Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe ● Traja z tretej triedy

S gymnazistami tretieho ročníka békeščabianskej slovenskej školy sme sa stretli pri príležitosti blížiaceho sa konca školského roka. Pre všetkých troch bol rušný a úspešný. Popri štúdiu a početných mimoškolských aktivitách sa zúčastnili súťaže Živý odkaz minulosti. Peter Pečeňa získal prvé miesto a Zsolt Bereczky druhé. Ladislav Ungi zase obsadil na celoštátnej súťaži stredoškolákov zo slovenského jazyka a literatúry prvé miesto. Požiadali sme ich, aby sa predstavili našim čitateľom.

Peter Pečeňa:

- Do základnej školy som chodil v Sarvaši. Pochádzam z Kardoša, to napíšte, to treba. Po skončení slovenskej základnej školy bolo pre mňa jednoznačné, že sa prihlásim do slovenského gymnázia. Čo budem robiť, keď budem veľký? Je isté, že budem pokračovať v štúdiu slovenčiny, možno si vyberiem aj dejepis. Plánujem sa prihlásiť na segedínsku vysokú školu. Nepovedal by som, že v našej rodine je veľa pedagógov. Pani riaditeľka áno, ona je moja príbuzná. Nie, spolužiaci mi nehovoria, že som ako pán profesor, skôr učitelia. Napríklad to, že doktor Pečeňa a podobne. Som dosť aktívny aj v mimoškolskej činnosti. Napríklad bol som predsedom študentskej samosprávy. Teraz hrám a spievam v školskej citarovej kapele spolu so spolužiakmi a spolužiačkami z našej triedy. Našu kapelu vedie profesorka Ildika Očovská. Doteraz som na to nemyslel, že na vystúpeniach vyzerám ako dospelý muž, ale môže to tak byť.

My sme v rodine všetci slovenskej národnosti. Starí rodičia vedia najlepšie po slovensky, oni aj najviac takto rozprávajú, rodičia už menej. Mám staršiu sestru, ona je už dospelá. Mám aj mladšieho brata, chodí do štvrtej triedy v sarvašskej škole. To stačí?

Ladislav Ungi začal predmetovou súťažou:

- Najprv tu v škole bolo domáce kolo súťaže, budapeštianskeho celoštátneho kola som sa z Čaby zúčastnil iba ja, ostatní súťažiaci boli z hlavného mesta. Mali sme po jednej téme z literatúry, jazyka a slovenskej vzdelanosti. Prvé miesto v celoštátnej predmetovej súťaži znamená, že zo slovenského jazyka a literatúry dostanem päťku, ktorú mi automaticky započítajú do maturitnej skúšky vyššieho stupňa. Keby som išiel študovať slovenčinu, tak by som nemusel robiť prijímaciu skúšku. Ešte neviem stopercentne, čo budem ďalej študovať, ale mám záujem o ekonómiu a o jazyky. Teraz sa pripravujem na štátnu skúšku stredného stupňa z angličtiny.

Ja som tiež chodil do sarvašskej slovenskej školy, tam som si podal prihlášku len do čabianskeho slovenského gymnázia. Ja tiež hrám v citarovej kapele, píšem básne, kreslím. V našej rodine nikto nerozpráva po slovensky. Moja matka pochádza z Ruska, súrodencov nemám.

Zsolt Bereczky patrí medzi „najstarších“ žiakov školy. Spolu s bratom sem chodili aj do škôlky. Ich sestra tu tiež maturovala, tak najprv zmapujeme ich rodinu:

- Naša sestra Bíborka po maturite vyštudovala medicínu. Teraz je v Japonsku v meste Fukuoka, kde bola zimná olympiáda. Spomedzi maďarských lekárov je jediná, ktorá získala štipendium. Prostredníctvom angličtiny sa učí japončinu, lebo behom pol roka musí zložiť štátnicu. Popritom má aj odborné skúšky. Nebojte sa, ona to zvládne, je predsa šikovné dievča.

V deviatom ročníku mám brata, on je podľa mňa lenivý. Ja sa po maturite prihlásim na medicínu. V prípade, že sa tam nedostanem, si vyberiem voľačo také, aby som mohol pomáhať ľuďom. Mám záujem o prírodné vedy, výpočtovú techniku, technické záležitosti. Tu v škole najčastejšie ja montujem techniku. V školskej jedálni pomerne pravidelne premietam filmy pre väčších a menších. Áno, o štvrtákoch sme natočili film. Spolu so spolužiakmi sme robili školský rozhlas. Ja som bol šéfredaktorom, to znamená, že som najviac pracoval.

Naša rodina má aj slovenské korene. Napríklad spisovateľ Viliam Pauliny-Tóth bol bratom môjho prastarého otca. Náš otec dosť slabo vie po slovensky, rozpráva, či skôr rozumie, predovšetkým po čabiansky. Matka nijako.

Potom sa rozprávame o tom, že štvrtáci prežívajú teraz ťažké chvíle - maturujú, to znamená, že budúci rok to čaká ich, oni budú najstarší, „najväčší“. Zsolt hovorí, že jemu je teraz veľmi smutno, lebo od nich odchádzajú kamaráti, s ktorými boli spolu od detstva a pri natáčaní filmu sa ešte viac skamarátili. Potom ešte dodáva, že zvlášť mu je smutno preto, lebo v terajšej štvrtej triede boli len traja chlapci a veľa pekných dievčat. Peter túto situáciu hodnotí tak, že Čabania idú na vec citovo, pre nich je to trochu iné. On maturantom zato občas zo žartu povie, že jemu tak veľmi nebudú chýbať, ale to len preto, aby zastavil nariekanie.

Náš rozhovor aj doteraz sprevádzal humor, ale ku koncu mi rozosmiati chlapci začnú diktovať:

- Ešte aj to napíšte, že naša trieda na čele s triednou profesorkou Zuzanou Tóthovou je veľmi všestranná. Napríklad celá naša trieda pravidelne chodí do divadla. Teda sme veľmi aktívni. Možno bez nás, bez našej triedy, by v škole ani nebol život. A vôbec nie sme namyslení, skôr skromní...

(aki)