniu. Pôsobili tu takí významní vedci ako Samuel Mikovini, všestranne nadaný banský inžinier, kartograf, zakladateľ slávnych banských jazier. Lesník Karol Wagner, s ktorého menom sa spájajú početné vynálezy. Na podklade po nemecky napísaného pamfletu (1834) možno pokladať za priekopníka stredoeurópskeho federalizmu učiteľa evanjelického lýcea Ľudovíta M. Šuhajdu, ktorý zmýšľal slovensky a odsudzoval pomaďarčovanie. V inom ohľade Banská Štiavnica je sídlo, ktoré ležalo v centre slovenského regiónu Horniakov. Nebola to náhoda, že Andrej Sládkovič v básni z roku 1846 nazval mesto svojich školských rokov „srdcom slovenskej krajiny“.

Hoci to bolo iba niekoľko mesiacov, ale v tom istom čase ako Andrej Sládkovič navštevoval lýceum mladý Maďar menom Alexander Petrovič. A z poviedky jeho priateľa Andora Seberínyho (ktorého právom možno nazvať aj Ondrejom Seberinim, veď napríklad spomínaný text napísal po slovensky) vieme, že so slovenským básnikom sa vzájomne nepoznali.

Štiavnické literárne texty v nemalej miere evokujú niekdajší lesk, veľkosť mesta. Nejedno dielo môžeme čítať aj ako mýtus zlatého veku. V zrkadle literatúry sa stredoveká veľkosť javí zlatým vekom práve tak ako uplynulé študentské obdobie mesta. Slovenský prozaik Anton Hykisch roku 1977 vydal historický román Čas majstrov, v ktorom postavil pomník maliarovi renesančného obdobia, tajomstvom zahalenému majstrovi M.S. Z pera Jozefa Horáka roku 1942 uzrel svetlo sveta slovenský román pod názvom Zlaté mesto. Názov románu odkazuje na rudné baníctvo a niekdajšie bohatstvo mesta. V stredobode románu je príbeh patricijskej rodiny Rösselovcov. Čitateľ v ňom môže sledovať vzostup aj úpadok rodiny. Beznádejný zápas s pádom, ktorého predobrazom v románe je predovšetkým osud Barbory Rösselovej. Reč je o jednej z ústredných postáv v mytológii mesta. Veď na podklade mestských kroník príbeh „bosorky z Panenského hradu“ zvečnil Matej Bel vo svojom vlastivednom diele, ktoré napísal po latinsky. Podľa povesti výnimočne pekná a bohatá Barbora Rösselová žila výstredným životom a nemohla strpieť, aby z okna mala výhľad na mestskú šibenicu. Preto sa podujala, že na mieste popraviska postaví hrad (je to Panenský hrad so štyrmi vežami). Barborin život sa skončil hrozne. Tento príbeh neskôr spracoval po nemecky Alojz Mednyánszky vo vydanom súbore Povesti a legendy z minulosti Uhorska (Erzälungen und Legenden aus Ungarns Vorzeit,1829). Z toho potom často čerpali slovenskí aj maďarskí autori (Kálmán Mikszáth alebo Ľudovít Janota, ktorý písal o dejinách hradov na území Slovenska). Jozef Horák v románe podáva príbeh Barbory Rösselovej ako údel ustavične zápasiaceho človeka, ktorý si za životného partnera nevyberie svoju lásku a vyšinie sa z bezpečného blahobytu. V čoraz ťažších podmienkach nevzdáva zápas o rodinu a usporiadanie vlastnej situácie, ale napokon ho neminie osud žobráka. V tomto životnom príbehu ženy, ktorá zostupuje po schodoch nezadržateľného úpadku, sa v istom zmysle črtá aj oblúk novovekej histórie mesta. (Hodno poznamenať, že na rozdiel od maďarčiny slovenský názov Banskej Štiavnice je ženského rodu.)

Podivnou postavou maďarského duchovného života v druhej polovici 19. storočia bol hudobný skladateľ, klavirista a spisovateľ Géza Zichy. Roku 1881 uverejnil (ako v podtitule naznačil) básnickú poviedku Bosorka z Panenského hradu spolu s trinástimi kresbami bratanca Mihálya Zichyho. Život Barbory Rösselovej študoval na podklade historických prameňov: „V duši som k nej prechovával neobyčajnú sympatiu...,“ poznamenáva v predslove. V secesne ladenej veršovanej poviedke hrdinka žije s vybičovanými vášňami, jej osud nezadržateľne speje k svojmu naplneniu. Príbeh Barbory Rösselovej je jedným z modelov historiek o meste. Tých literárnych diel, ktorých naratívna logika sa sústreďuje okolo života ženy. Možno riskovať, že princíp ženskosti hrá rozhodujúcu úlohu v celku štiavnického textového univerza.

V maďarskej literatúre kult mesta pestovala v početných dielach Lola Kosáryová Rézová. Patrila medzi tých, ktorí sa po rozpade Monarchie presťahovali do Maďarska. V celom rade románov sa zaoberala štiavnickou témou. Najviac čitateľov sa pamätá na román pre mládež pod názvom Štiavnickí študenti (Selmeci diákok). Bezmála zabudnutá autorka je zaškatuľkovaná ako tvorca populárnej literatúry, ale má dve také diela, ktoré sa organicky zaraďujú do línie „ženskej literatúry“ o Štiavnici. Sú vo vzdialenom príbuzenstve s maupassantovým románom Život ženy. Prvým dielom je Filoména z roku 1920, v ktorom môžeme sledovať život slovenskej slúžky s ťažkým údelom od detských rokov až po smrť. V románe Sen (Álom) z roku 1921 so secesnými prvkami rozprávač podáva príbeh mladej meštianky. Úprimná Hilduška s čistým srdcom prechádza ťažkými skúškami, kým po návrate k prvému manželovi dospeje k harmónii. Mesto a jeho okolie tvoria v obidvoch prípadoch pozadie príbehov a tým je už malá a stará Banská Štiavnica so svojimi staromódnymi obyčajmi a zmeravenými spoločenskými pomermi, nad ktorými už prešiel čas.

V literárnych textoch, ktoré evokujú Banskú Štiavnicu ako študentské mesto, sú zakaždým prítomné farby nostalgie. Kálmán Mikszáth strávil v meste tri roky. V poviedke Slečna zo zlata, z ktorej motto uvádza náš príspevok, čitateľovi prekladá možno trochu pošmúrny obraz o cudzích pocitoch štiavnického gymnazistu. V porovnaní s maďarsko-slovenským svetom doma Kálmán Mikszáth si spočiatku nenašiel miesto vo výraznejšom nemeckom prostredí Štiavnice. Študentské výčiny, školské príbehy možno bližšie poznať zo sviežejšej atmosféry prózy Jarné púčky (pozri nový súbor poviedok v slovenskom preklade Tvrdé kotrby, Vydavateľstvo PT - Albert Marenčin, Bratislava 2007). A na začiatku 20. storočia sa opäť stretávame s názvom Bosorka Panenského hradu v novele Károlya Lovika. Toto dielo však iba sprostredkovane nadväzuje na príbeh Barbory Rösselovej. V prvej časti novely autor uvádza čitateľa do študentského mesta, do štiavnického prostredia na konci 19. storočia.

Medzi dvomi svetovými vojnami Zoltán Szitnyai bol druhým maďarským spisovateľom, v ktorého diele sa mesto zjavuje v bohatých farbách a náladových obrazoch. „Naše tajomné mestečko, kde pod našimi krokmi prázdno duneli útroby zeme, na zákutiach strání vyčnievali hradné sutiny, medzi bralami sa ozývala ozvena, na okrajoch mesta brány s erbmi stáročia stáli na stráži (...) a hlboký zvuk zvonov sa ešte dlho prevaľoval, vlnil, hoci ich kovový jazyk už dávno odpočíval“, dočítame sa v románe Zlatá obruč (Aranykarika). Autor načrtáva diferencovaný obraz o mestskej spoločnosti, o úpadku maďarskej strednej vrstvy. Preňho - najmä v ďalšom románe Hodinský Hodinák (Hodinai Hodinák) - je svet „maďarskej Banskej Štiavnice“ spred roku 1918 idylický, v opisoch po roku 1920 sa už miešajú prvky nostalgie a karikatúry.

Zo slovenskej literatúry nevyhnutne treba spomenúť súbor povestí, poviedok a historický román z kuruckých čias (Smrť kráča do zlatého mesta) Jozefa Horáka. Slovenský autor svet svojho rodného kraja zavše evokuje jazykom, ktorý pripomína Árona Tamása. A nezabúdajme na Emila Boleslava Lukáča, rodáka zo susednej Banskej Hodruše, ktorý v Štiavnici maturoval roku 1918 a zasvätil mnoho básní Banskej Štiavnici a jej okoliu. Anton Hykisch sa takisto často vracia do tohto mesta v poviedkach a románoch. A napokon Magda Vášáryová, známa herečka (Postřižiny) a politička, rodáčka z Banskej Štiavnice, roku 1998 uverejnila Krátke listy jednému mestu venované otcovej pamiatke: „Kus nedôležitej, polozabudnutej histórie a príroda, ktorá už stihla zakryť stopy slávy a bohatstva.“ Aj v súčasnosti žije v meste významná spisovateľka Rút Lichnerová, predstaviteľka slovenskej postmodernej prózy. Pred dvomi rokmi vydala pod názvom Anna Regina román o manželke Samuela Mikoviniho.

Zdá sa, že zo štôlní jednostaj vychádzajú tajomné lúče, hoci bane sú vyčerpané. Sme v magickom meste. Je to vlastne ôsmy, pravý div Banskej Štiavnice.

Preložil Karol Wlachovský