Výrobca huslí Ján Nemček z Kovačice

Pred dvesto rokmi Slovákmi osídlené banátske mestečko Kovačica v Srbsku je známe aj v zahraničí predovšetkým zásluhou tvorby desiatok insitných maliarov.

Samoukí maliari prevažne s roľníckymi koreňmi tu majú svoju stálu galériu. Do jej fondu prispieva každý člen galérie každoročne jedným obrazom a tak fond galérie, ktorá má päťdesiatročnú tradíciu, predstavuje už vyše päťsto obrazov. Tento insitno-výtvarný fenomén nie je však jedinou raritou, pre ktorú Kovačicu každoročne navštívia desiatky významných hostí. Turisti v tomto stredisku Slovákov, ktoré spôsobom života a zachovanou urbanizáciou pripomína ešte tradičný dedinský kolorit a stopy príchodu prvých osídlencov, majú možnosť prezrieť si zručnosť majstrov rôznych tradičných remesiel, ľudových výrobcov a obdivovať zvyky, obyčaje a živý folklór tu žijúcich Slovákov. To všetko predurčuje Kovačicu prostredníctvom Etnocentra Pavla Babku, aby ašpirovala na kandidatúru strediska UNESCO pre živé ľudské dedičstvo. Tieto svetové strediská vyhlasuje UNESCO každé dva roky a Kovačica už dlhšie pripravuje projekty, aby sa táto slovenská enkláva vo Vojvodine stala vážnym kandidátom pre zaradenie do svetového kultúrneho dedičstva.

Do tohto programu iste dobre zapadne aj výroba strunozvučných nástrojov, ktorá je výsledkom rozšírenej muzikálnosti tunajších rodín. Jednou z takýchto rodín sú Nemčekovci, ktorí sa nestali insitnými maliarmi, ale štyria bratia sú hudobníkmi. Od roku 1963 hrali na sláčikových nástrojoch vo folklórnej skupine známej po celej krajine, ale aj v zahraničí s názvom „V šírom poli hruška“. V šľapajach otcov pokračujú aj ich deti. Ján Nemček - 60-ročný syn jedného zo spomínaných bratov hudobníckej rodiny sa už od mala zaúčal do tajov strunozvučných nástrojov, a to nielen hre na nich, ale aj „stružlikovaním“ ich podoby. Otec si zavčasu všimol Jánov hudobný talent a prihlásil ho na Strednú hudobnú školu v Belehrade. Po jej skončení sa tento hudobný adept stal v rodnej Kovačici vedúcim detašovanej Nižšej hudobnej školy a od roku 1970 aj vedúcim ľudového orchestra Rosička. Ešte ako učiteľ hudby, zhotovil pre svojich žiakov dvanásť huslí, pravda, vtedy ešte nevedel, že sa tomuto kumštu raz bude venovať profesionálne.

- Čo bolo rozhodujúce, že ste sa stali profesionálnym výrobcom huslí? - spýtal som sa Jána Nemčeka.

- Predovšetkým rodinná hudobná tradícia a moje vzdelanie. Nemalú zásluhu na mojom rozhodnutí malo zoznámenie sa s nebohým výrobcom huslí v Temešvári Rudolfom Bartlom. Tento vynikajúci majster, pôvodom Nemec zo Saska, si ma natoľko obľúbil, že mi pred odchodom do večnosti zanechal ako dedičstvo tajomstvo, ktoré sa u výrobcov huslí ponecháva pre jedného z potomkov a on nemal žiadneho. Po mojom vystúpení v televízii sa prihlásila a pozvala ma na konzultácie dcéra Karla Paržíka, ktorý pracoval v Štátnom ateliéri na výrobu umeleckých huslí a študoval som jeho teórie týkajúce sa vzťahu hornej a dolnej platne pri stavbe huslí. Potom už moje výrobky na základe týchto získaných poznatkov boli o polovicu lepšie. Bez Bartla a Paržíka by som pri svojich začiatkoch a potom aj neskôr nemal úspech.

Do roku 1993, kým Ján Nemček neprišiel na Slovensko, doma v Kovačici pracoval v dielni spoločne s manželkou a počas návštevy Kovačice mal som viackrát možnosť obdivovať jeho zručnosť a vidieť vychádzať pre odberateľov hracie chordofóny, či už sláčikové alebo brnkacie, čiže husle, violy, violončelá, koncertné gitary a mandolíny. Od roku 1979, kedy sa začal naplno venovať výrobe týchto strunozvučných nástrojov, ich vyrobil desiatky až stovky. Hudobné nástroje vyrobené Jánom Nemčekom používajú aj v zahraničí. Tento Slovák z Kovačice sa viackrát zúčastnil na súťaži výrobcov sláčikových nástrojov v nemeckom Mittenwalde. Ešte pred príchodom na Slovensko Božidar Miloradovič napísal o ňom knihu „Maestro s dlátom“. V časoch ako sa hovorí „keď zbrane rinčia a múzy mlčia“ sa rozhodol Ján Nemček presťahovať sa za lepším a kľudnejším životom na Slovensko. V roku 1993 cestoval s pripraveným návrhom projektu na otvorenie husliarskej školy a odovzdal ho Ministerstvu školstva SR v Bratislave. Súčasne bol vymenovaný za splnomocnenca na založenie husliarskej dielne na Slovensku. Prvým jeho sídlom, kde malo toto stredisko pracovať, bolo mesto Trnava, ale tam o takúto školu nebol záujem a tak po niekoľkých mesiacoch sa presťahoval na stredné Slovensko, kde niekoľko rokov mal možnosť pracovať v Banskej Bystrici. Nakoniec zakotvil vo Zvolene, v stredisku drevárstva, kde okrem toho, že v rámci Zvolenskej univerzity je Drevárska fakulta, v meste má sídlo aj Priemyselná škola drevárska. V jej priestoroch našiel učiteľ a majster Ján Nemček ideálne podmienky na plné rozbehnutie svojho projektu. Počas svojho pôsobenia vo Zvolene a súbežne aj v Banskej Štiavnici vyučil štyri plné ročníky v odbore výroby huslí, a to vo Zvolene každý rok 15 žiakov a v Banskej Štiavnici 5 žiakov. Jeho zásluhy ocenili okrem vedenia školy aj predstavitelia mesta Zvolen. Po jedenástich rokoch sa v roku 2003 vrátil Ján Nemček do rodnej Kovačice, kde sa okrem výroby huslí stará aj o výučbu nových mladých záujemcov. Vo Zvolene vo vyučovaní majstrov tohto pekného odboru pokračuje jeho syn Ján a jeho žiak - absolvent školy Marek Kubík. Hudobný pedagóg a výrobca huslí Ján Nemček svojou činnosťou a umením takto dobre reprezentuje svoje rodisko a neraz sa v jeho dielni a príbytku zastavia aj návštevníci zo zahraničia. Takými koncom septembra boli aj účastníci medzinárodného kongresu múzeí, ktorý sa konal v Novom Sade.

Ján Jančovic