Mala som šesť rokov, keď som prvýkrát prestúpila prah budapeštianskej slovenskej školy. Na obrovskú budovu na Ulici Imreho Mezőa (dnes Fiumskej - Rijeckej) v snahe vyhovieť požiadavkám svojej rodiny a okolia som sa pozerala plná nádejí.

Bolo nás veľa, my sme boli posledný ročník s paralelnými triedami, ale to sme si vtedy neuvedomovali. V tom ruchu pred otvorením školského roka sme sa vybrali radšej vyskúšať hojdačky.

Impozantná budova pripomínajúca skôr kaštieľ ako výchovno-vzdelávaciu inštitúciu bola mojim domovom počas prvých ôsmich školských rokov, nakoľko sme na druhom poschodí boli aj ubytovaní. Víkendy som trávila v Santove so svojimi rodičmi a bratmi, ktorí, mimochodom, tiež navštevovali túto školu. Bol jeden rok (práve ten môj prvý), keď mená Fábiánovcov figurovali až v troch triednych knihách.

Silnou stránkou našej školy bola spolupatričnosť. Fakt, že väčšina z nás bývala v žiackom domove, nás spojil silnejším putom, než si to vieme predstaviť. Ja napríklad práve v internáte som sa naučila pliesť. Pulóver vám neupletiem (je to skôr moja nedôslednosť), ale hocikedy urobím pekný, ba aj dlhý šál.

V mimoškolských aktivitách bola naša škola vždy silná, za čo môžeme ďakovať malému kolektívu, ale aj zanietenosti našich pedagógov. Nebyť krúžku slovenského jazyka pani učiteľky Pauly Dudášovej, nezačala by som písať básne a bola by som ukrátená o riadny kus sebarealizácie. Najkrajším zážitkom bolo, keď úryvok z mojej básne prečítali na záverečnej školskej slávnosti - pred všetkými spolužiakmi. Pedagógovia tejto inštitúcie nás podporovali, v čom len mohli. Za veľa môžem ďakovať aj mojej dlhoročnej triednej profesorke Hane Kollárovej, ktorá mala našu triedu na starosti od piateho ročníka základnej školy až po maturitu. Vyučovala nás slovenský jazyk a literatúru a pripravovala nás na život s veľkým Ž. Od nej som sa naučila napríklad správne podať ruku a ona tiež patrí medzi tých pedagógov, ktorí podporovali moje básnické začiatky. Samozrejme, uvedomujem si, že sa nikdy nevyrovnám klasikom ani stáliciam, ktoré na slovenskom poetickom nebi tu, v Maďarsku, existujú. Možno to ani nechcem. Isté však je, že pomocou poézie sa mi otvorila nová realita, vďaka ktorej ľahšie nachádzam cestu aj v bežnom živote.

Práve poézia bola mojím vodidlom aj počas čitateľských súťaží, ktoré som mala nesmierne rada. Znamenali pre nás možnosť spoznať našincov, o ktorých sme dovtedy nič nevedeli. Je všeobecne známe, že geografická roztrúsenosť našich komunít ovplyvnila aj naše každodenné poznatky. Jednoducho povedané: nevedeli sme si ani predstaviť, že v Maďarsku žijú Slováci aj inde. V ich spoznávaní nám pomáhali nielen Ľudové noviny, ktoré sme si predplácali v niekoľkých exemplároch aj z triednych peňazí, ale aj čitateľské súťaže. Dodnes si rada spomínam na takúto súťaž v Slovenskom Komlóši, kde som bola spolu so svojou spolužiačkou, dnes už kolegyňou Karolou Klauszovou ubytovaná u jednej rodiny. Na tradície týchto čitateľských súťaží nadväzovali čitateľské tábory, kde sme mali možnosť stretnúť sa so živými klasikmi našej literatúry, ako je Gregor Papuček, Alexander Kormoš, alebo si vypočuť piesne jedinej rockovej skupiny Slovákov v Maďarsku AGR±. Poznatky získané v týchto táboroch zužitkovávam dodnes počas svojej práce v redakcii Ľudových novín, spolu s ostatnými poznatkami, ktoré som získala počas 12 rokov v budapeštianskej slovenskej škole.

Naša trieda bola prvá, ktorá maturovala už v novej školskej budove na Lomb ulici. Do tejto budovy, ktorú sme vlastne práve my zabývali, sa v poslednom čase vraciam častejšie. Chodievam napríklad na autorské besedy so súčasnými študentmi, ktorí sú veľmi otvorení a majú oveľa väčší rozhľad, než aký som mala ja v ich veku. Druhá príčina, pre ktorú navštevujem tak často našu školu je, že tam vodím svojho staršieho syna do škôlky. Týmto sa vlastne špirála našej rodinnej histórie opäť vracia do mojej, v tomto roku jubilujúcej alma mater...

Eva Patayová Fábiánová