Pred žiakmi, učiteľmi a rodičmi békeščabianskej slovenskej školy, na záverečnej školskej slávnosti prevzala z rúk predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika Zlatý diplom učiteľka slovenčiny a maďarčiny Katarína Mikľová rodená Zahoranová.

Ako vyzdvihla vo svojom prejave riaditeľka inštitúcie, inak jej bývalá žiačka Edita Pečeňová, teta Katka patrila medzi určujúcich pedagógov školy. Zmienila sa o nej ako o vynikajúcej pedagogičke, ktorá vychovala stovky detí a odovzdala im lásku k písanému a hovorenému slovu v slovenskom a v maďarskom jazyku. Teta Katka učila a vychovávala deti s úprimnou láskou a na vysokej odbornej úrovni a mladí, začínajúci kolegovia sa vždy mohli spoľahnúť na jej radu a pomoc.

Najmladší žiaci školy pozdravili Katarínu Mikľovú básňou Eleny Čepčekovej Pani učiteľka. Oslávenkyňu prišli pozdraviť aj jej bývalí žiaci, predseda Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba Juraj Ando a v mene Čabianskej organizácie Slovákov riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová.

- Takmer pred polstoročím ste začali vyučovať v čabianskej slovenskej škole. Ako vyzerala škola?

- Slovenská škola bola pôvodne na Irányiho ulici, kde som ja maturovala Vyučovať som začala vo Viniciach, odkiaľ ma preložili do slovenskej školy, ktorá bola v tom čase už na Ulici Attilu Józsefa. Nastúpila som na miesto mojej bývalej triednej učiteľky Marty Biskupovej, ktorá odišla do dôchodku. Vtedy sa nepýtali, kto kam chce ísť pracovať, ja som mala šťastie. Pamätám sa, práve vtedy stavali žiacky domov a s prvými žiakmi sme na jar prišli upratovať a dávať do poriadku okolie. V tom čase boli v tejto budove iba nižšie ročníky základnej školy, druhý stupeň a gymnázium boli v centre mesta.

- Z vašej rodiny vyšli dve slovenské učiteľky...

- Moja rodina bola z matkinej aj z otcovej strany slovenská. Starý otec z matkinej strany sa volal Juraj Farkaš. Môj prastarý otec pracoval na grófskom majetku a ešte jeho otec si musel zobrať maďarské meno. Koncom 19. storočia prebiehala maďarizácia a kto dostal nejaké dôležitejšie miesto na majetku, ten si musel zobrať maďarské meno. Pričom sa aj potom vždy nazýval Juraj Slávik a moja matka bola Katka Sláviková. Otec bol Matej Zahoran.

- Čím sa zapodieval?

- Otec bol kušniarom (kožušníkom) tu na Čabe, na čo bol veľmi pyšný. Svoje remeslo mal veľmi rád. Bol horlivý Slovák, z čoho mal pred vojnou aj nepríjemnosti. Zapojil sa do organizácie tunajšej slovenskej mládeže, do tzv. slovenského spolku. Doma som ako malé dieťa vždy počula, čo bolo v spolku, do ktorého chodievala aj matka. V Čabe bolo ochotnícke divadlo. Pamätám sa, že režisérom predstavenia Žltý žrebec bol napríklad môj otec. S Jánom Sekerkom (ľudový básnik, národovec – pozn. red.), ktorý bol o desať rokov starší ako on, boli dobrí kamaráti, ale natoľko nie, aby si tykali. Otec bol teda veľmi veľký Slovák. Pamätám sa, že krásne hral na mandolíne a spieval. Nikdy som ho nepočula spievať maďarské piesne, iba slovenské. A matka tiež. Vďaka tomu som sa vlastne dostala aj do slovenskej školy. So sestrou sme boli u starých rodičov a pred domom sme spievali slovenské piesne, ktoré sme počuli od rodičov. Neboli to ľudové piesne, ale tie, ktoré spievali v ochotníckom divadle. Juraj Hanko v tom čase organizoval slovenskú školu. Išiel okolo na bicykli a začul, že spievame po slovensky. Vtedy už na Čabe nebolo vo zvyku spievať na ulici po slovensky. Zoskočil z bicykla a podišiel k nám, že kto sme, čo sme, ako pekne vieme po slovensky spievať, či sme počuli o slovenskej škole. Otec vtedy nebol na Čabe a matka ani neviem, ako sa to mohlo stať, ale nevedela o slovenskej škole. Začal nás prehovárať, že my musíme ísť do slovenskej školy. Predpokladal, že keď takto pekne spievame po slovensky, tak po slovensky aj hovoríme. My sme však chodili do maďarskej škôlky, kde sme už po slovensky zabúdali, hoci keď sme boli malé, nevedeli sme po maďarsky. Prvé ročníky som chodila tiež do maďarskej školy. Ďuri báči nám povedal, že my musíme ísť do slovenskej školy. My sme mu vraveli, že už sme zapísané do školy č. 2, ale on že všetko vybaví a so sestrou sa už môžeme počítať za žiačky slovenskej školy. Hovoril nám, aké to bude dobré, že tam môžeme aj zmaturovať. Boli to veľmi ťažké časy, doma sa nehovorilo o tom, že my raz budeme ďalej študovať. My dve, ale najmä ja, sme všetko, vyrozprávali matke, ktorá potom vyhľadala Ďuri báčiho a takto sme sa – náhodou – dostali do slovenskej školy. Veľa náhod ma usmernilo v živote.

- Jednou z nich bolo, že v škole ste sa zoznámili so svojím manželom Belom Mikľom, s ktorým tohto roku oslávite 50. výročie sobáša.

- Áno, on už v tom čase chodil to slovenskej školy. Náhodou som sa dostala aj na slovenčinu na vysokú školu. Moja triedna učiteľka Marta Biskupová bola výborná dejepisárka a ja som mala tento predmet veľmi rada, hádam najradšej zo všetkých. Rozhodla som sa, že budem učiteľkou dejepisu a maďarčiny, lebo aj z maďarčiny som bola dobrá. Veľmi som sa pripravovala na prijímacie skúšky. Maturovali sme v 57. roku, práve náš ročník na jar kvôli revolúcii často nechodil do školy a aj maturity prebehli za takýchto okolností. Naučila som sa teda všetko a s matkou som išla na prijímacie skúšky. Stojím na chodbe a čakám, aby ma zavolali do vnútra. Profesor Karol Drien, vedúci slovenskej katedry, bol aj vedúcim maturitnej komisie na našom gymnáziu, takže vedel, že som dobre zmaturovala aj zo slovenčiny. Slovenčinu ma inak vyučoval Aladár Králik. Keď ma profesor Drien zbadal na chodbe, opýtal sa ma, čo tam robím, veď skúšky zo slovenčiny boli deň predtým. Ja som mu odpovedala, že čakám nie na slovenčinu, ale na dejepis. Začal ma prehovárať že ja musím byť slovenčinárka. Vraj z dejepisu nie je isté, či ma zoberú, ale na slovenčinu som na základe maturity už aj prijatá, stačí urobiť písomnú skúšku hoci aj hneď v jeho kancelárii. Všetko som vyrozprávala matke, spýtala som sa, čo mám robiť, ale ona ponechala rozhodnutie na mňa. Takto ma pán profesor nahovoril na slovenčinu.

- Keď ste sa vrátili do slovenskej školy, ako vás prijali bývalí profesori?

- Samozrejme, veľmi som sa bála, čo bude, ale prijali ma veľmi milo. Najmä Alžbeta Pluhárová, ktorá bola tiež maďarčinárka a slovenčinárka. Prišla som vlastne ako domov. Viac som sa bála detí, než bývalých učiteľov. Vo Viniciach, kde som začala učiť a kde som dostala veľmi ťažké triedy, mi kolegovia povedali, že ak sa za rok nenaučím nastoliť disciplínu, nech radšej opustím z učiteľskú dráhu, lebo budem mať ťažký život.

- Pamätám sa, že ste sa to naučili.

- Naučila, a keď som prišla sem, prvé roky som bola príliš prísna. Dnes už viem, že preto, lebo som sa sama bála, ako to zvládnem. Potom som sa dostala do gymnázia. Ja som bola učiteľka základnej školy, ale vedenie školy rozhodlo, že v prvej triede budem vyučovať ja, aby bol prechod zo základnej školy do gymnázia plynulý. Študenti prišli z rôznych obcí, v novom prostredí boli stratení a ja som im pomáhala prekonať počiatočné ťažkosti. V prvej triede gymnázia som vyučovala maďarčinu a slovenčinu osem rokov. To boli moje najkrajšie roky. Nebolo ľahké dosiahnuť, aby deti v dospievajúcom veku poslúchali, systematicky pracovali, získať si ich dôveru, a to nie zo strachu. Veľmi rada som vyučovala a vždy som potom mala najradšej tieto deti.

- Ako ste si ich získali?

- Tým, že som ich mala veľmi rada. Deti to cítili, hoci mi potom hovorili, že som bola veľmi spravodlivá, ale aj veľmi prísna učiteľka. Pre mňa bolo dôležité, aby vedeli, že sa za nich nikdy nechcem hanbiť. Veď vo vyšších ročníkoch ich učili stredoškolskí profesori a ja som chcela, aby mali dobré základy.

- V príhovore pani riaditeľky odznelo, že ste vždy ochotne pomáhali mladým kolegom. Akí boli vaši mladí kolegovia?

- Najprv som bola mladá ja. Potom prešlo niekoľko rokov a prišli noví kolegovia. Vítala som ich s láskou. Videla som, že prežívajú to, čo som kedysi prežívala ja a boli medzi nimi aj viacerí moji bývalí žiaci. Pre túto školu vždy bolo charakteristické, že sa sem vracajú bývalí žiaci.

- Čo si myslíte o terajšej škole?

- Som veľmi rada, že dosahuje takéto krásne výsledky. Edita Pečeňová je šikovná, nadaná riaditeľka. Tiež bola mojou žiačkou a vždy bola rozumná a náročná. Mám styky s bývalými žiakmi aj kolegami, obdivujem výsledky, ktoré škola dosahuje a veľakrát si poviem, čo všetko môže závisieť od jedného človeka.

- Pani učiteľka, prajeme vám dobré zdravie, aby ste ešte dlho mohli chodiť do svojej bývalej školy.

Za rozhovor ďakuje A. Račková

Katarína Mikľová rodená Zahoranová zmaturovala roku 1957 na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. V štúdiách pokračovala na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne. Odbor slovenský a maďarský jazyk ukončila v roku 1960 s červeným diplomom. Po štúdiách učila jeden rok vo svojom rodnom meste v základnej škole č. 6 a od 1. septembra 1961 až do odchodu do dôchodku pracovala v slovenskej škole. Od roku 1978 bola 12 rokov zástupkyňou riaditeľa školy. Jej prácu viackrát ocenili: v roku 1970 vyznamenaním Vynikajúci pracovník školstva, v roku 1987 Za vynikajúcu prácu a v roku 1991 Vynikajúci pedagóg.