Je slovenčina potrebná v základnej škole?

Tak ako v predošlých rokoch, aj v tomto roku sme sa vybrali na štátnu skúšku zo slovenského jazyka na základnom stupni. Najlepší slovenčinári našej školy sa pripravovali na túto udalosť s veľkým vzrušením a oduševnením.

Veď to je prvá skúška v ich živote, ktorá možno určí ich ďalšiu životnú dráhu. Niektorí naši bývalí študenti už zložili aj skúšku stredného stupňa a majú ďalšie plány so slovenčinou. Žiaľ, doterajšie pozitívne skúsenosti sa v tomto roku nezopakovali. Na ústnej skúške v Rigó ulici v Budapešti sa nazhromaždilo viac ako dvadsať študentov, okrem dvoch boli všetci 13 - 14 roční, teda žiaci siedmej a ôsmej triedy. Po skúške som poprosila skúšajúcu, aby mi povedala niekoľko slov o výkone detí. Jej reakcia bola prekvapujúca. Pohoršene povedala: „Neviem, prečo sem prinášate trinásťročné deti! Ony sú ešte príliš malé a nepochopia situačné úlohy.“ Bohužiaľ, aj deti to počuli a boli veľmi sklamané, že skúšajúca profesorka takto hodnotila ich tvrdú prácu.

Dovoľte mi, Pani Skúšajúca, aby som vám týmto spôsobom odpovedala, lebo tam na chodbe som na to nemala možnosť.

Súhlasím s vami, pokiaľ ide o svetové jazyky. Načo sa ponáhľať? Žiaci majú dosť času, veď napr. angličtina sa vyučuje v každej strednej škole. Ale postavenie slovenčiny je celkom iné. V stredných školách, v ktorých tieto deti pokračujú v štúdiách, sa slovenčina nevyučuje. Už ani doma nepočujú slovenské slovo, takže ak im nevytýčime nejaký cieľ, rýchle zabudnú, čo sa v základnej škole naučili. Behom niekoľkých rokov stratia kontakt a časom aj vzťah k slovenskému jazyku, čo znamená, že sa úplne stratia pre našu národnosť. Som presvedčená, a aj doterajšie skúsenosti to potvrdzujú, že jazyková skúška, ktorú zložia v základnej škole, ich bude inšpirovať k tomu, aby sa aj naďalej zaoberali týmto jazykom.

V našej osade, v Ďurke, je postoj rodičov k výučbe slovenčiny oveľa pozitívnejší, odkedy chodíme na jazykovú skúšku. V susedných obciach sú vážne problémy s výučbou národnostného jazyka. V Jači napríklad rodičia zbierajú podpisy, aby bolo zrušené vyučovanie slovenčiny. V Pišpeku sa už viac ako desať rokov nevyučuje slovenský jazyk. Vtedajšia samospráva, na tlak rodičov, jediným uznesením zrušila výučbu.

Určite aj inde sú podobné problémy a keď chceme, aby sa zachoval náš jazyk a s ním aj naša kultúra a naša národnosť, musíme si vážiť úsilie týchto trinásťročných detí.

Dovoľte mi ešte jednu poznámku. K tomu, aby sme mohli lepšie pripraviť našich žiakov na túto veľmi náročnú štátnu skúšku, potrebujeme pomoc vo forme kníh, doškoľovaní, konzultácií, určenia požiadaviek atď. Nechcem sa rozpisovať o ťažkostiach, s ktorými sa denne stretávame pri výučbe slovenského jazyka, ale verte mi, Pani Skúšajúca, že urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme čo najlepšie pripravili našich žiakov na štátnu skúšku zo slovenského jazyka.

Som presvedčená, že dobre premyslenou spoluprácou sa nám podarí zvyšovať úroveň prípravy a zvyšovať prestíž slovenského jazyka, čím, dúfam, napomôžeme jeho prežitie v kruhu Slovákov žijúcich v Maďarsku.

Estera Lamiová

Vážená pani učiteľka!

Váš príspevok som si pozorne prečítala a bol mi podnetom k hlbšiemu zamysleniu. Domnievam sa, že sa k situácii a k problematike spojenej s výučbou slovenského jazyka v Maďarsku môžem kompetentne vyjadriť. Jej otázky a podstata sú mi dôverne známe z obdobia, keď som mala možnosť 10 rokov pôsobiť na Vysokej škole v Ostrihome a tiež budem k Vám veľmi úprimná, ak sa vyjadrím, že ani doteraz mi nie je táto téma citovo ľahostajná. Toto je vlastne hlavný dôvod, prečo reagujem na Vaše riadky. Nie je totiž obvyklým zvykom, aby skúšajúci dodatočne zdôvodňovali svoje hodnotenia.

V mnohých stanoviskách sa s Vami úplne stotožňujem. Zložitosť výchovno-vzdelávacieho procesu, no najmä nové a náročnejšie požiadavky spoločnosti sústavne zvyšujú nároky na prácu učiteľa. Vaša požiadavka o doplnenie ďalšej odbornej pomoci, ako aj píšete: „vo forme kníh, doškoľovaní, konzultácií…” je naozaj oprávnená. Lenže dnes, azda viac ako v obdobiach predtým, by sa mali učitelia v postoji k vlastnej práci a k svojmu rastu zodpovedať sami. Motivovať sa k činnostiam, byť iniciatívni a aktívni, vyhľadávať zodpovedné inštitúcie a tam sa dožadovať doškoľovacích možností, už nestačí podnecovať len zvonka.

Viem, že to pri každodennej práci nie je ľahké uskutočniť, ale poznám mnoho škôl (a medzi nimi mám na mysli aj národnostné školy), kde to dokázali. Nazdávam sa, že to je často len vecou sebareflexie a kooperatívnej, či organizátorskej kompetencie učiteľov, ktorá robí ich aktivity zmysluplnými. A teraz sa len niekoľkými myšlienkami chcem vyjadriť z hľadiska asi toho najhlavnejšieho činiteľa školy - žiaka.

Som presvedčená o tom, že sa tieto otázky netýkajú len „našich detí”, ale všeobecne 13 -, 14-ročných. Na štátnej jazykovej skúške sú úspešné len tie deti, ktoré zodpovedajú nasledovným trom požiadavkám. Musia to byť deti nielen priemerných, ale vynikajúcich schopností, pripravené učiteľmi poznajúcimi práve aktuálne požiadavky a ktorí používajú najúčinnejšie vyučovacie metódy. Nesmieme pritom zabudnúť ani na potrebu vhodne motivujúceho rodinného zázemia. Prostredia, ktoré dieťa podporuje duševne, poskytuje zdravé podmienky aj pre jeho fyzický rozvoj, ale je ochotné a schopné aj iných želateľných obetí. Takýmto náročným kritériám je veru v našich podmienkach ťažko vyhovieť.

Čo ma však najviac mrzí sú slova, že som deti mojím hodnotením sklamala. Poviem Vám úprimne, ja som im chcela len pomôcť. Škola má jedno obrovské poslanie. Má chrániť dieťa, ale tak, že ho uvedie do sociálneho sveta, do sveta svojej kultúry a do sveta jeho vzťahov, aj cez kladené nároky a požadované hodnoty počas výchovno-vzdelávacieho procesu. Hodnotenie učiteľa, skúšanie je legitímnou súčasťou tohto procesu.

Nezamysleli ste sa ešte nikdy nad tým, že Vaši žiaci sa neskôr v živote ešte môžu dostať do takej situácie, v ktorej budú naozaj nútení svoje jazykové vedomosti používať aj v praxi? Vysvedčenie o „úspešnej” jazykovej skúške miesto nich neprehovorí… A vtedy sa budú cítiť nie len sklamané, ale oklamané, že ich škola dostatočne náročne nepripravila pre praktický život. Výsledky ich „tvrdej práce” im budú k ničomu.

Ďalšie prekvapenie ich čaká, keď sa rozhodnú zložiť štátnu skúšku z iného jazyka, povedzme z angličtiny. Tam sa stretnú s ozajstnými, tvrdými požiadavkami, neporovnateľnými so slovenským jazykom. Budú na ich zvládnutie pripravené, alebo ich čaká ďalšie sklamanie? A vôbec, budú vedieť tieto deti duševne spracovať a vyrovnať sa s neúspechom, alebo len negatívnym zážitkom svojej prvej životnej skúšky? Neovplyvní ich neskoršie správanie v skúšobných situáciách? Aj toto patrí k zodpovedným úvahám učiteľa, ktorý jazyk či už vyučuje alebo skúša.

Záverom musím vypovedať ešte jeden svoj názor (aj keď som nad ním dlho premýšľala), že štátna jazyková skúška nemôže byť len jednoduchou a lacnou „odmenou” za účasť na vyučovaní v slovenských národnostných školách. Bola by to krátkodobá motivácia, ktorá nevedie k zachovaniu nášho jazyka a ani neposilňuje národnostnú identitu človeka. Viem, že v dnešnom svete mnohé činnosti ovplyvňuje nedostatok finančných prostriedkov a preto často hladíme len na kvantitu a ekonomické ukazovatele, ktoré v konečnom dôsledku zabezpečuje učiteľom ich existenciu. Chápem to s veľkým porozumením, ale ak ostaneme ľahostajní k pravému poslaniu a filozofii ducha školy, pôjdeme zlou cestou.

Vážená pani učiteľka, dožadujte sa doškoľovaní, tam budeme mať možnosť spoločne porozmýšľať, ale takisto i spoločne riešiť naše problémy. Myslím si, že to bude lepší, konštruktívnejší prístup, pretože perspektívne v budúcnosti naším cieľom nemôže byť dopisovanie si takéhoto druhu. Vážim si Vašu iniciatívu a dúfam, že prospeje našej spoločnej veci. Zostávam s pozdravom.

Dr. Edita Bodonyiová

docentka Fakulty pedagogiky

a psychológie ELTE